Ďurčanský nebol tým, za koho ho vydávali komunisti
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: SNN
Mestské zastupiteľstvo v Rajci pred niekoľkými dňami po kritike časti verejnosti odhlasovalo odstránenie busty svojho rodáka Ferdinanda Ďurčanského. Podľa kritikov bol vojnový zločinec a jeden z iniciátorov arizácie a antisemitských zákonov. Oslovili sme preto uznávaného slovenského matičného historika Róberta LETZA, aby objektívnym spôsobom zhodnotil jeho politickú činnosť v období prvej Slovenskej republiky.
Od roka 2020 je zákonným spôsobom zakázané odhaľovať pamätníky, busty a pomníky predstaviteľom ľudáckeho a komunistického režimu. Do akej miery je obsah tejto legislatívy sporný?
Už zákon č. 369/1990 Zb., ktorý prijala vtedajšia Slovenská národná rada, zakázal pomenovať ulice a verejné priestranstvá po predstaviteľoch režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 alebo režimu, založeného na fašistickej, nacistickej ideológii a komunistickej ideológii. Zákon č. 338/2020 Zb. zo 4. novembra 2020 túto normu precizoval, no daný stav nevyriešil, ale skomplikoval. Postaral sa o to, aby nevznikali nové ulice s názvami osobností z uvedených režimov, lenže už pomenovaných ulíc sa netýkal. Slabinou zákona je, že berie do úvahy iba stranícke funkcie. Tento zákon bol novelou zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému č. 125/1996. Týkal sa aj pamätníkov, búst a pomníkov. Je postavený veľmi všeobecne.
Prednedávnom Mestské zastupiteľstvo v Rajci odhlasovalo odstránenie busty svojho rodáka Ferdinanda Ďurčanského. Podľa kritikov bol vojnovým zločincom a jeden z iniciátorov arizácie a antisemitských zákonov. Bola ich kritika v tomto smere oprávnená?
Ferdinand Ďurčanský je svojráznou osobnosťou moderných slovenských dejín. Doteraz nemáme vedeckú monografiu o tejto osobnosti, aby sme ju mohli lepšie a hlbšie spoznať. Povrchný pohľad často zabíja osobnosť, a toho by sme sa mali vyvarovať. Ďurčanský sa ako znalec medzinárodného práva radil k predstaviteľom mladej slovenskej generácie, ktorá sa usilovala o federalizáciu prvej Československej republiky. V tridsiatych rokoch viedol skupinu okolo časopisu Nástup. Hlásil sa k demokracii a v Nástupe sa nájdu články, ktoré kritizujú totalitné systémy – boľševizmus v Sovietskom zväze a nacizmus v Nemecku.
Nespokojnosť Ďurčanského s danými pomermi v ČSR, ktorá sa hlásila k demokracii, vyplývali z nerovnoprávneho postavenia Slovenska v republike. Štát sa riadil centralisticky a neprihliadal dostatočne na potreby Slovenska. Oficiálne sa podporovala ideológia čechoslovakizmu. Ďurčanský to chcel zmeniť, a to čo najrýchlejšie. Autonómia, za ktorú bojoval Hlinka, sa mu málila. Keď bola ČSR v roku 1938 oslabená Mníchovskou dohodou a došlo k vyhláseniu autonómie Slovenska, Ďurčanský to považoval za odrazový mostík k samostatnosti. Jeho radikalizmus sa týkal otázky slovenskej samostatnosti, tam vtedy ani neskôr nepoznal kompromis. Veril, že Slováci môžu plnohodnotne žiť iba vo vlastnom štáte.
V rokoch 1938 až 1939 považoval pragmaticky za spojenca pri dosiahnutí samostatnosti Slovenska nacistické Nemecko. Prejavil ochotu prispôsobiť pomery na Slovensku pomerom v Nemecku. Cieľ ‒ samostatné Slovensko ‒ sa dosiahol, no platila sa zaň daň, a to nielen v podobe budovania autoritatívneho systému a spojenectva s Nemeckom, ale aj perzekúcie nepohodlných osôb a skupín vrátane Židov. Vidím tu kus Ďurčanského romantizmu. Myslel si, že sa mu ako ministrovi zahraničných vecí a vnútra podarí robiť samostatnejšiu politiku.
V roku 1940 ho však funkcie zbavili…
Čoskoro sa ukázalo, že nemecké objatie je príliš silné. Tak vlastne už po známych Salzburských rokovaniach v roku 1940 vypadol z vyššej slovenskej politiky. Traduje sa Hitlerov výrok: „Den Zigeuner den will ich nie mehr sehen!“ ‒ Toho Cigána nechcem viac vidieť!, čo bola to narážka na Ďurčanského počerný výzor. Pred príchodom frontu Ďurčanský emigroval do Švajčiarska, no pretože mu nedali azyl, istý čas žil v Taliansku.
Vláda obnovenej ČSR sa usilovala o jeho rýchle vypátranie a vydanie. To bol hlavný dôvod, prečo bol 18. septembra 1946 na jej žiadosť zapísaný na listinu vojnových zločincov. Napriek tejto snahe sa to nepodarilo. V roku 1947 bol v neprítomnosti odsúdený na smrť v procese s Jozefom Tisom a Alexandrom Machom. Rozsudok bol motivovaný ani nie tak skutočnými trestnými činmi ako skôr tým, že Ďurčanský vo svete aktívne vystupoval ako nekompromisný zástanca samostatnosti Slovenska, dokonca kontinuity Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945.
Ďurčanský úspešne unikal stíhaniu. Podarilo sa mu dostať do Argentíny a potom do Nemeckej spolkovej republiky. Napriek úsiliu komunistických vlád v Československu nebol vydaný. Nebol v tom len konflikt Východu a Západu, ale aj presvedčenie západných vlád, že Ďurčanský nie je tým, za koho ho vydávajú komunisti.
Môžete to viac objasniť?
Podobne ako Ďurčanský boli na žiadosť vlády ČSR zapísané na listinu vojnových zločincov aj iné hľadané slovenské osobnosti: literárny kritik a šéfredaktor Slovenských pohľadov Stanislav Mečiar, správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský, jazykovedec Henrich Bartek a diplomat, riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne, Ján Kaššovič. Dôvod bol ten istý, snaha o ich čo najrýchlejšie vypátranie a vydanie. Ani v jednom z uvedených prípadov sa to Československu nepodarilo. Samozrejme, je tu zásadná otázka formálneho zápisu na listinu a skutočnej činnosti dotknutých osobností počas vojny.
Ako sa môžeme ako spoločnosť vyrovnať s ľudáckym a komunistickým režimom bez toho, aby sme ako národ spochybňovali naše dejiny?
Slovensko prešlo v 20. storočí veľmi búrlivým vývojom. Zmeny režimov a štátov sprevádzali bolestný proces dozrievania slovenského národa. Aj krátke obdobie demokracie prvej ČSR nebolo k Slovákom veľmi priaznivé a zanechalo veľa trpkosti. Hľadať historicky čisté, nepoškvrnené obdobia a osobnosti je omyl, je to budovanie falošných mýtov, ktorého sa musíme vyvarovať. Na druhej strane stále často jednostranné spochybňovanie a negatívny postoj nás tiež neprivedú k objektívnemu poznaniu. Každý dogmatický a jednostranný pohľad na minulosť je nebezpečný. Potrebujeme úprimný a nestranný dialóg, nie odrovnanie dejín, ale vyrovnanie sa s dejinami. Chceme to? Dokážeme to?
Autor je asistent poslanca NR SR
