Tel Aviv a jeho bezohľadné vojny
Radoslav ŽGRADA ‒ Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Fanatické odhodlanie kabinetu Benjamína Netanjahua eliminovať akékoľvek bezpečnostné hrozby pre Izrael dosiahlo svoje limity. „Dvanásťdňová vojna“ – ako ju nazval Donald Trump – potvrdila koniec vojenskej dominancie židovského štátu na Blízkom východe. Po chladnokrvnom postupe Izraela cez mŕtvoly v Gaze, intervenciami v Libanone a Sýrii narazil Tel Aviv v iránskom dobrodružstve.
Po tom, čo Hamás 7. októbra 2023 uskutočnil teroristický výpad proti židovským osadám, izraelské vedenie sa rozhodlo na realizáciu „konečného riešenia palestínskej otázky“. Izraelské ozbrojené sily (IDF) vtrhli do Pásma Gazy s nebývalou brutalitou. Pripravili o život vyše päťdesiatšesťtisíc jej obyvateľov pričom vyše stotridsaťtritisíc zranili. Tieto čísla nie sú konečné, vychádzajú z oficiálnych zdrojov, ktoré pracujú len s potvrdenými úmrtiami. Viac ako štrnásťtisíc ľudí je nezvestných a predpokladá sa, že sú mŕtvi. Drvivá väčšina zabitých a zranených sú deti a ženy.
■ TRAGÉDIA GAZY
Humanitárna situácia v Gaze je katastrofálna. Spôsob, akým kabinet Benjamina Netanjahua rieši vzniknutú situáciu, podľa viacerých medzinárodných inštitúcií napĺňa definíciu genocídy. Medzinárodný trestný súd (ICC) v tomto ohľade naň vydal medzinárodný zatykač. Vyšetrovacia komisia OSN potvrdila, že Izrael v Gaze systematicky ničil pôrodnice a reprodukčné kliniky, zablokoval aj humanitárnu pomoc vrátane liekov na zabezpečenie bezpečného priebehu tehotenstva, pôrodu a starostlivosti o novorodencov.
Na rozdiel od Ruskej federácie nijaké sankcie na túto krajinu neboli uvalené a izraelskí športovci sa mohli bez problémov zúčastniť na olympiáde v Paríži. Izrael dlhodobo plánoval vyhnať obyvateľstvo z územia Gazy vytvorením pre život nezlučiteľných podmienok. Dnes sa mu darí tento tlak zvyšovať so zarážajúcim cynizmom, ktorý sprevádza nezáujem a tichý súhlas západných veľmocí. Upadajúci Západ si takto poškodil vzťahy s moslimským svetom a opäť demonštroval svoje pokrytectvo.
■ AKOBY NEBOLO DOSŤ
Akoby hrôz z Gazy nebolo dosť, Izrael prvého októbra 2024 vtrhol do Libanonu, kde sa mu úspešne podarilo potlačiť militantné hnutie Hizballáh. Po úteku a páde režimu Baššára al-Asada, ktorý sa odohral 8. decembra 2024, Izrael obsadil prihraničné územia Sýrie až k oblasti hlavného mesta Damask. Sprievodnou leteckou kampaňou zničili obranné kapacity novorodiaceho sa režimu. Benjamína Netanjahua tieto úspechy zjavne povzbudili. Netreba zabúdať aj na fakt, že pokračujúcou vojnou sa izraelský premiér úspešne doma vyhýba súdnemu procesu, v ktorom je obvinený z korupcie, a reálne mu hrozí, že bude odsúdený – čo by ukončilo jeho politickú kariéru. Aj začiatkom júla bolo plánované ďalšie zasadnutie súdu. Premiér v žiadosti o odklad ako dôvod uviedol „regionálny a globálny vývoj“ po dvanásťdňovom vojenskom konflikte s Iránom a pokračujúce boje v Pásme Gazy.
■ STRATA DOMINANCIE
Popri osobnom záujme premiéra na pokračovaní vojny Izraelu v bezpečnostnej oblasti tikajú povestné hodiny. Časy, keď židovský štát ako regionálna veľmoc dokázal svojich susedov poraziť na hlavu, sú definitívne preč. Izrael, rovnako ako celý Západ, sa borí s neduhmi liberálnej globalizácie. Narastajúca majetková nerovnosť s ekonomickým a morálnym úpadkom nahráva novým rastúcim ekonomikám globálneho Juhu, medzi ktoré sa radí aj Iránska islamská republika.
Navyše verný spojenec Izraela – Spojené štáty americké – v dôsledku tých istých procesov stratili postavenie svetového hegemóna. Z pohľadu Izraela ide o jav, ktorý v odbornej verejnosti získal pomenovanie Tukydidova pasca; keď je pozícia veľmoci ako hegemóna ohrozená vznikajúcimi centrami moci, vyvolá to preventívnu vojenskú reakciu doterajšieho hegemóna na zvrátenie neblahého vývoja. Izraelské kapacity sa zmenšujú pri náraste vojenskej sily Iránu, rovnako to platí pri porovnaní ich hlavných geopolitických spojencov. Netanjahuov kabinet sa spoliehal na to, že s pomocou Spojených štátov amerických (kde nový prezident Donald Trump hlasno deklaroval svoju oddanosť židovskému štátu) je ešte možné daný vývoj zvrátiť. Lenže tentoraz narazil na viac ako vyrovnaného súpera.
■ ESKALÁCIOU K DEESKALÁCII
Trinásteho júna Izrael zaútočil na Irán, argumentujúc jadrovou hrozbou. Toto tvrdenie sa opakuje vo vyjadreniach Tel Avivu už viac ako tri desaťročia a dodnes nebolo potvrdené. Ani v súčasnosti ho nepotvrdila Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (IAEA), ani šéfka amerických tajných služieb Tulsi Gabbardová v marci tohto roku. Donald Trump sa rozhodol vstúpiť do konfliktu a „eskaláciou k deeskalácii“ ho po dvanástich dňoch trvania teatrálne ukončil. Tel Aviv pred medzinárodným spoločenstvom tak získal povesť neúspešného agresora a znegoval všetky doterajšie úspechy v bezpečnostnej oblasti.
