Kráľ kráľov bol rodák z Vrbového
Pavol IČO ‒ Foto: archív autora SNN
Zlé jazyky hovoria, že Slováci nemali kráľov. Ešte aj Svätopluk vraj bol len kniežaťom (aj keď ho za kráľa označuje i český kronikár Kosmas) a ani vládcovia Uhorska zrejme nemali slovenský pôvod… Jeden slovenský rodák však kráľovský titul podľa všetkého mal a nebol len obyčajným kráľom, ale „kráľom kráľov“, aj keď nie na domácej pôde, ale až v ďalekom Madagaskare.
Móric Beňovský, celým menom Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský, sa narodil 20. septembra 1746 vo Vrbovom. Pochádzal zo šľachtického rodu, spätého s osadou Beňov, ktorá je dnes súčasťou mesta Bytča v Žilinskom kraji. Jeho otec plukovník Samuel Beňovský, umrel, keď mal Móric šestnásť rokov. Matka Rozália, rod. Révaiová, opustila tento svet o dva roky skôr pravdepodobne následkom vyčerpania po sedemnástich pôrodoch, pričom len siedmi z jej potomkov sa dožili dospelosti, z nich traja boli Móricovi vlastní súrodenci…
■ KRÁTKO Z BIOGRAFIE
Po smrti rodičov sa musel súdiť s manželmi svojich nevlastných sestier z matkinho prvého manželstva. Tí ho zažalovali za násilné odobratie majetku, poburovanie ľudu proti zemepánom, porušovanie náboženskej disciplíny a odklon+ od katolíckej cirkvi. Vo veku dvadsaťjeden rokov sa oženil so Zuzanou Hönschovou, dcérou mäsiara zo Spišskej Soboty. Mal s ňou tri dcéry a dvoch synov, dospelosť však dosiahli len dve deti – dcéry Anna Rozália a Žofia Augustína.
Beňovský najprv pôsobil ako dôstojník v armáde rakúsko-uhorskej monarchie, následne bojoval v radoch poľských povstalcov proti ruskej nadvláde. Neskôr ho Rusi zajali a poslali do vyhnanstva na Kamčatku, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. Spolu s druhmi, ktorým velil pri úteku, podnikol ako prvý Európan objaviteľskú plavbu cez severnú časť Tichého oceánu, dostal sa do Japonska, na Taiwan, do Kantonu v južnej Číne aj do USA, kde sa stretol s budúcim prezidentom Georgeom Washingtonom. Slúžil francúzskym kráľom Ľudovítovi XV. a jeho nástupcovi Ľudovítovi XVI. Zaujal tiež Máriu Teréziu, ktorá mu udelila grófsky titul. Okrem toho udržiaval priateľský vzťah s politikom a vynálezcom Benjaminom Franklinom, ktorý stál pri zrode USA.
V roku 1776 ho na Madagaskare vyhlásili za „kráľa kráľov“ (nositeľa titulu „Anpansakabé“ ‒ v literárnych prameňoch je toto slovo uvádzané aj v tvaroch: Ampansakabe i Anpanjakabe; Ampanscabe, prípadne s malým začiatočným písmenom). Je pravdepodobné, že nesúhlasil s plánom vykorisťovania Madagaskaru Francúzskom, čo ho napokon stálo život.
■ PREKÁŽKY A KONFLIKTY
Spisovateľ Jožo Nižnánsky komentuje príčiny jeho konfliktu s Francúzmi v románe Dobrodružstvá Mórica Beňovského takto: „Na Madagaskare sa zatiaľ rozpory medzi francúzskou správou a domorodcami, vedenými Beňovského zástupcami, vyostrili. Domorodci sami určovali ceny za predávaný tovar i mzdy, keď ich najímali do roboty. Boli to ceny i mzdy primerané, ale francúzskeho správcu to urážalo a videl v tom ‚veľkú prekážku svojej ďalšej úspešnej práce‘. A keď sa Beňovský vrátil na americkej lodi a Francúzi sa dozvedeli, že uzavrel obchodnú dohodu s americkým veľkoobchodníkom a keď v Antongilskom zálive začali pristávať jeho lode a nakladať madagaskarský tovar, konflikt bol už neodvratný.“
Zomrel 23. mája 1786 pri obrane ním založenej osady Mauritánie na Madagaskare počas útoku francúzskych strelcov vo veku nedožitých štyridsiatich rokov. Posmrtne, v roku 1790, vyšli v anglickom preklade v Londýne jeho biografické zápisky, pôvodne písané vo francúzštine. Tie takpovediac upútali pozornosť celého sveta, vďaka čomu sa dočkali mnohých vydaní v rôznych jazykoch – napríklad v nemčine, v biblickej češtine s prvkami západoslovenského nárečia, poľštine, ruštine, maďarčine a konečne v roku 1936 zásluhou Matice slovenskej v skrátenej verzii aj v spisovnej slovenčine (kompletné vydanie jeho memoárov vyšlo až v roku 2007 vo vydavateľstve Lúč).
■ FASCINUJÚCE MEMOÁRE
Pamäti grófa Mórica Augusta Beňovského sú nielen fascinujúcim dobrodružným príbehom založeným na skutočnosti, ale vďaka opisu rôznych kultúr majú veľkú cenu i z hľadiska etnografie. Trebárs na Kamčatke bol svedkom zaujímavého rituálu. Opisuje ho takto: „Najprv vyhnal všetky ženy z jurty, vyzliekol sa úplne donaha a celé telo si poumýval vlastným močom. Potom sa obliekol do dlhého odevu zo psích koží, nasadil si čiapku s dvoma rohmi a nakoniec zavesil na seba bubon. Takto ustrojený sa postavil uprostred jurty, točil sa dokola a volal: ‚Kutti, kutuj, kutuchta!‘ Nato vytiahol z vrecka fľašu a upil si z nej pár glgov. Potom sa hodil na zem a desať-pätnásť minút tam nepohnute ležal. Po uplynutí tohto času začal zavíjať a kričať, potom vyskočil a z celej sily vytrvalo bubnoval, stíšiac iba kedy-tedy, aby ešte väčšmi zvýraznil svoje zavíjanie. Jeho pohyby boli také prudké, až sa z neho penilo a znetvorili sa mu ústa, oči a údy do strašnej podoby.
Keď takto ubehla hodina, počas ktorej urobil všetky možné pohyby, sadol si na zem a dutým chrapľavým hlasom predniesol svoju veštbu, ktorá znela doslovne takto: ‚Prišiel si, aby si sa od môjho ducha dozvedal o svojom osude. Bude ťa podporovať v úsilí pomstiť duchov vašich otcov, ktorých zabili Rusi. Kučuka (t. j. miestne božstvo – doplnil autor článku) je s tebou. Budeš vidieť krv svojich nepriateľov, budeš šťastný na svojej ceste, ale duchom našich predkov budeš drahý len vtedy, keď preleješ krv a keď bude tiecť aj tvoja vlastná.“ Po týchto slovách upadol do spánku a tojon (t. j. kmeňový náčelník – doplnil autor článku) ho dal odniesť do zvláštnej jaskyne. Keď som sa dopytoval na nápoj, z ktorého si tento údajný čarodejník upil, tojon mi povedal, že je to extrakt z huby muchotrávky, ktorá má omamný účinok. Uisťoval ma, že jej účinok je taký silný, že šaman spí niekedy tri až štyri dni. Z toho som usudzoval, že táto huba musí pôsobiť podobne ako ópium.“
Beňovský ďalej píše o kamčatskej mytológii či o stretnutí s ulikamhym, teda kráľom provincie na jednom z japonských ostrovov. Vysvetľuje tiež, ako ho skupina madagaskarských náčelníkov zvolila za „Anpansakabého“, kráľa kráľov, respektíve najvyššieho náčelníka Madagaskaru na základe jeho údajnej podobnosti s dávno strateným synom dcéry posledného Anpansakabého Ramini Larizona.
Z jeho slov cítiť nesmiernu lásku a úctu k ľudskému životu, a to bez ohľadu na to, odkiaľ daný človek pochádza, o čom napríklad svedčia slová vo vzťahu k údajnému prínosu európskej civilizácie v oblasti Kamčatky: „Tento ľud za to, že pozná ošatenie, vďačí Európanom. Ale keď zoberieme do úvahy, ako surovo, barbarsky s ním noví páni zaobchádzajú, prišlo mu toto dobrodenie veľmi draho.“ Beňovský bol skrátka prototypom pokrokového človeka, rozhľadenou osobnosťou s nesmiernou vnútornou silou a plamenným zápalom pre dobro a spravodlivosť, ktorý ostáva večnou inšpiráciou v svete plnom bolesti a sebectva.
