Počas normalizácie platil dedičný hriech
Ingrid MAJERIKOVÁ ‒ Foto: archív Cyrila URBANA, Milica MAJERIKOVÁ-MOLITORIS
Milo URBAN, najvýraznejší predstaviteľ medzivojnovej prózy, „zaškatuľkovaním“ ktorého majú literárni kritici problém. Jeho tvorba stojaca na pomedzí realizmu a modernizmu, s prvkami expresionizmu je svojská a výnimočná. Taká, aký bol aj on sám. Pri príležitosti slávnostného uvedenia do života reedície druhého dielu spomienkových memoárov Kade-tade po Halinde sme sa porozprávali s jeho synom Cyril URBANOM (*1940).
Keď sme sa v roku 2019 stretli na prvom Národnom výstupe na Babiu horu, smutne ste si povzdychli, že sa už niekoľko rokov pokúšate o opätovné vydanie memoárovej série vášho otca Mila Urbana, ktorá vyšla v deväťdesiatych rokoch vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Čo sa podľa vás skrýva za neochotou vydavateľov publikovať ich? Veď o pamäti z pera jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov by sa mali doslova pobiť.
Podľa môjho názoru žijeme v dobe, keď sa z vydavateľov stali v prvom rade biznismeni. Ich zisky a existencia sú úzko späté s počtom predaných kníh. A počet predaných kníh je otázkou a odpoveďou na ich existenciu. Dobre sa predávajú najmä knihy s kriminálnou tematikou. Tam sú náklady tisícové či desaťtisícové. Milo Urban také nepísal. Minulé spoločenské obdobie odsunulo tvorbu môjho otca na vedľajšiu koľaj. Ešte stále sme nedokázali odlíšiť zrno od pliev. Ešte stále sme sa nedokázali oslobodiť od strachu vanúceho z predošlých časov a ľudí určujúcich smer nášho myslenia. Vydavatelia sú opatrní.
Môžeme teda konštatovať, že Milo Urban bol a je stále nepohodlný… Raz pre ideológov sprava, inokedy zľava. Ako svojho času podotkol Viliam Marčok, možno práve to je znakom jeho nadideologickosti, jeho svojského pohľadu na svet a bytie v ňom. Ako vnímal váš otecko tieto útoky na jeho osobu? Odzrkadlilo sa prenasledovanie aj na jeho zdravotnom stave?
Môj otec bol človek vnútorne slobodný. Nepracoval nikdy na objednávku. Mal talent od Boha a nedokázal sa ho vzdať. Ľudia v jeho okolí to už v jeho mladosti vycítili a snažili sa ho získať na svoju stranu. Ak človek jeho formátu a nadania nemá oporu v žiadnej strane, má ťažký život. Po neochote k spolupráci nasledujú príkoria a prekážky. On žil vždy ako medzi mlynskými kameňmi. Ak umelec či spisovateľ nemôže prejaviť svoj názor, je to preňho utrpenie. A utrpenie spojené so zimou a s hladom prináša zákonite zdravotné následky. Od mladosti trpel žalúdočnými problémami a bolesťami.
Ako ovplyvnili časy, keď bol otecko v nemilosti, životy jeho detí?
Otec sa bránil od mladosti iba perom. A to pero bolo ostré. V každom režime pocítil tvrdosť štátnej moci. Je samozrejmé, že aj my jeho rodina sme trpeli spolu s ním. Hlavnou oporou nám deťom, ale aj otcovi, bola naša matka. Jej smelá a obetavá nátura, bola v ťažkých časoch nenahraditeľná. Dokázala nás stmeliť a udržať pri chuti bojovať s nepriazňou osudu aj v tých najťažších chvíľach. Otec aj matka nás dokázali vychovať tak, že ani štátna bezpečnosť nás nedokázala ohroziť. Učili sme sa výborne a všetci traja sme aj vyštudovali v neľahkých odboroch. V duchu otcovho odkazu sme sa nevenovali politike a aj v zamestnaní sme boli úspešní.
Vraj ste po oteckovi zdedili talent.
Určite sme talent zdedili všetci traja. Čo sa mňa týka, začal som s písaním poviedok už v detskom veku. Pokračoval som aj na gymnáziu, kde na moje slohové úlohy čakali pred vyučovaním spolužiaci, ktorým sa nechcelo rozmýšľať doma. Ivan Kadlečík a ja sme dávali ostatným spolužiakom odpisovať úlohy z matiky a literatúry. Po skončení štúdií na Strojníckej fakulte Vysokého učení technického v Brne som sa oddychovo po práci vrátil k poviedkam. Dal som ich posúdiť otcovi a po jeho odporúčaní aj posielal do novín a časopisov. Mal som úspech a získal som ocenenie v súťažiach. Na Wolkrovej Polianke v Tatrách som kládol veniec k Wolkrovmu pamätníku spolu s básnikom Štilichom.
Po uverejnení poviedky v Nedeľnej Pravde v decembri 1972, pochvale a žiadosti o ďalšie, som bol odhalený ako syn Mila Urbana a zrazu mi oznámili, že sa moje poviedky do Nedeľnej Pravdy nehodia. Platil dedičný hriech a normalizácia bežala na plné obrátky. Odvtedy som ich už nikde neposielal.
V roku 2022 svetlo sveta uzrelo tretie doplnené vydanie prvého dielu pamätí vášho otca Zelená krv.
Áno, vyšlo v námestovskom vydavateľstve Kubík. Počas usporadúvania pozostalosti môjho otca som v knihovničke pod rádiom našiel hnedú obálku, previazanú motúzikom. V obálke bola Zelená krv ‒ prvé vydanie z Tatrana, s povkladanými doplnkami niekoľkých kapitol. Otec doplnil vydanie spomienkami, ktoré sa mu po čase vynorili v pamäti. Tam aj zostali, kým som ich nenašiel. Potreboval som však vydavateľa. Financie z dôchodku som na vydanie nemal, no mal som šťastie. Môj dobrý známy ‒ podnikateľ z Námestova a uvedomelý Slovák to zariadil.
Voľné pokračovanie pamätí Kade-tade po Halinde je v porovnaní s prvým dielom iné. Autor opúšťa bezpečie rodného kraja pod Babou horou a vydáva sa do sveta, kde je doslova odkázaný sám na seba. Z dieťaťa sa stáva dospelý muž. A nielen to! Veľký spisovateľ! Čitateľ sa tu dozvie napríklad o pozadí vzniku Živého biča, ale aj o samotnom prerode mladého Mila Urbana z novinára na spisovateľa. Čo je podľa vás leitmotívom tohto dielu?
Podľa môjho názoru leitmotívom tohto dielu je presvedčenie autora, že každý človek má mať vo svojom živote Halindu – vysnívanú krajinu, v ktorej nachádza útočište aj v tých najťažších chvíľach života, keď nevie ako ďalej a keď mu nemá kto podať pomocnú ruku. Len tam nájde oddych a načerpá silu do ďalšieho boja so životom.
Druhý diel memoárov Kade-tade po Halinde vyšiel vo Vydavateľstve Matice slovenskej (MS). Prečo ste si vybrali práve naše vydavateľstvo?
Ako som už spomínal, záujmy vydavateľov sú najmä v dnešnej dobe ovplyvnené viacerými činiteľmi. Na trh sa dostáva aj nekvalitná literatúra, ktorá má často neblahý vplyv na čitateľov. Najmä tí mladí, na ktorých nám má najviac záležať, sa topia často v braku šírenom časopismi, pištoľníckymi krvákmi a lacnými televíznymi seriálmi. U koho hľadať pomoc ‒ ak nie u Matice slovenskej. Od jej založenia mala cieľ apelovať na zdravé stránky národa a ich ochranu pred neblahým vplyvom cudzej kultúrnej nákazy. V mojej rodine sa duch Matice ctil už u predkov. Starý otec – pansláv, vychoval syna JUDr. Františka Paňáka, ktorý už od roka 1934 pracoval ako organizačný tajomník Matice slovenskej, zakladal aj so skupinou mladých nadšencov spolky Matice po Slovensku a zastupoval Maticu aj v zahraničí.
Za najväčší prehrešok vášho otca bolo a je považované jeho pôsobenie na poste šéfredaktora, ale aj zodpovedného redaktora Gardistu. Je všeobecne známe, že sa niekoľkokrát neúspešne pokúšal z tohto miesta odstúpiť. Prečo podľa vás k tomu nedošlo?
V čase vyhlásenia vojnového stavu na Slovensku nemal Urban veľa možností uplatniť sa ako novinár a uživiť svoju rodinu. Minister vnútra Mach zariadil jeho prepustenie z redakcie Slováka a v súkromnom rozhovore mu oznámil, že druhú možnosť má pracovať ako korešpondent na fronte. To pri jeho zdravotnom stave vtedy predstavovalo istú smrť. Bol vnútorným založením pacifista a po veľkom naliehaní pristal s podmienkou, že funkciu preberie, len kým si Mach nenájde súcejšieho človeka. So skupinou redaktorov sa v denníku rozhodol bojovať proti množiacim sa domácim nešvárom, obohacovaniu sa, arizáciám a oligarchom. Tu mu Mach oznámil, že Nemci si neprajú, aby svojou prácou v denníku, vyvolával vnútorné rozbroje. Opäť požiadal písomne o uvoľnenie z funkcie, čo v tom období neprichádzalo do úvahy. Jeho meno svietilo naďalej na titulnej strane denníka, aj keď mnohé články pod ním pochádzali od funkcionárov strany, v ktorej nikdy nebol a ktoré čítal pre krátkosť času až po vytlačení.
Koncom vojny v roku 1945 vaša rodina emigrovala do Rakúska. Bolo totiž jasné, že každý, kto akýmkoľvek spôsobom spolupracoval s vtedajším režimom, bude perzekvovaný. Keďže bol váš otec presvedčený, že sa ničoho zlého nedopustil, dobrovoľne sa prihlásil v americkej zóne do zaisťovacieho tábora, odkiaľ ho v roku 1947 dopravili naspäť do Československa. O pomeroch v táboroch podal svedectvo Konštantín Čulen v knihe V amerických zaisťovacích táboroch (2008). Neoľutoval svoje rozhodnutie?
Svoje rozhodnutie vrátiť sa do vlasti z emigrácie nikdy neoľutoval. Bol presvedčený o svojej nevine. Mohol z Rakúska ujsť ako mnohí iní, ale emigračným úradom sa sám prihlásil. V zaisťovacom tábore sa americkí kovboji k väzňom správali ako doma k dobytku. Schudol na štyridsaťdva kilogramov živej váhy a stal sa skutočným obrazom väzňa z koncentráku.
Po návrate do Československa ho previezli na Pankrác. Za svoju novinársku činnosť v rokoch 1940 – 1945 bol odsúdený ľudovým súdom v roku 1948 na verejné pokarhanie, bol vyhostený z Bratislavy a mal zakázané publikovať. Vraj mu pomohli okolnosti svedčiace v jeho prospech, ale aj právne a faktické pomery v období prvej Slovenskej republiky. Traduje sa historka, že dokonca sám Iľja Erenburg, prívrženec Stalina, poprosil Antona Rašlu, aby mu odovzdal jeho pozdrav.
Stalinov redaktor Iľja Erenburg nemusel prokurátora Rašlu prosiť. Vedel, čo jeho pozdrav znamená. S otcom a s jeho protifašistickým zmýšľaním bol Erenburg oboznámený ešte z ich predvojnových kontaktov a z úsudku davistov. Otec bol súdený dva razy ‒ raz v roku 1947 a druhý raz o rok neskôr. Ani po februári 1948 sa názor súdu na prvý rozsudok nezmenil.
V roku 2020 Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v spolupráci s Oravskou muzeálnou spoločnosťou, o. z., vydalo knihu Petra Kerecmana Milo Urban. Justícia a advokáti v živote a diele. Prečo by sme si ju mali prečítať?
Publikácia prináša ucelený pohľad na dielo môjho otca z pohľadu nezainteresovaného odborníka, ktorý si pred realizáciou diela preštudoval všetky doklady nachádzajúce sa v archívoch našich súdov. No zoznámil sa aj s dostupným dielom spisovateľa a novinára, ktorý bol predmetom jeho záujmu. Zvolil postup, ktorý nedodržali a nedodržujú ani mnohí kritici a náhodní novinári, ktorí z času na čas do jeho diela a osudu zabŕdnu.
V roku 2015 sa uskutočnila v činohre SND premiéra inscenácie Jany Juráňovej Priveľmi tichý bič, ktorá bola promovaná ako súčasť série mapovania tzv. veľkých omylov veľkých ľudí. Za túto hru získala autorka Cenu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu od Literárneho fondu. Ako vnímate jej leitmotív, t. j. hľadanie odpovede na otázku, akú zodpovednosť má spisovateľ za svoje slová?
Jane Juráňovej by som odporučil, aby v budúcnosti mapovala „veľké omyly malých ľudí“. Jej Tichý bič je omyl, lepšie povedané pamflet, ktorý by skutočný znalec literatúry a diela môjho otca nikdy nevytvoril. Je možné, že pracovala na objednávku niektorého z jedenástky jeho súperov bažiacich po jeho skalpe ešte aj po smrti spisovateľa. Vykradla z memoárov, čo sa jej hodilo, a postavila do smiešneho svetla aj známych hercov, ktorým išlo len o honorár. Nikto zo zainteresovaných na tomto pamflete so mnou ani s tými, čo autora Živého biča poznali, scenár hry nekonzultoval. No my ešte žijeme! Inscenáciu som nevidel. Mám z nej však podrobný zápis. Nech si sama autorka nájde odpoveď na položenú otázku.
Prezraďte, prosím, našim čitateľom, aký bol Milo Urban.
Milo Urban bol človek z mäsa a z kostí. Jeho krehké telo, poznačené biedou a utrpením, skrývalo veľkú a citlivú dušu. Ťažkosti znášal s nesmiernou trpezlivosťou. Do debát sa zapájal len občas. Nikdy sa nesťažoval. Nikdy som nepočul, aby nadával na svojich neprajníkov. V každom človeku vedel nájsť čosi dobré. Jemu blízky básnik Milan Rúfus si naňho spomínal takto: „Privítal ma útly, no nesmierne vľúdny človek. Až som sa začudoval, ako sa taká obrovská duša mohla vmestiť do takého drobného príbytku. Tú dušu si život prísne odskúšal. To, čo prežil on, by malý duch sotva uniesol s takým pokojom a vyrovnanosťou. Tam, kde ho tvrdohlavo zaraďovali, však nepatril. Patril svojmu talentu. A podstatou jeho talentu je ľudskosť. Bol teda hlavne človekom. Chráňme si jeho dielo. To dielo nesporne patrí k vrcholom slovenskej medzivojnovej prózy.“
