Súčasné rezortné opatrenia sú kozmetické a neefektívne
Zhováral sa: Juraj DOMIN – Foto: archív SNN
Bývalý minister pôdohospodárstva Miroslav JUREŇA sa dlhodobo venuje problematike pôdohospodárstva a vidieka. Za najväčší problém považuje nízku potravinovú sebestačnosť Slovenska. Pôsobil tiež vo volebnom štábe neúspešného prezidentského kandidáta Štefana Harabina. Po tom, ako ho z neho vylúčili po zverejnení podpory Petrovi Pellegrinimu, rozhodol sa napísať knihu z volebného zákulisia pod názvom Ja ne kup čím.
Súčasťou programového vyhlásenia vlády je aj zámer zvýšiť potravinovú sebestačnosť Slovenska. Do akej miery sa podľa vás toto predsavzatie zatiaľ darí spĺňať?
Od nežnej revolúcie a nástupu otvoreného trhového hospodárstva potravinová sebestačnosť postupne klesala na súčasnú úroveň. Okrem vonkajších faktorov za jej poklesom stáli aj viaceré nekompetentné rozhodnutia niektorých vlád. Na druhej strane treba uznať, že národno-vlastenecky orientované vlády sa, naopak, tento trend usilovali prinajlepšom zastaviť. Preto, samozrejme, oceňujem, že aj súčasné vedenie agrorezortu sa rozhodlo ísť cestou zvýšenia produkcie kvalitných slovenských potravín. Jedným dychom však dodávam, že nie úplne efektívne.
Treba tiež povedať, že v súvislosti so zabezpečením ich dostatku rozlišujeme dve sebestačnosti – produkčnú a tzv. pultovú. Kým produkčná pri niektorých komoditách vysoko prekračuje naše potreby. Ako príklad uvádzam hlavnú komoditu ‒ obilniny. Ich ročná produkcia je na Slovensku približne štyri milióny ton, pričom pre mlyny na produkciu múky nám stačí asi šesťstotisíc ton (pšenica a čiastočne raž). Pre potravinárske potreby pestujeme na Slovensku aj sladovnícky jačmeň, ktorý exportujeme. Vzniká tak problém, čo s ostatnými obilninami. Za normálneho stavu by boli použité pri chove hospodárskych zvierat. Za posledné roky však výrazne klesol ich počet, čo vôbec nepovažujem za dobré.
Ako sme na tom v produkcii zeleniny a ovocia?
Situácia je veľmi kritická. Vlastná produkcia slovenskej zeleniny, ovocia, ale aj zemiakov sa pohybuje dnes na úrovni okolo päťdesiatich percent. Takmer polovicu našej domácej spotreby dovážame z okolitých štátov, pričom tieto komodity si vieme dopestovať v našich klimatických podmienkach.
Spomínali ste aj pultovú sebestačnosť. V akom stave je dnes?
Pultová sebestačnosť klesá z roka na rok. V čase môjho pôsobenia na ministerstve pôdohospodárstva (2006 – 2007) bola na úrovni šesťdesiatich percent. Dnes je to okolo tridsaťosem percent. Uvedený stav sa nemení a som, žiaľ, presvedčený, že sa ani počas tejto vlády nezmení. Opatrenia, prezentované ministerstvom, sú kozmetické a neefektívne. Zákon o neprimeraných podmienkach v obchode s potravinami, ktorý sme uvádzali do praxe za prvej Ficovej vlády (2006 ‒ 2010), je administratívne opatrenie, ktoré sa ukázalo ako málo účinné vo vzťahu k obchodným reťazcom.
Na základe historických skúseností som preto presvedčený, že je potrebné prijať okrem nového zákona, ktorý umožní kontrolu účtovných pohybov v účtovníctve obchodných reťazcov, tiež štrukturálne opatrenia. Jedným z nich by mohlo byť osamostatnenie potravinovej časti zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy a dať takto vzniknutej inštitúcii vyššie právomoci v oblasti kontroly kvality a kontroly finančných operácií. Ako príklad nám môže v tomto prípade poslúžiť Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Za veľký problém rovnako považujem aj neefektívnu spotrebu slovenských obilnín, s čím súvisí takmer nekontrolovateľný dovoz mrazených pekárenských produktov do veľkých obchodných reťazcov.
Veľkým problémom dnešného slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva je nedostatok chovov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny. Aké kroky by malo súčasné vedenie agrorezortu prijať na zlepšenie situácie?
Dovoľte mi v tomto prípade pomôcť si protiruskými sankciami. V roku 2014, keď bol prijatý prvý balík, Ruská federácia reagovala zastavením dovozu potravín. Následkom toho sa prakticky stala sebestačná a nastal rozvoj domáceho potravinárskeho priemyslu, ktorý má dodnes istý odbyt. Slovensko v minulosti podporilo veľmi veľa zahraničných investícií formou „významných vládnych investícií“. Ani jedna nebola potravinárska. Naposledy tzv. „baterkáreň Šurany“.
Najviac bol podporovaný automobilový priemysel, rádovo niekoľko miliárd. Do tejto sumy treba započítať aj daňové prázdniny. V čase vysokej nezamestnanosti to, samozrejme, malo svoje logické zdôvodnenie. Dnes je realita taká, že premiér rokuje v Uzbekistane o importe moslimskej pracovnej sily. Som presvedčený, že štát by sa mal dnes, naopak, prostredníctvom významných investícií zamerať na podporu chovu a spracovania ošípaných a hydiny. V spotrebe obyvateľstva dominuje práve hydinové a bravčové mäso. Týmto spôsobom by sa zvýšila aj spotreba kŕmneho obilia.
A nemala by s takouto formou pomoci problém Európska únia?
Nesmieme sa báť sebavedomo o tomto rokovať s jej predstaviteľmi. Nemôže nás zastrašiť ani jej obrovský byrokratický aparát. Ako štát máme dnes približne jednu miliardu investičného dlhu v potravinárskom priemysle. Kapacity zo socialistických čias sa využívajú na päťdesiat percent a sú technologicky zastarané, potrebujú modernizáciu. Súčasne je dôležitá dôsledná kontrola potravín prichádzajúcich na Slovensko prostredníctvom novovybudovaného štátneho potravinového úradu. Jeho hlavnou náplňou by bola kontrola predaja v obchodných reťazcoch.
Na Slovensku stagnuje aj tradičný chov oviec a kôz. Ako môže štát efektívne podporovať tento typ živočíšnej výroby?
Podpora chovu oviec a kôz je možná najmä podporou exportu a domácej spotreby.
Pred niekoľkými týždňami Slovensko zápasilo s nákazou slintačky a krívačky. Postupovali podľa vás štátne orgány správne pri eliminácii tohto ochorenia?
Vo všeobecnosti sú na likvidáciu tohto ochorenia dva zorné uhly pohľadu. Po prvé: Štátna veterinárna a potravinová správa má historicky vysokú profesionálnu úroveň. Ako Slovensko tak máme veľmi kvalitných odborníkov na riešenie tejto krízovej situácie. Jedným dychom však dodávam, že ak si zoberieme druhý zorný uhol pohľadu, uvedomíme si jeden zásadný fakt, že sme členom Európskej únie, a preto boli aj naše národné postupy a riešenia v tomto smere ovplyvňované.
Mnohí odborníci dávali za príklad postup štátu pri eliminácii slintačky a krívačky v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Oproti dnešným nedávnym opatreniam bol logický a šetrný k hospodárskym zvieratám. A keďže som aj ja bol súčasťou krízového tímu v sedemdesiatych rokoch, so súčasnými riešeniami sa nestotožňujem a považujem ich najmä za alibistické.
Veľkou politickou témou je dnes aj kauza falošné penzióny. Podľa opozície a mimovládneho sektora údajne v minulosti Poľnohospodárska platobná agentúra vyplácala európske peniaze „spriazneným“ osobám Smeru ‒ SSD. Aký je váš názor na celú túto vec?
Kauza „falošných penziónov“ je dnes, bohužiaľ, krutá realita. Pokúsim sa celú vec vyjadriť obšírnejšie pre pochopenie súvislostí. V roku 2012 mal byť ministrom pôdohospodárstva Stanislav Becík. Na poslednú chvíľu prišlo k zmene a ministrom sa stal Ľubomír Jahnátek. Žiaľ, realita, respektíve aj kauza Dobytkár, má reálny základ. Ministerstvo pôdohospodárstva vrátane Integrovaného regionálneho operačného programu 2014 – 2020 a programu Interreg 2014 ‒ 2020, ako aj Pôdohospodárska platobná agentúra boli riadené v záujme konkrétnych osôb s cieľom obohacovať sa.
Rovnaká situácia sa opakovala aj v roku 2016, keď ministrom pôdohospodárstva mal byť Vladimír Chovan. Dva dni pred voľbami ho Andrej Danko stiahol z kandidátky a prakticky vyhodil zo SNS. Tiež sa to týkalo aj mojej osoby. Predseda SNS mňa ako kandidáta za okres Skalica vyškrtol z kandidátky. Faktom však je, že dnes sa táto kauza účelovo vyťahuje na svetlo božie pre politický záujem likvidácie vlády Roberta Fica.
Ostaňme ešte pri pôdohospodárstve. Ako vnímate súčasnú politiku Európskej únie vo vzťahu k slovenským farmárom?
Politika Európskej únie je od samého začiatku dlhodobo a systémovo nadstavená tak, aby zvýhodňovala štáty pôvodnej pätnástky. Výsledok dnes je napríklad ten, že najväčšími producentmi bravčového mäsa sú Španielsko, Nemecko a Dánsko. Z týchto štátov sa na Slovensko najviac dováža práve táto komodita, a pritom sa hovorí o Green Deale (zelených opatreniach). Som preto presvedčený, že Spoločná poľnohospodárska politika EÚ nemá sofistikovaný a odborný základ, ale je založená práve na zvýhodňovaní konkrétnych štátov. Absolútnym negatívnym zásahom do hospodárenia je už spomenutý Green Deal.
Je podľa vás šanca, že v budúcnosti budú mať slovenskí farmári rovnaké podmienky pri poskytovaní dotácií ako ich kolegovia zo západnej Európy?
Slovenskí farmári v rámci Európskej únie nikdy nebudú mať rovnaké podmienky so svojimi kolegami zo západnej Európy. Lenže máme príklad Poľska. Takže máme veľa vecí vo vlastných rukách. Musím v tejto súvislosti poukázať na nezmyselné zbrojenie. Pri debate o piatich percentách z HDP do zbrojenia, čo je približne 6,5 miliardy eur ročne, je mi smutno. Peniaze pôjdu do železa, ktoré skoroduje. Do hry na vojačikov, ktorí, keď príde ku konfliktu, dajú výpoveď.
S trochou irónie poukazujem na nezmyselnosť tejto politiky. Systémovo sa buduje nenávisť a rusofóbia, aby sa zdôvodnilo zbrojenie. Návrh Ursuly von der Leyenovej dať do zbrojenia v rámci Európskej únie 840 miliárd eur, je v skutočnosti fašistický počin. Kde je hodnota za peniaze? Chcem zdôrazniť, že pôdohospodárstvo na Slovensku je na vedľajšej koľaji. Nevenuje sa mu náležitá pozornosť a nie je finančne zabezpečená v položke štátna pomoc. Politické vyhlásenia nie sú totožné s výkonom a realitou.
Po skončení v politike ste sa angažovali vo volebnom štábe Štefana Harabina. V posledných prezidentských voľbách vás z tímu vylúčil po zverejnení podpory Petrovi Pellegrinimu v druhom kole. Ľutujete tento krok?
Ako manažér volebného tímu Štefana Harabina som 28. marca 2025, na Zelený štvrtok, rozposlal tlačovú správu do vyše sto médií. Uvedená správa vyvolala mediálne cunami. Médiá ju vnímali ako podporu Štefana Harabina Petrovi Pellegrinimu. Navyše veľmi skorá negatívna reakcia Štefana Harabina ešte viac znásobila debatu na túto tému. Určite to pomohlo vyššej účasti, ktorá dosiahla šesťdesiatjeden percent. Jednoznačne to pomohlo voľbe Petra Pellegriniho za prezidenta. Tento krok neľutujem. Progresívne a liberálne sily mali za cieľ, aby Michal Šimečka bol premiérom a Ivan Korčok prezidentom. Ani jedno, ani druhé napriek zahraničnej podpore nevyšlo.
Po tejto afére ste sa rozhodli napísať knihu zo zákulisia volebného štátu Štefana Harabina „Ja ne kup čím“. Aké zaujímavé zákulisné informácie sa môže čitateľ z jej obsahu dozvedieť?
Napísal som knihu „Ja ne kup čím“, v ktorej vysvetľujem, ako to všetko bolo. Prečo tento názov? Dočítate sa viac v knihe.
Otázka na záver: Prešiel rok od nástupu Petra Pellegriniho do funkcie prezidenta SR. Jeho posledné kroky, ako bolo nevypísanie referenda o neuplatňovaní protiruských sankcií zo strany Slovenska, išli proti vôli mnohých pronárodných voličov. Vnímate ho stále v porovnaní s Ivanom Korčokom ako lepšiu alternatívu?
Petra Pellegriniho v každom prípade vnímam ako lepšiu alternatívu, než je Ivan Korčok. Zároveň však uvádzam pre čitateľov môj pohľad na jeho výkon. Po prvom roku, žiaľ, musím konštatovať, že nie je prezidentom všetkých občanov. Po prvé: Prekáža mi jeho postoj v súvislosti s ochorením Covid-19 a to, že do dnešného dňa neprijal Petra Kotlára a nezoznámil sa s jeho výsledkami práce. Po druhé: Prezident Peter Pellegrini podporil postupné zvyšovanie výdavkov na zbrojenie na päť percent HDP. S týmto ja nikdy nemôžem súhlasiť. Po tretie: Zastavil referendum a zachoval sa nedemokraticky, čím zároveň aj urazil všetkých, ktorí sa podpísali. Bol som jeden z nich…
