Príslušník generácie s cítením povinnosti vydať svedectvo pravdy
Text: Martin LACKO – Foto: archív J. M. Rydla
V záplave každodenných škandálov, politických škriepok či vojnovej propagandy len sotvakto zaregistruje, že 8. apríla 2026 sa v meste Myrtle Bank v južnej Austrálii dožíva sto rokov najstarší a vôbec najplodnejší slovenský historik František VNUK, člen Slovenského ústavu. Našu historiografiu a publicistiku obohacuje už viac ako trištvrtestoročie…
Narodil sa v obci Červený Hrádok (kedysi Verešvár). Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) študoval hutníctvo na Vysokej škole banskej v Ostrave. Keď sa pomery po „Víťaznom februári“ stali neznesiteľné, rozhodol sa spolu s dvoma priateľmi, študentmi, Moravanmi pre útek do Rakúska. Na ostro stráženej hranici medzi Znojmom a Mikulovom ich mohli pokojne zastreliť, v lepšom prípade by ich čakali jáchymovské bane a po prepustení robotnícka kariéra. Po krátkom pobyte v Nemecku však prozreteľnosť doviedla Vnuka v roku 1950 do Austrálie.
■ ZAČÍNAL AKO ROBOTNÍK
V ďalekej krajine začínal ako robotník. Od roka 1952 pokračoval v prerušenom štúdiu hutníctva na technologickom inštitúte, ktorý je dnes súčasťou University of Adelaide. Keďže tu vynikal, dostal v roku 1955 ponuku zamestnať sa ako asistent; neskôr si urobil docentúru a napokon tu ostal prednášať až do dôchodku (1985). Popritom študoval matematiku a fyziku na fakulte prírodných vied a tiež dejiny a politické vedy na Univerzite v Adelaide (1955 – 1960).
V jeho prípade tak došlo k zvláštnej profesijnej symbióze: na technických vedách si vybudoval živobytie, srdce ho však ťahalo k vedám spoločenským, osobitne k histórii, a tiež k teológii. V roku 1956 sa oženil, jeho manželka Anna mala írsky pôvod. Z manželstva vzišlo osem detí, z toho jeden syn sa stal kňazom.
■ BÁDATEĽ V HISTÓRII
František Vnuk bol od roka 1949 súčasťou slovenského exilu, bol v osobnom kontakte s jeho najvýznamnejšími osobnosťami. Od šesťdesiatych rokov bádal v západných archívoch. Výskum upriamil na slovenské dejiny 20. storočia a širší medzinárodný kontext. Nazhromaždil obrovské množstvo dokumentov a informácií. Napísal či do tlače pripravil asi štyridsať kníh a približne tritisíc článkov a štúdií – v slovenčine i v svetových jazykoch.
Niet azda exilového časopisu, v ktorom by nezanechal svoju pečať. Stal sa najplodnejším historikom tak exilu, ako aj Slovenska vôbec. „František Vnuk je osobnosťou, ktorá pozdvihuje slovenský národ vo vlastných očiach i v očiach sveta,“ mohli napísať Katolícke noviny v roku 2011.
Zanietenie? Vnuk bol súčasťou generácie, ktorá zažila národný rozlet v prvej Slovenskej republike, keď sa Slováci zbavili rôznych kruhov, ktoré na nich „doplácali“. V rozhovore pre Ústav pamäti národa spomínal na radostné chvíle 14. marca 1939, ktoré prežil ako gymnazista v Zlatých Moravciach. Práve šesť rokov skúseností so samostatnosťou ovplyvnila mnohých, ktorí už neboli ochotní vrátiť sa pod český chomút, tobôž v červenom nátere. A práve príslušníci tejto generácie cítili povinnosť vydať svedectvo pravdy.
■ PILIER EXILU
Vnuk bol jedným z pilierov exilu, jeho meno bolo pojmom už od šesťdesiatych rokov. Informoval západný svet, že v strede Európy žije malý, no starý kresťanský národ. Svet o Slovákoch totiž nič nevedel a Československo bolo na Západe vnímané ako český národný štát. Aj keď bol za oceánmi, ŠtB a režimisti jeho práce pozorne sledovali. Znepríjemňovali im život, kalili jednofarebný obraz SNP či partizánov. A keďže vinník bol ďaleko, aspoň ho pošpinili očierňovaním a strpčovali život jeho rodine doma. Už v roku 1965, teda len rok po vyjdení knihy Neuveriteľné sprisahanie, ho ŠtB označila za „čelného predstaviteľa slovenskej separatistickej katolíckej emigrácie“. Jej najväčším previnením bolo, že jej predstavitelia „nevidia Československo, len slovenský národ“. Mimochodom, málokto si dnes už uvedomuje, že hlavnou úlohou ŠtB bolo strážiť štátnu jednotu Československa…
Jeho knihy sa v domovine nesmeli čítať, no preverení súdruhovia ich študovali pod lupou. Naháňali im strach. Napriek tomu, že doma mali všetko pevne v rukách, báli sa každého tlačeného slova, ktoré nemali pod kontrolou. Desili ich ešte aj brožúry vychádzajúce na druhom konci zemegule.
Kto osobne poznal Františka Vnuka, všimol si najmä jeho zanietenie pre spoznávanie historických faktov, historickej pravdy, pracovitosť, ale zároveň aj jeho skromnosť. A tá býva výsadou len veľkých osobností…Dovolím si povedať, že František Vnuk prerástol dnešných historikov nielen zo stránky produktivity, ale aj morálne. Študijné pobyty a výskumné cesty po európskych archívoch (Nemecko, Veľká Británia) si financoval sám. Z vydaných diel nezískaval nijaké honoráre, naopak, neraz sám prispieval na ich vydanie. Koľko slovenských historikov z akademického sveta či z Historického ústavu SAV, spoliehajúcich sa na rôzne granty, by to dokázalo dnes?
■ NÁRODNÝ BUDITEĽ
Okrem vedeckého rozmeru treba vyzdvihnúť ešte iný aspekt jeho činnosti – národnobuditeľský. Prebúdzanie národa sa nedialo len za čias bernolákovcov a štúrovcov, ale nejakým spôsobom v každej dobe. Vo svojich dielach, článkoch či prednáškach udržiaval v exilovej komunite, odkázanej na postupnú asimiláciu, plameň rodolásky. Od prvých mesiacov bol aktívny v krajanských a kultúrnych spolkoch, organizáciách, vyše dvadsať 20 rokov aj v strešnej organizácii exilu – Svetovom kongrese Slovákov. Ako sám priznal, neveril na pád komunistických režimov, poistených atómovými zbraňami, bol zmierený s tým, že v cudzine aj umrie. Rok 1989 preto pokladal za „prst Boží“ do dejín.
Po návrate na Slovensko sa s plným nasadením vrhol nielen na archívny výskum a publikovanie, ale vo svojich šesťdesiatich štyroch rokoch vykonal stovky prednášok a besied po celej vlasti. Rekordným bol jeden mesiac v roku 1990, keď ich absolvoval sto…Otváral občanom pomyselné trináste komnaty histórie, hovoril o témach, o ktorých si ľudia dovtedy len šepkali. Vyvracal lži o prvej Slovenskej republike.
Právo Slovákov na samourčenie hlásal nielen teoreticky, ale – na základe historických argumentov a skúseností – zdôvodňoval ich schopnosť viesť si svoj vlastný štát. Dvíhal, posmeľoval slovenského ducha, vyše štyridsať rokov utláčaného v pražskom a moskovskom chomúte. Svojou činnosťou takpovediac kypril pôdu, z ktorej mohol vyrásť kvet v podobe druhej Slovenskej republiky. Bez zveličenia možno konštatovať, že práve František Vnuk sa stal jej spolutvorcom.
V tomto duchu pokračoval aj po roku 1993. Publikoval v najčítanejšom denníku ‒ Slovenskej republike, ba a občas sa dostal aj do Slovenskej televízie. Ešte v roku 1998 STV nakrútila dokument o prof. Ďurčanskom, kde vystupoval spolu s Dušanom Kováčom. Podobná polemika historikov v STV je dnes nepredstaviteľná.
Prednášal na Teologickej fakulte UK v Bratislave (kde obhájil slovenskú docentúru) a neskôr pracoval v Slovenskom historickom ústave MS. Jeho zásluhy ocenil pápež Ján Pavol II., keď mu v roku 1996 udelil najvyššie pápežské ocenenie – rytiersky Rad sv. Gregora Veľkého. Ani v roku 2012 po návrate do svojej adoptívnej vlasti Austrálie neprestal sledovať dianie v jeho rodnej vlasti, publikovať, vyjadrovať sa k pálčivým či tabuizovaným problémom, pri ktorých médiá, historici i cirkevní predstavitelia mlčali. A činným ostal doteraz. K šesťdesiatemu výročiu smrti biskupa a martýra Jána Vojtaššáka (v roku 2025) ‒ ako 99-ročný! – pripravil nové vydanie jeho pamätí pod názvom Môj životopis. V roku 2026 – ako 100-ročný! – zas pripravil druhé vydanie biografie Andreja Hlinku z roku 1998.
■ ODKAZ KRAJANOM
František Vnuk nepatril medzi ľudí, ktorí mali hlavu ponorenú len v minulosti, v dokumentoch, bol aj bystrým pozorovateľom aktuálneho diania. Kedysi tvrdý antikomunista vedel uznať viaceré pozitívne veci, ktoré sa v jeho rodnej vlasti počas tzv. reálneho socializmu vybudovali. Už pri prvej návšteve bol milo prekvapený úrovňou dedín, vybudovaným zdravotníckym a sociálnym systémom. Hoci žil na Západe, nikdy si ho neidealizoval.
Vystríhal Slovákov pred tým, čo zažíval na Západe: materializmom, hedonizmom, potláčaním duchovných hodnôt, úpadkom cirkví, ba pred vyslovene temnými silami. Sorošove doláre už začiatkom deväťdesiatych rokov označil za trójskeho koňa na rozvrat Slovenska. Žiaľ, naši politici tieto výstrahy bagatelizovali. Dnes ich tu máme v plnej sile. Temné sily tzv. deep state sú dnes silnejšie než moc legitímne zvolených zástupcov národa…
V poslednom rozhovore pre časopis Pamäť národa v septembri 2012 vystihol, čo je najväčším problémom druhej Slovenskej republiky: chýba jej slovenský duch. Zároveň tu zanechal aj odkaz: „Úcta sa začína sebaúctou. Nesmieme dovoliť, aby nám cudzí určovali a predpisovali, koho si máme uctiť, koho odsúdiť, čo máme čítať, ako si máme vlastnú históriu interpretovať. To nezodpovedá postaveniu sebavedomého, dospelého, kultúrneho národa.“
