Vo veršoch vyjadrila vlastné pocity i postoj k životu
Pred stodvadsiatimi rokmi 28. júna 1905 pribudlo do roľnícko-garbiarskej rodiny Rázusovcov vo Vrbici, čo je dnes časť Liptovského Mikuláša, najmladšie dieťa ‒ dcéra Mária. Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Prešove učila v Dolnom Srní, Bratislave a v Martine. Ako 34-ročná musela obľúbené povolanie zanechať. Dôvodom bol silný reumatizmus, ktorý ju obmedzoval v pohybe. Našla si miesto redaktorky v knižnej edícii Dobré slovo a v časopise Slniečko. V roku 1948 odišla na invalidný dôchodok.
Po vzore brata Martina Rázusa, jedného z najplodnejších slovenských spisovateľov prvej polovice 20. storočia, sa aj ona chytila pera. Už počas štúdií dávala na papier básne, ktoré sa objavovali na stránkach časopisov. Neváhala prostredníctvom veršov sugestívne vyjadriť vlastné pocity a postoj k životu, aj keď práve vinou choroby nebol ľahký. Vari najviac jej vyznanie cítiť z básne Ranená breza.
Dospelým sú venované jej básnické zbierky Svetlo nad horami, Vyznanie a Pieseň o láske, ako i dráma Jánošík, ktorej uvedenie na scéne v roku 1941 nebolo po chuti vtedajšiemu režimu. Bohatá je najmä jej tvorba pre deti a mládež, s ktorou začala ako učiteľka. Už v roku 1932 pre najmenších zostavila básnickú zbierku Pestré kvety. Poslednú knihu poézie Lietajúci kvet vydala v roku 1959. Deťom sú určené i hry. Okrem iného sa v nich vrátila k povestiam o Jánošíkovi.
Mária Rázusová-Martáková sa venovala aj prekladom zo španielčiny, z francúzštiny a z ruštiny, pričom jej pomáhal manžel Ján Marták, dlhoročný pracovník Matice slovenskej. K prekladom pridala i portréty Puškina, Krylova a ďalších svetoznámych autorov.
Spisovateľka zomrela v Bratislave vo veku päťdesiatich deviatich rokov 5. augusta 1964. Krátko predtým ju ocenili titulom Zaslúžilá umelkyňa. Za celoživotné dielo jej v roku 1966 udelili Cenu Fraňa Kráľa in memoriam.
Text: Jozef SLIACKY – Foto: Internet
