VŠIMLI SME SI

Kto nebol na niektorom z terchovských festivalov, má čo ľutovať. A zrejme ani nemôže pochopiť taký fenomén, akým je terchovská muzika, ktorú popri fujare, aušusníckych službách špaňodolinských baníkov, Radvanskom jarmoku a tradičnom ručnom zvonení na zvonoch zapísali 22. decembra 2012 do prvého Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho bohatstva Slovenska.

Opäť som si to uvedomil po spoločnom vystúpení s chýrnym primášom Terchovskej muziky Ferom Muchom na jednom podujatí koncom vlaňajšieho roka. Aj keď po desaťročiach účinkovania Muchovci už spolu dlhšie nehrajú – každý si našiel novú záľubu (Fera trebárs načisto opantalo fotografovanie), a aj ich basičkár Rudo Patrnčiak má iné muzikantské a šéfovské úväzky, terchovský folklór s originálnou spevnosťou, charakteristickým tanečným prejavom – o „nebeskej“ muzike ani nehovoriac – sa nemusí o svoju budúcnosť strachovať. Tak ako pred Muchovcami tu boli muzikantské rody Kvočkovcov, Struhárňanských. Balátovcov, Meškovcov, Rybárovcov, Mihokovcov, Bobáňovcov, aj po nich nepochybne prídu ďalší, lebo niet u nás obce, kde by sa rodilo a vyrastalo toľko muzikantov. A keď sa zídu z celej doliny, môžu vyhrávať aj niekoľko dní a nocí a vždy príde ktosi nový, kto ešte hlasivky neunavil, krpce nepredral a struny nepotrhal. Počas Jánošíkových dní vysadnú do vyparádených konských povozov a je ich po troch aj po štyroch dosť do každého rebrináka, aj keby ten sprievod zaplnil celú cestu od Kostola sv. Cyrila a Metoda až do Vrátnej.

Emil SEMANCO, foto autor