Nezávideniahodná realita, ale nádej zostáva
Vladimír MEZENCEV – Foto: internet
Bola to neobyčajne zaujímavá a netradičná zimná olympiáda. S dvoma oficiálnymi centrami, a teda so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane slávnostných otvorení, olympijských sľubov a ohňov. To však nebolo všetko. Organizátori pripravili šesť olympijských dedín, sedem dejísk športových súťaží, a to všetko na ploche, ktorá sa svojou veľkosťou rovnala takmer polovici Slovenska. Nie náhodou ZOH 2026 Miláno – Cortina dostali prívlastok najrozptýlenejšia zo všetkých doterajších olympiád.
Podľa očakávania bola to olympiáda nielen hodnotných športových výkonov, ale i sĺz z radostí i zo sklamaní, v neposlednom rade aj o symbióze talianskeho šarmu a elegancie s jednoduchosťou a účelnosťou – a to všetko stálo na bohatom talianskom kultúrnom dedičstve, ktoré sa zrodilo už pred vyše dvetisícpäťsto rokmi. Domáci organizátori ukázali, ako má v príprave najväčšieho športového sviatku roka fungovať spolupráca regiónov, provincií, miest a mestečiek.
■ VÝPRAVA SPOD TATIER
Samozrejme, na tomto významnom podujatí nemohli chýbať ani slovenskí športovci. Zasluhujú si uznanie už len preto, že pred samotnou účasťou v olympijských súťažiach museli prejsť náročnými sitami kvalifikácií, medzi ktorými boli ich dosiahnuté výkony a umiestnenia na svetových a európskych šampionátoch či svetových pohároch. To všetko si vyžadovalo veľa síl a popredných umiestnení. Napokon sa to podarilo až 63 slovenským športovcom, z toho 25 hokejistom.
Keď vezmeme do úvahy, že sme mali devätnástu najpočetnejšiu výpravu, už toto môžeme považovať za úspech. Len pre zaujímavosť – Austrália ako celý kontinent ich mala iba o jedného viac. Na rozdiel od Slovenska je bohatšia o šesť olympijských medailí (3 – 2 – 1) a v tabuľke podľa počtu a hodnoty získaných kovov jej patrí 14. miesto. Slovensko sa však do zoznamu dvadsiatich deviatich krajín, ktorým patrí aspoň jeden bronz vôbec nedostalo. V zozname medailistov sa ocitli aj také krajiny, ktoré majú približne o polovicu obyvateľov menej než my, povedzme Slovinsko (2 ‒ 1 ‒ 1), Lotyšsko (0 ‒ 1 ‒ 1), Estónsko a dokonca i Gruzínsko s jednou striebornou. Táto krajina spod Kaukazu má vôbec historickú prvú „zimnú“ olympijskú medailu. Medzi medailistov sa dostali aj dve krajiny, ktoré sa nemôžu pýšiť veľkými tradíciami zimných športov, konkrétne Bulharsko s dvoma bronzovými a Belgicko s jednou.
■ NA KOVY NEDOSIAHLI
Nuž, keď vynecháme hokejistov (tým venujeme samostatnú kapitolu), len tí najväčší optimisti môžu hovoriť o bilancovaní slovenskej účasti na tejto olympiáde ako o rozpačitom, realisti však o sklamaní a neúspechu. Je síce pravda, že vedenie SOŠV pred odchodom do Talianska oficiálne nerátalo so ziskom ani jednej medaily, ale zároveň vypísalo veľmi štedré odmeny nielen za vybojovanie niektorého z kovov, ale ešte aj za umiestnenie na 8. mieste. Za toto by náš olympionik dostal až šesťtisíc eur. V individuálnych športoch sa, žiaľ, podarilo ušetriť stopercentne všetko, ale čo z toho? Prevažná väčšina z nás by určite bola rada, ak by sa našim najúspešnejším športovcom vyplatili všetky položky, teda za zlatú medailu šesťdesiattisíc eur až po spomínanú ôsmu priečku – a to niekoľkonásobne!
Z dvadsiatich ôsmich našich reprezentantov v individuálnych súťažiach až dvadsaťjeden absolvovalo olympijskú premiéru, pričom siedmi z nich mali pod dvadsať rokov, jedenásti dvadsaťjeden až dvadsaťpäť. Teda pri väčšine z ich nie očarujúcich vystúpení môžeme iba konštatovať, že tu zbierali cenné skúseností a je veľká šanca ich využiť o štyri roky vo francúzskych Alpách na ZOH 2030. Zdravotne v poriadku nebola biatlonistka Paulína Bátovská Fialková i jej kolega Jakub Borguľa, čo sa, samozrejme, odzrkadlilo na ich výkonoch. Väčšie očakávania sme mali aj od skialpinistov, najmä od Marianny Jegerčíkovej. V šprinte bola ešte vo svojej semifinálovej skupine na čele, potom však vznikli technické problémy s viazaním, a tak sa jej nádeje na lepšie umiestnenie rozplynuli…
■ VÝČITKY BOKOM
Keď sme si pred otvorením olympiády urobili malú anketu o tom, na čo sa ľudia najviac tešia, tak jednoznačné odpovede respondentov dávali do popredia zápasy slovenských hokejistov a štart Petry Vlhovej v zjazde. Dočkali sa nielen kvalitných výkonov našich na ľade, ale aj symbolického víťazstva Petry. Už len to, že sa po zložitých dvoch operáciách postavila na štart a do cieľa došla dvadsiata, jej výkon môžeme považovať za veľký úspech. I keď povedala, že hlava chcela jedno, ale koleno to nedovolilo…
Alebo môžeme niečo vyčítať iba 18-ročnému Hektorovi Kapustíkovi, ktorý v skokoch na lyžiach zo stredného mostíka spomedzi 50 súťažiacich v 1. kole obsadil 22. a v druhom 28. miesto, a dokonca tak predbehol aj trojnásobného olympijského víťaza Kamila Stocha z Poľska, ktorému sa ušla až 38. pozícia? Kapustík dokonca v skokoch z veľkého mostíka obsadil 21. miesto. Zazlievať nemožno ani jeho iba šestnásťročnej sestre Kire, najmladšej členke slovenskej výpravy, 41. miesto na strednom a 44. na veľkom mostíku, a teda v oboch prípadoch nepostúpenie do druhých kôl. Veď podobné umiestnenia dosiahla trojnásobná olympijská víťazka v biatlone Anastasia Kuzminová (36., 46., 49.). Náš krasokorčuliar, ešte iba devätnásťročný Adam Hagara sa od olympiády určite bude vyhýbať štartom v piatok trinásteho. Po krátkom programe bol dvadsiaty, vo voľnej jazde dvakrát spadol a musel sa uspokojiť až s 24. miestom.
■ V ELITNEJ SPOLOČNOSTI
Priznajme si, že pred odletom našich hokejistov do Milána málokto veril v ich úspešné umiestnenie. Ani fanúšikovia, ani stávkové kancelárie. Nečudo, lebo ich cieľom bolo maximálne postúpiť do štvrťfinále. Tých, ktorí im pred úvodným zápasom s Fínskom verili, bolo nie viac ako päť percent. Po nečakanom víťazstve nad nimi 4 : 1 (prvom po 22 rokoch), Talianmi 3 : 2, prehre so Švédmi 3 : 5, ale celkovom 1. mieste v B-skupine sa už našlo dosť takých, ktorí nás videli vo finále. Svoj optimizmus si ešte upevnili po štvrťfinálovej výhre nad Nemcami 6 : 2. Potom nasledovali zápolenia o postup do finále s Američanmi, neskoršími čerstvými olympijskými víťazmi 2 : 6 a nakoniec o bronzové medaily s Fínmi. Tí nám vrátili prehru zo skupiny aj s úrokmi – podľahli sme im síce vysoko 1 : 6, ale po dvoch tretinách to bolo iba 1 : 2.
■ MLADÝ TÍM
V Miláne sme sa predstavili s najmladším tímom zo všetkých, jeho priemerný vek bol 27,8 roka, ale zároveň aj najvylučovanejším na dvojminútové tresty. V celkovom poradí naši hokejisti skončili štvrtí za USA, Kanadou a Fínskom, ale v záverečnej tabuľke ukázali chrbty Švédom, Švajčiarom, Čechom, Nemcom… Juraja Slafkovského vybrali do najlepšej šestky celého turnaja, do ktorej sa ešte dostali traja Kanaďania a dvaja Američania. O kvalitách Slafkovského svedčí aj to, že v rebríčku hráčov, ktorí nazbierali najviac kanadských bodov, skončil štvrtý (4 plus 4) zo šiestich zápasov. Viac gólov dal iba Celebrini z Kanady (5 plus 5), po štyri góly dali ešte dvaja hráči. V tejto tabuľke sa Dalibor Dvorský (3 plus 3) umiestnil na 15. a Pavol Regenda (3 plus 2) na 26. priečke.
Pre zaujímavosť – priemerný ročný plat nášho hokejistu v NHL je 2,28 milióna eur, amerického až 7,23 milióna. Všetci slovenskí hokejisti si však teraz prilepšia o dvanásťtisíc eur – táto suma predstavuje prémiu pre každého hráča, ktorý prispel k zisku 4. miesta na týchto ZOH. Podľa prezidenta SZĽH Miroslava Šatana však táto „zemiaková“ medaila má väčšiu hodnotu než bronzová spred štyroch rokov z Tokia. Najmä preto, lebo v Miláne boli aj hráči z NHL…
■ JEDNA PREDSA
Kuriózne je, že z dejiska ZOH 2026 sa domov s medailou vrátil Pavol Hurajt napriek tomu, že neštartoval v nijakej súťaži. I tak si užil špeciálny medailový ceremoniál, na ktorom mu oficiálne zavesili novú zo striebra, aj keď na ňu čakal niekoľko rokov. Tento biatlonista v kanadskom Vancouveri na ZOH 2010 v súťaži na 15 kilometrov s hromadným štartom skončil tretí. Po čase však vtedy ešte stále zlatého Jevgenija Usťugova z Ruska diskvalifikovali za nezrovnalosti v biologickom pase. Okrem striebra Hurajt dostane aj doplatok medzi hodnotou medailí, konkrétne pätnásťtisíc eur. Nuž, spravodlivosti v takýchto prípadoch zvykne trvať dosť dlho, kým zvíťazí.
■ HĽADANIE PRÍČIN
Slovenskí športovci sa po dlhých rokoch vrátili zo ZOH bez jedinej medaily. Naposledy sa tak stalo po ZOH 2002 v Salt Lake City. Nečudo, že návrat našich olympionikov z Talianska preto vyvolal silné emócie a úvahy, kto je za to zodpovedný. Mnohí z nás si myslia, že je to pre nedostatok financií na výchovu a prípravu športovcov. Nie je to však celkom tak. Napríklad v tomto roku Huliakov rezort má pre športové zväzy pripravených až takmer 66 miliónov eur, teda o 2,8 milióna viac ako pred rokom. A to v období keď konsolidujeme a šetríme. Je síce pravda, že až 37 percent z tejto čiastky si rozdelia futbalisti a hokejisti, ale ujde sa trebárs aj bridžistom – konkrétne 32 930 eur. Pritom Zväz slovenského lyžovania dostane až nie takú ohurujúcu čiastku – presne 2 136 000 eur. Okrem už spomínaných futbalistov a hokejistov viac dostanú aj tenisti, atléti, plavci, cyklisti a hádzanári.
Ján Filc, pod vedením ktorého sa slovenskí hokejisti v roku 2002 stali majstrami sveta a dva roky predtým boli strieborní, si však myslí niečo iné. Podľa neho peňazí je dosť, len sa zle prerozdeľujú. Podobné názory má aj olympijský víťaz a majster sveta v chôdzi Matej Tóth. Chýbajú iné veci a záležitosti, napríklad celková koncepcia mládežníckeho športu, spolupráca s ministerstvom školstva, špecializované strediská pre talentovanú mládež, jednotlivé športové zväzy sa hrajú na vlastnom piesočku, zodpovedným chýbajú lepšie kontakty s krajskými a mestskými samosprávami.
Celkom nedostatočná je súčinnosť športových zväzov s vysokoškolskými odborníkmi, v neposlednom rade aj zo športovej medicíny… Samozrejme, samostatnú kapitolu tvorí nedostatočná telovýchovná infraštruktúra. Keď sme už pri zimných športoch, tak tie nemajú nijakú koncepciu rozvoja ako celku, veď na ZOH 2026 sme síce mali až štyroch sánkarov, ale na Slovensku nemáme ani jednu špecializovanú sánkarskú dráhu. Keby sme sledovali miesta prípravy našich olympionikov, tak už dávno to nie sú samotné Alpy, ale aj Južná Amerika či ďalšie svetadiely.
Zisk jedinej medaily – bronzovej hodnoty – na OH 2024 v Paríži vodným slalomárom Matejom Beňušom už signalizoval, že niečo v našom športe neklape. Symbolicky zasvietila červená kontrolka. Vtedy sa niečo povedalo, niečo napísalo a, žiaľ, tým to aj skončilo. Opäť nikoho nezaujímalo tvorenie koncepcií, centier mládeže v krajských a okresných mestách, výchova kvalifikovaných a obetavých trénerov, jednoducho všetko zostalo po starom…
