Přerovský masaker zo zločincov urobil hrdinov
Ivan MRVA – Foto: internet-pravda.sk
Začiatkom mája sme si pripomínali výročie skončenia druhej svetovej vojny. V máji pred osemdesiatimi rokmi sa v Európe naozaj končila vojna, ale násilie a vraždenie pokračovali aj v prvých týždňoch mieru. To, čo sa dialo s nemeckým obyvateľstvom, sa nedá inak nazvať len peklom na zemi. Masakre v Prahe, Postoloprtoch, Ústí nad Labem, Lanškroune či brniansky pochod smrti, alebo iné hromadné perzekúcie, pogromy a vraždy na území Čiech a Moravy počas takzvaného divokého odsunu si vyžiadali množstvo nevinných obetí. Besneniu padli za obeť aj slovenskí obyvatelia. Netreba zabúdať na masaker slovenských Nemcov, ale aj Slovákov, ktorý sa udial pred osemdesiatimi rokmi v Přerove v noci z 18. na 19 júna…
Po skončení vojny sa pred frontom evakuovaní slovenskí Nemci vracali do svojich domovov. Ich návratové osudy boli rôzne. Nemeckí sedliaci z Hornej Nitry prichádzali jednotlivo na povozoch a vďaka dobrej znalosti slovenčiny samozvané revolučné či skôr rabovacie gardy v Česku im dali pokoj. Doma ich však čakala bitka, koncentračný tábor v Novákoch, kde následkom podvýživy a zlého zaobchádzania ich zahynulo okolo tisíc a potom ešte nasledoval odsun…
■ TRANSPORT SMRTI
Horšie dopadli Nemci z Dobšinej, Kežmarku a viacerých spišských obcí, ktorí sa vracali v polovici júna 1945 do svojich pred časom opustených obcí z okolia Chebu železničným transportom. Vlak, ktorý ich viezol na Slovensko, zastal na stanici v Přerove, kde sa nachádzal aj transport vojakov 17. pešieho pluku z Petržalky, ktorí sa presúvali z vojenskej prehliadky v Prahe. Vojaci akoby tu na vlak preplnený slovenskými Nemcami čakali. Na rozkaz svojich veliteľov vyvliekli 265 navrátilcov z vagónov a hnali ich na návršie za Přerovom ‒ nazývané Švédske šance. Na rozkaz poručíka Karola Pazúra a osvetového dôstojníka Bedřicha Smetanu dvadsať samopalníkov postrieľalo 71 starších mužov, 120 žien a 74 detí.
Medzi zavraždenými bolo aj asi tridsať Slovákov a niekoľko Maďarov. Poručík Pazúr po masakre rozdával rany istoty všetkým, čo ešte javili známky života. Obete nahádzali do sedemnásť metrov dlhého a dva metre hlbokého hromadného hrobu, ktorý vykopalo niekoľko nahnaných obyvateľov neďalekej dedinky Lověšice. Počas práce sa nemohli zbaviť pocitu, že vrahovia sa ich ako nepohodlných svedkov budú tiež chcieť zbaviť. Hlavný aktér tohto zločinu poručík Pazúr bol o dva roky po medzinárodnom tlaku postavený pred súd. Pri prvom pojednávaní ho odsúdili na dvadsať rokov, po intervenciách komunistov bol amnestovaný, takže si odsedel len rok. Tento povojnový zločinec sa stal funkcionárom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a dostal viacero vyznamenaní. Podľa jednej verzie umrel roku v 1979 ako šesťdesiatdvaročný.
■ PUNCOVANÝ KAT
Druhý aktér masovej vraždy Bedřich Smetana, pôvodným menom Fridrich Schmitzer (podľa iných zdrojov Fridrich Sahne), mal toho na svedomí ešte viac. Pochádzal z Ostravy, kde sa v roku 1920 narodil v židovskej rodine. Potom žil v Bratislave, kde aj zmaturoval a pracoval ako úradník. Za Slovenskej republiky konvertoval na evanjelické náboženstvo a koncom augusta 1944 sa stal členom partizánskej skupiny Alexeja Jegorova. S jegorovcami získaval prvé skúsenosti s masovými vraždami civilov. Tí postrieľali stoosemdesiat nemeckých obyvateľov z dediny Sklené. Či aj tam asistoval Smetana, nevedno.
Po vojne sa však okrem Přerova dopustil viacerých hromadných vrážd Nemcov najmä na Morave. Jeho pôsobenie v koncentračnom tábore pre Nemcov, Maďarov a „nespoľahlivé kolaborantské živly“ v Petržalke, kde so svojimi kumpánmi Jančom a Kosmelom mal na svedomí najmenej šesťdesiat ľudských životov, napokon riešil súd. Smetanu poslali za mreže na dvanásť rokov, ale rozsudok bratislavského vojenského súdu v Prahe zrušili. On i jeho pomocníci pri vraždách sa dostali na slobodu. Vzhľadom na množstvo obetí, ale i svedkov spáchaných zverstiev sa Bedřich Smetana (Sahne, Schmitzer) necítil v republike celkom bezpečne a emigroval do Izraela, kde sa jeho stopy strácajú.
■ ROZKAZ NA LIKVIDÁCIU?
Přerovský masaker bol jedným z mnohých tabu našej histórie, no po roku 1990 sa stal predmetom bližšieho skúmania. Rozoberala sa otázka, či to bola svojvoľná akcia oboch dôstojníkov alebo konali na rozkaz vyššieho nadriadeného. Historik z přerovského múzea František Hýbl vyslovil názor, že za masaker bol nepriamo zodpovedný aj bývalý československý prezident Ludvík Svoboda, v tom čase vo funkcii ministra obrany a veliteľa armády.
Mal vraj vydať pokyn, že karpatskí Nemci sa nesmú vrátiť domov a treba ich zlikvidovať ešte na území Moravy. Keď príslušník NKVD (Ľudového komisariátu vnútorných záležitostí ZSSR) na príkaz sovietskeho veliteľa sídliaceho v Přerove prišiel na miesto masakra, aby vyšetril okolnosti streľby, Pazúr mu ukázal lístok, na ktorom mal byť rozkaz na likvidáciu Nemcov napísaný. Príslušník NKVD zasalutoval a odišiel…
Podobnú úlohu ako Svoboda pri čistení ČSR od Nemcov zohrali aj iní pohlavári ľudovodemokratického Československa. K vlnám násilností páchaných na nemeckom obyvateľstve prispel aj prezident Edvard Beneš, ktorý sa verejne vyslovil, že „Němci musí být u nás vylikvidováni“. Aby likvidátorom uľahčil prácu, amnestoval všetky protiprávne činy súvisiace s oslobodzovaním Československa, ktoré sa udiali až do 28. októbra 1945. Násilie na nemeckých občanoch, aj ich vraždy (a nielen ich) tak zostali nepotrestané…
