Nemožno zabúdať na svoju minulosť, lebo len tak môžeme rozvíjať prítomnosť
Zhovárali sa Juraj HRADSKÝ a Michal Šimon HRADSKÝ ‒ Foto: Internet
Prof. ThDr. Viliam JUDÁK, PHD. (* 9. november 1957 Harvelka) je rímskokatolícky biskup, diecézny biskup Nitrianskej diecézy, cirkevný historik, profesor cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Poskytol nám rozhovor, kde prezrádza pohnútky na vlastnú literárnu tvorbu a skromne približuje jej výsledky, hovorí o končiacom Jubilejnom roku, uvažuje o zdravom patriotizme, vlastenectve, slovenskej tradícii, identite a napokon múdro rámcuje o advente a vianočnom čase.
Aká bola cesta k vašej literárnej tvorbe, čo bolo podnetom k nej a ako ste si vyberali jednotlivé témy?
Nepokladám sa za spisovateľa. Ak vznikli nejaké autorské publikácie, bolo to skôr zo študijnej potreby, keďže pôsobím ako vysokoškolský učiteľ na teologickej fakulte. Niektoré úvahy alebo homílie boli neskoršie vydané knižne.
Mali ste literárne vzory, literátov, historikov, básnikov, ktorých ste obdivovali a ktorých diela vám boli blízke?
Čítal som vlastne všetko, čo mi prišlo pod ruku ‒ od starých kalendárov a náboženských časopisov; tiež viaceré knihy, ktoré vyšli ešte z obdobia pred rokom 1948 v Spolku svätého Vojtecha a v Matici slovenskej. Išlo o kvalitné knihy slovenských autorov, ale tiež preklady zo svetovej literatúry. Mnohé dobré knihy, najmä historické, sa mi dostali do rúk a vychádzali vo vydavateľstve Vyšehrad v Česku.
Orientujete sa najmä v histórii, cirkevnej histórii, pripravujete pre čitateľov publikáciu na túto tému alebo publikáciu s iným zameraním? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?
K jubilejnému roku 2025 vyšla kniha Toto je brána Pánova. Týka sa dejín jubilejných rokov s pohľadom na aktuálny jubilejný rok, ktorý sa pomaly končí. V týchto dňoch uzrela svetlo sveta knižočka S Máriou k Jezuliatku. Ide o vianočné rozprávanie súvisiace s vianočnými udalosťami ‒ s upriamením na úlohu Panny Márie v týchto udalostiach, ktoré chcú „potešiť“ srdce čitateľa. V najbližšom čase by to mal byť lexikón svätcov, ktorí pochádzajú zo Slovenska alebo ich život súvisí s naším územím s titulom Naši svätí. Som tam spoluautor.
Ste významný cirkevný historik a vysokoškolský profesor. Ako vnímate potrebu a úlohu oboznamovania s dejinami našej Cirkvi, nášho národného spoločenstva? Môže napomôcť hlbšie prežívanie viery a pocit spolupatričnosti aj u mladšej generácie?
Predseda francúzskych biskupov kardinál Jean Mark Aveline nedávno aktuálne upozornil na to, že Cirkev by sa mala viac venovať mladým ľuďom a nenechávať priestor „zvádzajúcim silám, ktoré živí extrémizmus“. Mladí ľudia totiž vyrastajú vo svete plnom dezinformácie, manipulácie, preto orientovať sa v tomto chaose je náročnejšie než pred rokmi. Hľadať identitu a miesto vo svete je veľmi zložité. Preto nemožno zabúdať na svoju minulosť, lebo len tak môžeme rozvíjať svoju prítomnosť, ale rovnako aj duchovné bohatstvo: živú vieru, ktorú nám zanechali naši predkovia ako najvzácnejší dar. Takto to hodnotil pápež František: „Človek bez koreňov, ktorý zabudol na svoje vlastné korene, je chorý.
Treba preto znova nájsť, objaviť vlastné korene a nabrať silu prinášať ovocie a ako hovorí básnik ‒ silu zakvitnúť, pretože to, čo strom ukáže v rozkvete, pochádza z toho, čo má v zemi.“ Zdravý patriotizmus nie je totiž len pocit príslušnosti k vlasti a národu či svojmu rodisku, ale priznanie a zveľaďovanie celej kresťanskej platformy, na základe ktorej sa formoval náš národný charakter, dobré vlastnosti, vytrvalosť, pracovitosť, solidárnosť, vzájomná úcta a láska k životu (nielen ľudskému). Naše vlastenectvo je plodom kresťanskej viery, spravodlivosti a lásky. Je to evanjeliový odkaz, ktorý nemožno zradiť, zaprieť, odhodiť, odložiť. Je hlboko v nás.
Vlastenectvo sa najkrajšie prejavuje v dobrých nezištných činoch. Pretože sila národa, ale aj jednotlivca v jeho prazáklade, v etnicite, v jeho spôsobe života, v skromnosti, nepoddajnosti, vôle žiť. V tejto skúsenosti sa rodili aj slabosti. Neboli sme síce „holubičím národom“, ale ani krvilačným, dobyvateľským. Keďže otčina, t. j. vlasť, pochádza od Boha „pribrala podobu kresťanskej kultúry“ a pretvorila ju. „Vlasť je veľká skutočnosť“, obsahuje a tvorí duchovné dedičstvo.
Patriotizmus je „vnútorný postoj vo vzťahu k vlasti“, hovorí sv. Ján Pavol II. Teda našu identitu spoluvytvára vedľa rodiny a rodinných väzieb tiež spoločenstvo tých, ktorí vytvárajú dejiny a odovzdávajú skúsenosti. Tu sa tiež rodí i láska k vlasti, k národu a k spoločenstvu, ktoré je spojené generáciou tých, ktorí v duchu priateľstva a zodpovednosti, pevnosti a statočnosti dali meno aj nášmu drahému Slovensku, ktoré je naším domovom.
Vlastenecké cítenie patrí ku kvalite života. Túžba pariť k nejakému národnému spoločenstvu je túžba prirodzená. Dáva ľudskej osobe plnší rozmer duchovného života. Každý z nás je predsa dedičom toho, čo vytvorili generácie pred ním. Je ponorený do tradície, ktorá je istou kumuláciou poznania a skúseností. Aj tradícia má svoje zdôvodnenie v dejinnom vývine spoločenstva. Bez tradície je ľudská i spoločenská identita človeka neúplná. Tradícia trvá ako živé duchovno ‒ dianie, ktorému prislúchajú vlastnosti ako stálosť, nemennosť, nepretržitosť, regenerácia, utvrdzovanie…
Dynamika človeka i spoločnosti sa prejavuje v prijímaní a odovzdávaní, čo je vlastne základný princíp tradície. Tradícia sa tak vytvára naprieč kultúrnym rozmanitostiam, historickým zmenám… Pritom tradíciu nemožno chápať ako sklad informácií o hodnotách a významoch minulosti. Presahuje rámec jedného človeka, spoločenstva, národa, hoci je „dejinnou pamäťou národa“. Nedá sa totiž hovoriť o kultúre, pokiaľ pohŕdame tradíciou.
Tento pojem je nesmierne široký a nemá svoj význam len v náboženskom živote, ale je súčasťou života jednotlivca, ale i spoločnosti. Vytvára v nás skutočnú zodpovednosť, ako i toleranciu, rešpekt a úctu k druhému, ale aj k predchádzajúcim generáciám. Rovnako tak nám pomáha trpezlivo a s odvahou hľadieť do budúcnosti a dôverovať novým generáciám.
Tradícia teda obsahuje v sebe istú energiu možného rozmachu, stability, oživenia istoty, kontinuity spoločného dobra a krásy, posilňuje teda aj osobnú, ľudskú i národnú identitu. „Obnoviť dušu národa,“ ako hovorí francúzsky filozof P. Ricoeur (1913 ‒ 2005), „znamená múdro konať pri nápore násilnej globalizácie.“ Samozrejme, ak uvažujeme o národnej identite, musíme začať hovoriť o identite jednotlivca. Identita národa je spojená so slovom rodina, rod, národ. Nejde o niečo úplne statického, ale o niečo živé, rastúce; pochádzajú teda od slovesa rodiť, rodiť sa, zrodiť.
Nedávno zosnulý pražský arcibiskup Dominik kardinál Duka hovorí v tomto zmysle: „Identita každého z nás je spojená s naším zrodením, vychádza z našich rodičov, z nášho detstva, formovaná domovom a jeho okolím. Tak sa vytvára a rastie naša osobnosť ako jednotlivca. Nie je to do seba uzavretý tvor, ale bytosť, ktorá žije v spoločenstve svojich rodičov, súrodencov, blízkych príbuzných, prvých priateľov a kamarátov. Tu sa vytvárajú väzby lásky, priateľstva, vzájomnej úcty.
V tomto minipriestore, neskôr regióne, rastú naše väzby, objavujeme potrebu solidarity a zažívame nutnosť i výhodu subsidiarity. Objavujeme zmysel zodpovednosti, ale tiež i prvé sklamanie. Čestné slovo, úprimnosť, vernosť, ochrana i pomoc vyrastajú zo skúsenosti a chápeme ich ako dary, bez ktorých by bol život neznesiteľný. Viera v pevný bod, teda v Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa, to je pravý význam definície: ,Boh je Láska‘. To nie je naučená poučka, reklamné heslo, slogan alebo logo, ale skutočnosť, z ktorej vyrastá aj naša skúsenosť.“
Adventné žičenie…
Keď sa dni stávajú tichšími a tmavšími, často sa v živote práve vtedy odohrávajú dôležité veci. Takto je to aj v advente. On je aj napriek nervóznej trme-vrme, ktorá v týchto dňoch panuje, zároveň aj časom vnútorného zastavenia a nadýchnutia, čo môžeme považovať za veľký dar! Rytmus života sa spomaľuje, ľudia sú pokojnejší, rozjímavejší a nechajú sa dotknúť svojich sŕdc. Pohľad smeruje skôr dovnútra a na jednoduché veci bežného života, s ktorými sa v mnohorakom ohľade stretávame: ľudia a udalosti, ktoré sme si predtým sotva všímali, sú zrazu „nápadnejšie“. Tkvie to možno v tom, že v tme vnímame život silnejšie ako vo svetle. Čas pred Vianocami nám daruje veľa hviezdnych hodín.
Pápež Benedikt XVI. v jednej svojej adventnej úvahe hovorí, že možno aj povedať, že advent je čas, v ktorom sa mobilizuje takmer zabudnutá dobrota; ochota myslieť na toho druhého a poskytnúť mu konkrétne znamenie dobroty. Napokon možno povedať, že advent je čas, v ktorom ožíva stará tradícia ‒ aj vo forme adventných piesní. Z melódií a textov, ktoré v nich nachádzame, aj do našich čias preniká niečo jednoduché, niečo z fantázie a radostnej sily viery našich predkov, čo nás utešuje a povzbudzuje k tomu, aby sme predsa len niečo so svojou vierou podnikli, veď ona nás môže uprostred aj veľmi ťažkých časov naplniť hodnotami, ktoré sú obohacujúce..
S touto formou adventnej skúsenosti sa celkom približujeme k tomu, čo týmto kresťanská tradícia myslela a chcela dosiahnuť. Ona svoj názor o advente vyriekla slovami Svätého písma, v ktorých videla míľniky na ceste týchto dní. Hovorí v ňom: „Žime počestne ako vo dne: nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista…“ (Rim 13,13-14).
Prebudiť sa zo spánku znamená povstať z konformizmu tohto sveta a s odvahou striasť zo seba sen, ktorý nás oberá o naše najlepšie možnosti po pravom povolaní k poctivosti a čnosti, po odvahe znovu veriť. Byť bdelý pre Boha a pre druhého človeka – to je ten druh bdelosti, ktorý má advent na mysli. Bdelosti, ktorá nachádza svetlo a svet robí jasnejším. Táto hviezda milosti, múdrosti a lásky svieti o to jasnejšie, o čo tmavšia je noc – nielen u proroka Izaiáša, ale aj u tých, ktorí sú na ceste ako „hľadači“ Boha: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“ (Iz 9, 1). Toto je hlboké poznanie pravdy. Človek ju nájde iba zriedka na javiskách divadiel sveta – a ak aj, potom skôr za kulisami. Tam sa narodil Život, v tme, nie vo svetlách reflektorov.
Tento adventný čas takmer všetci tušíme, že sme plní túžby znova sa vydať na cestu, na ktorej, v duchu biblického, nebudeme na skutky lásky voči iným zabúdať, ale nechceme ani zanedbávať „svoj“ advent. Veď majú nastať Vianoce aj pre nás každého osobne. A tie sa opravdivo neuskutočnia v chaotických aktivitách, ktoré sú také typické pre tieto dni: nákupy bez miery, nekonečné upratovanie, plytvanie silami na nesprávnom mieste… Nepokúšajme sa znova, prosím, o reprízu Vianoc z minulých rokov: nič im nechýbalo, len Boh v nich absentoval (!) Požehnaný čas, milí priatelia!
