Reportéri bez hraníc? Skôr bez hanby!
Ivan BROŽÍK – Foto: internet
Čítať titulky tlače mediálneho a už dávno nie hlavného prúdu, ktoré si ich tvorcovia akosi vyvodili zo správy mimovládnej organizácie Reportéri bez hraníc, je naozaj na silný žalúdok. V prvom rade treba konštatovať, že ich autori majú očividne viac žalúdkov…
Najskôr si pripomeňme, že Reporters Without Borders (nem. Reporter ohne Grenzen) je v Paríži založená mimovládna organizácia, ktorá obhajuje slobodu tlače a médií. Zastáva sa novinárov a pracovníkov v médiách, sužovaných cenzúrou a perzekúciou. Organizáciu založili v roku 1985 Robert Ménard, Rony Brauman a Jean-Claude Gillerbaud.
■ KRÁTKA PAMÄŤ
Ešte spomeňme nespochybniteľný fakt, že tí „novinári“ u nás na Slovensku, prípadne publikujúci u nás, no zutekaní niekam do Prahy, sa priamo, iniciatívne a priam stachanovsky podieľali na cenzúre a perzekúcii tých médií, ktoré „nezobali z ruky“ vládam Matoviča, Hegera a Ódora, prípadne mali výhrady k (ne)činnosti hlavy štátu.
A boli to tí istí, ktorí sa teraz oháňajú ideologickým paškvilom pod hlavičkou Reportérov bez hraníc. Robia to aktuálne absolútne bez sebareflexie a bez hanby. To už si fakt nepamätajú na nimi zostavované a publikované zoznamy nepohodlných médií a médií, ktoré treba vypnúť, čo v konečnom dôsledku spomínané vlády s radosťou aj protizákonne a v rozpore so všetkými mediálnymi civilizovanými praktikami aj spravili?
■ PROPAGANDISTICKÝ TLAMPAČ
Reportér nemôže pôsobiť ako propagandistický ideológ mocou nastoleného režimu? Prináša čitateľom či divákom reportáže, teda do veľkej miery „iba“ spravodajstvo na udalosti, ktoré sa odohrali. Reportér je tiež len spravodajca. Nič viac, nič menej. Stačí si niečo prečítať o Josephovi Pullitzerovi.
O tom žurnalistovi a vydavateľovi, ktorého meno nesú novinárske ceny, ktorými sa pravidelne navzájom ovešiavajú dnešní takzvaní mainstreamoví „reportéri“. „Naša republika a jej tlač povstanú alebo padnú spolu. Schopná, nezaujatá, verejnoprospešná tlač s vyškolenou inteligenciou, ktorá pozná, čo je správne, a odvahou to robiť, si môže zachovať verejnú cnosť, bez ktorej je ľudová vláda fraškou a výsmechom,“ vyznáva Joseph Pullitzer.
■ FICO AKO PREDÁTOR
Fico ako hlavný škodca a predátor tlače? A čo je potom Naď, Gröhling, Galko, Hlina, Kolíková a im ideologicky podobní a verne slúžiaci mediálni demagógovia a vlastníci jedinej pravdy a jediného správneho názoru na Slovensku? Kde je verejnoprospešná tlač? Kde je inteligencia mainstreamu? Kam sa podeli autori, dnes už len zúrivo štekajúce kreatúry, ktoré neznesú predstavu, že slovenský volič vo voľbách na Slovensku a o Slovensku rozhoduje inak, ako je výsledok, ktorý majú za peniaze, napríklad z Londýna, zabezpečiť hoci aj pre Brusel? Kto tu vypínal médiá, kto zakazoval názory, kto je tu ten predátor? Ideologické oddelenia redakcií šimečkovcov a demokratúra podľa Naďa?
■ CELKOM BEZ HANBY
Úrad vlády Slovenskej republiky ostro odmietol „pseudorebríček“ organizácie Reportéri bez hraníc (RSF), ktorá zaradila premiéra SR Roberta Fica medzi tzv. „predátorov slobody tlače“. Tento rebríček podľa úradu vlády ignoruje fakty a chráni pôvodcov agresivity.
„Takéto hodnotenie je o to absurdnejšie, že tá istá organizácia dlhodobo mlčala pri útokoch štátnych predstaviteľov na slobodné médiá v rokoch 2020 – 2023 a nereagovala na konkrétne prípady zastrašovania či diskreditácie novinárov s iným názorom,“ uviedol úrad vlády. Reportéri bez hraníc podľa úradu namiesto nestranného monitorovania slobody médií vytvorili pseudorebríček, ktorým sa „zaradili medzi tých, čo sa zo strážcov demokracie stávajú politickými aktivistami“. Úrad vlády SR tvrdí, že RSF tiež prehliadajú zodpovednosť médií za šírenie nenávisti a podnecovanie atmosféry spoločenskej agresivity, ktorá viedla až k fyzickým útokom na politikov.
■ PRANIER NA NEKOMPETENTNOSŤ
To je niečo iné, ako pošliapavať slobodu médií. Robert Fico má plné právo poukazovať na odbornú a profesijnú nekompetentnosť niektorých kvázi novinárov, ktorých mainstream vysiela na tlačovky robiť propagandu a šíriť lži. Má na to právo aj ako premiér a aj ako občan. A mala by to byť povinnosť nás všetkých.
„Fico počas celej svojej politickej kariéry vždy obhajoval slobodu tlače a slova,“ konštatuje úrad. Nikdy podľa neho neinicioval ani nepodporil legislatívne kroky smerujúce k obmedzovaniu práce novinárov, ale, naopak, dôsledne apeloval na zodpovednosť médií a podporoval pluralitu názorov vrátane existencie alternatívnych médií, ktoré sú prirodzenou súčasťou demokratickej diskusie. „Je paradoxné, že práve tie médiá, ktoré sa dnes stavajú do pozície obetí, dlhodobo vytvárajú tendenčné naratívy namierené proti predsedovi vlády a jeho vláde,“ uviedol vo vyhlásení Úrad vlády SR.
■ ČO EŠTE PO ATENTÁTE?
Podľa vyhlásenia úradu vlády SR „táto mediálna kampaň vyústila do pokusu o atentát na premiéra, pričom v čase ohrozenia jeho života sa objavovali cynické reakcie a stávky o to, či útok prežije – aj zo strany niektorých pracovníkov tzv. mainstreamových médií“. Fico je podľa svojho úradu počas politickej kariéry cieľom nevyberaných mediálnych útokov, ktoré nezodpovedajú realite, ale odrážajú politické preferencie ich autorov. „Preto aj podobné rebríčky považujeme za tendenčné, neobjektívne a manipulujúce obraz o Slovensku,“ uzavrel tlačový a informačný odbor.
Pomýlení reportéri tvrdia, že v uplynulých rokoch boli v SR prijaté „autoritárske opatrenia vrátane politickej kontroly verejnoprávneho vysielania a obmedzení prístupu k informáciám, ktoré má štát“. Lenže toto tvrdenie by mali slovenskí autori podkladov pre správu RSF adresovať Matovičovi, Hegerovi, Ódorovi, prípadne ich vehementnej zástankyni Zuzane Čaputovej…
