Keď sa zamyslíme nad rôznymi významnými osobnosťami našej histórie, nájdeme len málo takých, ktoré by tak zjednocovali názorovo obyvateľov Slovenska, ktoré by boli tak jednoznačne kladne prijímané všetkými spoločenskými vrstvami nášho národa bez ohľadu na politické názory, náboženské vyznanie či miesta pôvodu, ako je práve Ľudovít Štúr. Jeho osobnosť, vzdelanosť i vysoký mravný kredit ho predurčili stať sa jednou z najvýraznejších osobností našich dejín. Bez najmenšieho náznaku patetizmu môžeme smelo konštatovať, že patrí celému národu. Dokázal v podstate nemožné, zo zaviatej pahreby rozdúchal iskry, z ktorých sa roznietila povestná vatra.
Štúr, samozrejme, nestaval na zelenej lúke, už pred ním tu boli vynikajúce osobnosti, na ktoré môžeme byť právom hrdí, spomeniem napríklad Antona Bernoláka a Jána Hollého, ktorý v bernolákovčine v malej chudobnej madunickej fare vytvoril gigantické literárne dielo, ktoré sa po formálnej i obsahovej stránke vyrovná aj tvorbe najväčších antických básnikov. Ale Štúr dokázal presadiť svoje myšlienky tak, že ich neprijala len časť obyvateľov, ale za svoje ich zobral celý slovenský národ. Zorganizoval okolo seba mladú ambicióznu skupinu nadšencov, zapálil ich pre národnú vec a jej príslušníci po jeho smrti naďalej šírili jeho myšlienky, odovzdali ich obohatené ďalšej generácii, ktorá ich ďalej rozvíjala a posunula nasledujúcej. Čiže dnes môžeme smelo a oprávnene povedať, že sme dedičia a rozvíjatelia myšlienok a odkazu Ľudovíta Štúra.
Osobne ma veľmi teší, že tento rok zaradilo UNESCO do svojho kalendára výročí dvojsté výročie narodenia Ľudovíta Štúra, čím jeho osobnosť dostala medzinárodný, nadnárodný rozmer. V tomto roku uplynie aj stosedemdesiat rokov od vydania prvého čísla Slovenských národných novín, ktorých zakladateľom, vydavateľom a hlavným redaktorom bol práve Ľudovít Štúr. Noviny znamenali prelom nielen v slovenskej žurnalistike, ale aj v slovenskej politike a národnom živote. Stali sa nielen politickou tribúnou pokrokových demokratických názorov Ľudovíta Štúra a jeho stúpencov, ale aj šíriteľom nového spisovného jazyka, a to aj prostredníctvom literárnej prílohy Orol tatranský. Novinám a literárnej prílohe sekundovali i Slovenské pohľady, ktoré vydával Štúrov blízky spolupracovník Jozef Miloslav Hurban.
Brázda, ktorú Ľudovít Štúr a jeho spoločníci vyorali v slovenskom národnom živote, bola dostatočne hlboká, aby mohli na ňu nadviazať jeho nasledovníci. Štúr zanechal významné jazykovedné diela ‒ Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Nauku reči slovenskej, ktorými kodifikoval novú spisovnú slovenčinu. Táto spisovná slovenčina sa stala nástrojom tvorby novej literatúry, ktorá v 19. storočí zniesla aj tie najprísnejšie kritériá. Tvorba Andreja Sládkoviča, Sama Chalupku, Janka Kráľa, Jána Botta, spomínaného Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Jána Kalinčiaka, ale aj ďalších patrí aj jeho zásluhou do zlatého fondu slovenskej literatúry.
Ľudovít Štúr bol významným mysliteľom svojej doby, videl dopredu, a preto aj v slávnych rečiach na uhorskom sneme apeloval, „aby sme za tým neostali, čo už inde svitá a čo je požadovaním nášho stoletia“. Dobre vedel, že starý feudálny systém sa už prežil a treba presadzovať nový demokratický pokrokový systém, v ktorom sa práva „každému zaslúženému, v opravdivom zmysle vzatému človekovi povolia a nasúdia“. A to, že s politickými slobodami musia ísť ruka v ruke aj slobody národné, považoval za samozrejmosť. Vedel, že o slobode nestačí len diskutovať, rečniť, písať, ale keď treba, musí sa za ňu i bojovať so zbraňou v ruke.
Bol by som však rád, keby sme k Ľudovítovi Štúrovi a k jeho druhom pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia nepristupovali len pietne ako k osobe žijúcej v historicky dávnom čase, ale zamysleli sa, ako narábame s odkazom, ktorý nám svojím, aj keď krátkym, ale nesmierne bohatým životom zanechal. Usilujme sa, aby sme boli jeho dôstojnými dedičmi nielen slovami, ale hlavne skutkami, a aby sme preniesli jeho posolstvo do každodenného života.
Marek MAĎARIČ, minister kultúry SR