Absurdný a morálne neudržateľný prístup

Text: Marián GEŠPER, predseda MS – Foto: Archív 

Stanovisko Matice slovenskej k zámeru premenovať Clementisovu ulicu, o ktorom sme písali v Slovenských národných novinách 1, nevyvolalo len odbornú diskusiu, ale, žiaľ, aj vlnu novodobej ideologickej zaslepenosti, osobných útokov a historickej negramotnosti. Stalo sa tak predovšetkým na sociálnych sieťach, čo je, bohužiaľ, pre dnešnú dobu už symptomatické. Zároveň je to samo osebe vážnym a varovným signálom. Nejde totiž iba o jedno meno na tabuli ulice. Ide o spôsob, akým sa dnes pristupuje k slovenským i európskym dejinám – čierno-bielo, politicky účelovo a bez elementárnej historickej súdnosti.

 Vladimír Clementis bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského verejného života prvej polovice 20. storočia. Súčasne bol spoluzakladateľom modernej slovenskej diplomacie, významným slovenským intelektuálom, nadaným publicistom, neohrozeným právnikom a advokátom chudobných i spolutvorcom legendárneho časopisu DAV.

• OBEŤ NIE PÁCHATEĽ

V neposlednom rade aj politikom, ktorý sa dôsledne zasadzoval za nové štátoprávne a rovnoprávne postavenie Slovákov v povojnovej česko-slovenskej republike. Vtedy sa ešte dúfalo, že nebude spoločným štátom Čechov a Slovákov iba na papieri. Už od roka 1945 presadzoval federatívne usporiadanie republiky  – myšlienku, ktorá sa realizovala až v roku 1968, teda o viac než dvadsať rokov neskôr. V neposlednom rade sa osobne zúčastnil na zahraničnom odboji proti nemeckému nacizmu a fašistickej totalitnej ideológii.  Podobne ako viacero iných osobností povojnového obdobia bol aj výrazne ľavicou osobnosťou a istý čas funkcionárom komunistickej strany.

Tento fakt nikto nespochybňuje, aj keď by sme mohli obratom podotknúť, že už pred vojnou kritizoval pakt Molotov – Ribbentrop, ako aj sovietsku vojnu vo Fínsku, čo svedčí o jeho pevných charakterových vlastnostiach. Za tieto postoje ho načas zo strany vylúčili. Clementis nebol dogmatikom, nebol poslušným vykonávateľom gottwaldovskej línie. Práve naopak – za svoje slobodomyseľné, národné a nezávislé postoje bol z vedenia strany definitívne vylúčený, politicky perzekvovaný a napokon v inscenovanom justičnom procese zavraždený.  Je cynické a historicky neudržateľné tvrdiť, že obeť komunistického teroru nemôže byť verejne pripomínaná len preto, že bola v určitom období straníckym funkcionárom. Takýto prístup popiera základnú logiku dejín 20. storočia v strednej Európe. Ak by sme ho dôsledne aplikovali, museli by sme spochybniť celé spektrum osobností – od Alexandra Dubčeka, Ladislava Novomeského, Vladimíra Mináča až po ďalších účastníkov Slovenského národného povstania.

• ZAJTRA HLINKA

Znepokojujúce je, že zákon o pomenúvaní ulíc sa v praxi uplatňuje selektívne. Nerobí rozdiel medzi tými, ktorí sa dopustili zločinov, a tými, ktorí sa stali ich obeťami. Takýto prístup neobstojí ani právne, ani morálne. Dnes je to Clementis. Zajtra to môže byť Andrej Hlinka. Neskôr obviníme z panslavizmu Svetozára Hurbana Vajanského a napokon z iných falošných dôvodov ‒ napríklad že bol katolícky biskup aj Štefana Moysesa.

Národ, ktorý sa zriekne vlastných dejinných osobností len preto, že nezapadajú do aktuálneho liberálno-progresívno-neomarxistického rámca, dobrovoľne sa vzdáva svojej identity, a tým aj budúcnosti. A národ bez pamäti je ľahko ovládateľný. Matica nevystupuje ako obhajca totalitných režimov. Vystupuje ako inštitúcia historickej pamäti. Dejiny nemožno ideologizovať ani spätne súdiť bez kontextu. Nikto z významných historických aktérov nie je bez rozporov – a práve to slúži na ponaučenie z našich dejín, nie na administratívne vymazávanie na podklade nedomyslených zákonov a ich novodobých inštitucionálnych vykladačov. Ak sa vrátime k čierno-bielemu videniu sveta, vraciame sa mentálne pred rok 1989 – len s iným znamienkom.

• ÚČELOVÝ ZÁKON

Diskusia o pomenúvaní ulíc na Slovensku odhaľuje hlbší problém, než sa na prvý pohľad zdá. Nejde len o jednotlivé názvy verejných priestranstiev, ale o samotnú kvalitu legislatívy, ktorá sa snaží administratívnym spôsobom riešiť zložité historické a hodnotové otázky.  Problémom je mechanická aplikácia zákona bez historického rozlišovania. Právna norma nerozlišuje medzi osobami, ktoré sa aktívne podieľali na zločinoch totalitného režimu, a tými, ktorí sa stali jeho obeťami. Takýto prístup vedie k absurdným a morálne neudržateľným situáciám, keď sú na jednej úrovni posudzovaní páchatelia aj popravení.

Prípad Vladimíra Clementisa je v tomto ohľade exemplárny: človek, ktorého totalitný režim politicky zlikvidoval, je dnes postihovaný zákonom, ktorý sa údajne hlási k odmietnutiu totality. Výsledkom je legislatíva, ktorá namiesto kultivovania pamäti národa prispieva k jej deformácii. Namiesto rozlišovania a vysvetľovania nastupuje zákaz a vymazávanie. Takto však nevzniká vyrovnanie s minulosťou, ale nový ideologický spor. Ak majú ustanovenia zákon o obecnom zriadení k pomenúvaniu ulíc plniť zmysluplnú funkciu, musí prejsť zásadnou revíziou – nie v mene aktuálnych politických nálad, ale v mene historickej pravdy.

Zákony, ktoré si nárokujú právo rozhodovať o pamäti národa, musia byť postavené na rozlišovaní, nie na paušálnom odsudzovaní. Inak sa z nástroja spravodlivosti stáva nástroj nových plazivých totalitných ideológií, ktoré sa kryjú pod maskou demokracie.