Svetový biznis v tieni Trumpových opatrení
Marián TKÁČ – Ilustračná fotografia Emil SEMANCO
Prináša opätovne zvolený americký prezident Donald Trump chaos alebo napráva pokazený svet? Platí tu slogan jednej vtieravej reklamy: „Nikto nevie, ako to dopadne.“ To, čo Trump nahovoril, nasľuboval a už aj vykonal, môže byť vo chvíli „preč“. V Amerike totiž, nezriedka či zavše, prezidentov aj ‒ strieľajú. Aj tomuto štyridsiatemu siedmemu prezidentovi USA už atentátnik na volebnom mítingu V Pensylvánii odstrelil časť pravého ucha…
Sedemdesiatosemročný Donald Trump je očividne úplne z iného cesta ako jeho predchodcovia. Možno preto, že je obchodník, a nie vojak, a obklopil sa zaujímavými ľuďmi. Naskutku konzervatívcami. V poradí päťdesiatym viceprezidentom je štyridsaťjedenročný James D. Vance, advokát a veterán námornej pechoty, ktorý sa stal (len) v roku 2019 katolíkom a manželku má Indku. Ministrom zahraničných vecí je päťdesiattriročný právnik a diplomat Marco Rubio, ministrom zdravotníctva a sociálnej starostlivosti sedemdesiatjedenročný Robert F. Kennedy, synovec prezidenta Johna F. Kennedyho, známy odporca vakcín a kritik diania okolo tzv. pandémie kovidu. Verejne s americkým odborníkom Flamingom podporil nášho splnomocnenca pre prešetrenie kovidu Petra Kotlára.
■ MUSKOVA MISIA
Hlavným Trumpovým poradcom je však v súčasnosti 54-ročný podnikateľ Elon Musk. Hovoria o ňom, že je najbohatší človek na svete, údajne s majetkom 353 miliárd dolárov. Ako (vraj len dočasný) vedúci Departmentu of Government Efficiency (Ministerstva pre efektívnosť vlády, DOGE) presadzuje radikálne opatrenia na úsporu peňazí, výdavkov amerického štátneho rozpočtu. Čosi ako náš „konsolidačný balík“, ale zatiaľ vlastne len na strane výdavkov.
Zrejme on je iniciátor rozhodnutia o pozastavení činnosti Agentúry USA pre medzinárodný rozvoj, známej USAID, ktorú založil v roku 1961 John F. Kennedy oficiálne na podporu programov rozvojovej pomoci v stodvadsiatich štátoch sveta. V skutočnosti však rozdávajúcej miliardy dolárov na destabilizáciu vo svete. Musk ju nazval „hniezdom zmijí radikálnych ľavicových marxistov, ktorí nenávidia Ameriku“. Donald Trump zase tvrdí, že agentúra je skorumpovaná a riadia ju „radikálni blázni“.
■ NÚTENÁ DOVOLENKA
Šéf Bieleho domu spolu s Muskom poslali zamestnancov USAID v zahraničí na nútenú dovolenku a zhruba dvetisíc zamestnancov vo washingtonskom ústredí dostalo pracovné voľno. „Po šesťtýždňovom preskúmavaní oficiálne rušíme osemdesiattri percent programov USAID,“ oznámil minister zahraničia Rubio. „Na 5200 zrušených zmlúv sa vynakladali desiatky miliárd dolárov spôsobom, ktorý neslúžil kľúčovým záujmom Spojených štátov, a v niektorých prípadoch im dokonca škodil.“ Išlo o posilnenie moci Ameriky tým, že sa zahraničná pomoc používala ako zásterka zmeny režimu alebo manipulácie režimu tam, kam „pomoc“ smerovala.
Za krátky čas Trumpovho prezidentského mandátu už stihli USA vystúpiť zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), odstúpiť od Parížskej klimatickej dohody, čo je globálna obdoba európskeho Green Dealu (Zeleného údelu/úderu), prijali opatrenia proti rastu počtu nelegálnych prisťahovalcov, konajú v otázke potratov, robia opatrenia na lepšiu ochranu proti násiliu so zbraňami.
■ UKRAJINSKÉ KONFLIKTY
V predvolebných sľuboch Trumpa však odznela aj veta, že vojnu na Ukrajine ukončí do dvadsiatich štyroch hodín. To už, samozrejme, nestihne, robí však kroky, ktoré by k mieru u našich východných susedov mali či mohli viesť. Zapadá do toho aj verejne známe škandalózne stretnutie s ukrajinským lídrom Zelenským v „zelenom svetri“ posledný februárový deň. Išlo vskutku o nevídané, z hľadiska formy o historické a hysterické (ne)diplomatické rokovanie v Oválnej pracovni.
Vystrašilo značnú časť sveta, pričom ktovie, čo všetko mu predchádzalo. Či len nedorozumenie o forme amerických záruk pre Ukrajinu, ktoré sa už medzičasom vyriešilo zmluvou o využívaní ukrajinských podzemných „pokladov“ v hodnote päťsto miliárd dolárov Amerikou. Prenikli aj nepotvrdené informácie o americkej požiadavke súvisiacej s údajnými obchodmi aj s americkými deťmi na Ukrajine. Dožijeme sa, uvidíme.
■ PRIORITNÁ AGENDA
Trumpovou agendou číslo jeden sa však stali clá. Ak chceme odpovedať na otázku, prečo chce zaviesť či zvýšiť clá voči celému svetu, musíme sa vrátiť až do čias vojny za nezávislosť amerických kolónií proti britskej nadvláde v rokoch 1775 – 1783. A pripomenúť, že vážnou príčinou samotného vzniku Spojených štátov amerických bola britská menová politika, uskutočňovaná Bank of England. „Poslednou kvapkou“, ktorá viedla k vojne o nezávislosť, bol čin anglického kráľa Juraja III., ktorý postavil „mimo zákon“ nezávislú menu, používanú americkými kolóniami. Namiesto nej nútil americké kolónie požičiavať si peniaze od Bank of England za úrok, čím sa kolónie okamžite dostávali do dlhu: každú požičanú libru výrazne zdražoval úrok.
Zakladatelia USA boli presvedčení, že za všetkým zlom je britský záujem bohatnúť na vydávaní peňazí centrálnou bankou. Preto aj založenie vlastnej centrálnej banky sa v USA stretávalo s veľkými problémami. V 19. storočí vznikli aj zanikli dve centrálne banky Spojených štátov amerických: obchodné spoločnosti mohli byť zriadené len na obdobie dvadsiatich rokov. Kongres udelil povolenie na prevádzku First National Bank of the United States v roku 1791, a keď 20-ročná koncesia v roku 1811 vypršala, nedošlo k jej obnoveniu. Rovnaký osud postihol aj Second National Bank of the United States, ktorá existovala v rokoch 1816 – 1836. Potom emitovali doláre komerčné „národné banky“, ktorých bolo okolo sedemtisíc. Disponovali kúpenými federálnymi obligáciami, na tom základe dostali k dispozícii jednotný typ „tlačiva“ bankoviek, ktoré tlačila štátna pokladnica a podpisovali ich riaditelia a pokladníci jednotlivých „národných bánk“. Takéto bankovky podpisoval okolo roka 1907 aj Michal Bosák, rodák zo Slovenska, ako prezident The First National Bank of Olyphant.
■ BANKOVÁ POLITIKA
Britom, resp. londýnskemu Domu Sion, prekážalo, že USA kryli bankové úvery, teda emitované bankovky, výnosmi z ciel, čo zdražovalo britské tovary predávané v USA. Briti preto uprednostňovali záruku za úvery v podobe daní platených americkými občanmi. A tak „britskí agenti“, muži, ktorí mali záujem na založení centrálnej banky v USA a zmene americkej fiškálnej politiky (Rockefellerovci, Morganovci, Wartburgovci, Rothschildovci, židovskí imigranti z Nemecka), začali konať.
Na prelome 19. a 20. storočia na čele s Johnom Pierpontom Morganom úspešne organizovali „bankovú paniku“, čo viedlo k bankrotom bánk a vyšetrovaniu, ktoré nariadil Kongres. Keďže ho viedol senátor Nelson Aldrich, ktorý sa však čoskoro vďaka sobášu stal súčasťou rodiny Rockefellerovcov, celkom „prirodzene“ odporučil vytvorenie americkej centrálnej banky. A tak sa v roku 1910 uskutočnilo tajné stretnutie na ostrove Jekyll Island pri pobreží štátu Georgia v dome spomínaného oligarchu J. P. Morgana. Pripravovalo sa zriadenie centrálnej emisnej banky, avšak pod menom FED – Federálny rezervný systém.
■ FINANČNÝ TITANIC
Existuje konšpiračná (teda neoveriteľná) teória, ktorá spája založenie FED-u s potopením Titanicu na palube s tými ľuďmi, ktorí mohli zabrániť jeho vzniku. Minimálne existuje časová súvislosť medzi oboma udalosťami ‒ potopením Titanicu (apríl 1912) a vznikom FED-u (december 1913). A fakty? Titanic patril britskej spoločnosti White Star Line, súčasti amerického koncernu International Mercantile Marine, ktorého šéf, onen John Pierpont Morgan, jeden z najbohatších ľudí svojej doby, mal plávať v jednej z dvoch najluxusnejších kabín Titanicu z Británie do Ameriky. Svoju plavbu na poslednú chvíľu zrušil pre „zdravotné problémy“.
Novinári ho však práve vtedy vypátrali na Francúzskej riviére v dobrom zdravotnom stave! Najväčší a najluxusnejší zaoceánsky parník na svete, postavený v Belfaste, sa osudnú noc, 15. apríla 1912 o 2.20 (bez J. P. Morgana) potopil v strede Atlantiku na svojej ceste z anglického Southamptonu do New Yorku. Z prepravovaných 2 201 osôb, z toho 1 316 cestujúcich a 855 členov posádky, zahynulo 1 500. Pripusťme, že medzi nimi boli aj tí, ktorí mohli zabrániť vzniku FED-u.
■ ZISKUCHTIVÝ FED
Po výdatnom sponzoringu bankárov z Wall Street stal sa v roku 1913 prezidentom USA Woodrow Wilson. Ako protislužba bol jeho súhlas so zákonom o FED-e. Dva dni pred Vianocami 1913, v čase, keď už bola väčšina kongresmanov doma so svojimi rodinami, bol tento zákon odhlasovaný a Wilson ho 23. decembra podpísal. To však už o rok oľutoval: „Náš skvelý priemyselný národ je kontrolovaný jeho systémom kreditu, ktorý je v súkromných rukách.“ V USA vznikol aj vďaka Wilsonovi taký model centrálnej banky, od akého sa Američania usilovali utiecť, keď vyhlásili svoju nezávislosť. FED ako súkromná inštitúcia nie je závislá od vlády, je absolútne závislá iba od túžby jej súkromných vlastníkov po zisku.
Nuž a dôsledkom vzniku FED-u v roku 1913 bolo zrušenie väčšiny amerických ciel, čím sa umožnil dovoz tovaru do Ameriky najmä z vtedajších britských kolónií bez obmedzení. USA prestali financovať svoju prevádzku z ciel a bola zavedená daň z príjmov ako (podľa Trumpa) „reťaz dlhového otroctva“. Lebo zatiaľ čo clo je povinný zaplatiť ten, kto dovezie tovar, dane idú z vreciek domácich občanov.
■ „ZDVORILOSŤ“ CIEL
Clo však nielenže môže ako príjem štátneho rozpočtu nahradiť priame dane, má aj funkciu ochrany domáceho trhu pred dovozmi. Tým však, že zvyšuje ceny dovezených tovarov je aj sankčným opatrením, ktoré uprednostňuje domácu produkciu pred tou z dovozu. Clami chce Trump aktuálne vyvinúť tlak na amerických (ale aj zahraničných) výrobcov, aby namiesto dovozu vyrábali potrebné výrobky v USA. Ide teda o akúsi „sankciu“ aj voči Amerike, ktorá na jej základe by mala začať doma vyrábať dovážané tovary. Žeby poučenie z následkov amerických a európskych sankcií voči Rusku?
Toto sú zrejme pravé príčiny Trumpovho zvyšovania ciel. Clá, ktoré zaplatia zahraniční dovozcovia, majú pokryť rozsiahly a prakticky nesplatiteľný americký dlh. Ide pritom – popri 25-percentnej dani na autá – o tzv. recipročné clá, vo vzťahu k Európskej únii vo výške dvadsiatich percent.
„Zostaneme zdvorilí, pretože budeme účtovať len polovicu cla, ktoré nám bolo účtované,“ zdôraznil Trump. „EÚ nám účtuje 39 percent, my im budeme účtovať 20 percent. Účtujeme im menej, takže nie je dôvod na hnev.“ (Ako vidíme, Európa sa nehnevá, ale predsa prijíma „protiamerické“ opatrenia.)
■ STREDA OSLOBODENIA
Stredu 2. apríla 2025, keď Trump oznámil nové clá, nazval „Dňom oslobodenia“ (The Liberation Day) od dlhového otroctva pod FED-om. Zrejme z bezpečnostných dôvodov povedal, že daň z príjmu bola v roku 1913 prijatá „z neznámych dôvodov“. On a jeho poradcovia ich zaiste dobre poznajú.
Ak bude Trumpov zámer úspešný, dane z príjmu už nebudú a Američania nebudú „daňovými otrokmi skorumpovaného systému … naša práca už nebude zdaňovaná na financovanie vojny a ničenia na celom svete, naša práca už nebude zdaňovaná len preto, aby si skorumpovaná vládnuca trieda mohla na našom utrpení naplniť vrecká“. To sú Trumpove slová. Uviedol, že s potešením zaznamenáva, „že sa do Spojených štátov vracajú veľké spoločnosti“.
■ LONDÝNSKE ZNEPOKOJENIE
Toto je však len jeden pohľad na celú vec. Negatívne zareagoval finančný trh, svet hovorí o obchodnej vojne, pričom americký prezident akoby odkázal lídrom štátov sveta, aby aj oni robili politiku, ktorá na prvé miesto dáva národný záujem. Navyše, aktuálne radikálne zvýšenie ciel odložil o deväťdesiat dní, aby tak umožnil diskusiu so štátmi, ktoré s americkými clami nesúhlasia. Zároveň odmietol obavy z aktuálneho prepadu akciových trhov a predpovedal ich rýchle zotavenie. Trump hovorí a koná a mnohí ho preto titulujú ako „lúzera“ – aj jeden náš slniečkarský plátok.
Trump svojím konaním odvážne oddeľuje londýnsky Dom Sion od kontroly nad americkou vládou a politikou, pretože zrušenie dane z príjmov a jej nahradenie príjmami z colných taríf by znamenalo faktický koniec FED-u a koniec moci londýnskych kancelárií Domu Sion nad Amerikou. Šok v Londýne je preto logický a Trumpovi môže ísť doslova o život. Podobný krok proti FED-u totiž skončil atentátom na Johna F. Kennedyho a od roka 1963 sa nikto o taký krok nepokúšal.
■ MALÝ VEĽKÝ POZDRAV
Patrí sa ešte pripomenúť, že na reprezentačnom zhromaždení amerických republikánov privítal vo februári nášho predsedu vlády priamo Donald Trump: „The prime minister of Slovakia Robert Fico. Thanke you, Robert. Nice to see you! – Ďakujem, Robert, rád ťa vidím!“ Malá veľká vec. Fico rokoval s Muskom o hospodárskej spolupráci, ale aj o financovaní slovenských mimovládok, na ktorých sa podieľala tiež USAID. Svoj príhovor ukončil so želaním, nech žije Amerika, nech žije Slovensko! Znamená to teda, že naša terajšia vláda napodobní trumpovcov v ich pozitívnom radikalizme?
Zatiaľ o tom svedčí iba prijatie zákona o prísnejšej kontrole financovania mimovládok a pokus o „hatenie progresivizmu“ doplnením ústavy ustanoveniami posilňujúcimi tradičné slovenské rodinné hodnoty. Či to prejde, „to nikto nevie“. Zahraničná politika, v istom zmysle vyčkávacia, nemôže byť pri štáte s menej ako desiatimi miliónmi obyvateľov iná, akú robí Robert Fico. To, že na jeho hlavu padajú hromy-blesky, správnosť jeho konania len potvrdzuje.
Našu prípadnú menšiu závislosť či ekonomickú osobitosť zatiaľ nevyužívame. Ak by sme ju chceli zvýšiť, mali by sme oprieť naše hospodárstvo i náš štát namiesto čoraz väčšmi ohrozovaného automobilového priemyslu (nebodaj na elektrickej báze) o vlastné zdroje, ktoré hriešne nevyužívame, prípadne odtekajú do potokov. Ide o pôdu, lesy, vodu ‒ a osobitne o vzácnu minerálnu vodu, v ktorej by sme sa mohli správať ako svetová veľmoc. Spiacou kráľovnou našej prosperity je – či si to uvedomujeme, alebo nie – kúpeľníctvo.
Autor je bývalý viceguvernér NBS
