Spoločnosť mu vrátila česť až v sedemdesiatke
Najvýznamnejší detský lekár v dejinách slovenskej medicíny – takéto označenie patrí univerzitnému profesorovi MUDr. Alojzovi Jánovi Churovi. Podľa Petra Karvaša bol socializmus masovým zhromaždením, na ktorom mali byť všetci ľudia rovnakí. Ak bol niekto o hlavu vyšší, bol to dostatočný dôvod, aby bol o ňu kratší. Až taký tragický osud Churu obišiel, ale vtedy po vojne veľa nechýbalo... Alojz Chura mal predchodcu a vzor – svojho učiteľa profesora Brdlíka, v čase Churovej mladosti prednostu Detskej kliniky UK, aj veľa nasledovníkov, spomeňme aspoň profesora Getlíka... Chura bol však Chura.
Predovšetkým bol veľký nielen v medicíne, ale aj v jej sociálnych väzbách – neúnavnom presadzovaní a zákonnom zakotvovaní starostlivosti o matku a dieťa, na čo v predvojnovej republike neboli ani účinné paragrafy, ani inštitúcie.
VYCHOVÁVATEĽ ĽUDU
Vo verejnosti sa stal Chura známy ako propagátor hygieny a modernej starostlivosti o dieťa, pričom dobre poznal stav v nejednom kúte Slovenska, kde neraz žila rodina vedno s domácimi zvieratami, ktoré boli ich životodarným bohatstvom. Viedol úsilie nadšencov znižovať detskú úmrtnosť – a tá bola pred vojnou, počas nej i po nej na Slovensku veľmi vysoká, na Orave, hornom Považí, Kysuciach, v Zamagurí a Podkarpatskej Rusi pri pôrode a v útlom veku zomieralo neuveriteľných štyristo detí z tisícky. Neustále prízvukoval dôležitosť dojčenia a viedol laboratóriá a potravinárske firmy k vývoju optimálnych náhrad, keď už matka mlieko stratila. Neuľavoval v úsilí o hygienu rodinného prostredia – nad rodnou obcou Hliník mal Kysuce, otrasných príkladov videl za mlada nadostač. Publikoval, prednášal, vystupoval v rozhlase, projektoval a doslova postavil celoslovenskú sieť poradní a medicínskej služby pre tehotné ženy a mladé mamičky. Bol vynikajúci epidemiológ aj chirurg, operoval na stá detských hrudníkov, keď vtedajšia pliaga – tuberkulóza – napadla drobné pohrudnice a pľúca hnisavým zápalom – a nijaké antibiotiká svet ešte nepoznal... Aj ja mám pánom profesorom poznačený chrbát – a ako rástlo telo, jazvy rástli s ním. Podobné zápaly v tých časoch hrozili smrťou – Chura a jeho žiaci zachránili pred smrťou tisíce malých človiečikov. Penicilínu nebolo, prišiel k nám až krátko po druhej svetovej vojne a na podobné zápaly účinný streptomycín ešte o dva roky neskôr.
Dcéra Martina Rázusa Vierka, manželka architekta Svetlíka, mladá a krásna žena, ležala vtedy na bratislavskej internej klinike so zápalom mozgových blán a jej brat Milan, lekár, budúci profesor internej medicíny, sa vrátil zo študijného pobytu v Londýne so skúsenosťami, ako streptomycín dávkovať – neskoro. Niekoľko dní predtým jeho sestra chorobe podľahla. V tých časoch, a ešte o desaťročie skôr, bojoval svoj nekonečný boj na slovenskom detskom fronte profesor Alojz Ján Chura.
BYSTRÉ CHLAPČA
Alojz Chura sa narodil 11. júna 1899 – pred sto pätnástimi rokmi – v dedinke Hliník nad Váhom. Vieska sa po druhej svetovej vojne zlúčila s Malou Bytčou a Veľkou Bytčou do jedného mestského organizmu – tak vznikla dnešná Bytča. Bystrého chlapca vedenie základnej školy odporučilo na štúdiá, finančnú starosť prevzali na seba piaristi v Nitre, u nich mládenec v roku 1917 vychodil internátne gymnázium a dali mu odporučenie na vysokoškolské štúdiá – urobil prijímacie skúšky na Lekársku fakultu Kráľovskej univerzity v Budapešti. Bola však ešte vojna, najprv musel do dôstojníckej školy a čakal ho front – našťastie sa medzitým krvavé šialenstvo skončilo a on mohol nastúpiť do vysokoškolských učební.
V Budapešti absolvoval prvé dva ročníky medicíny. Ďalšie dva na Masarykovej univerzite v Brne. Posledné dva roky bol už poslucháčom a napokon aj absolventom práve zriadenej Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave, ktorá sa onedlho premenovala na Univerzitu Komenského, opäť na Slovenskú univerzitu a zasa späť podľa toho, aké viali vetry. Nečudujme sa, ak sa v prehľade pracovísk do roku 1945 striedajú názvy inštitúcie – bola to vždy tá istá, len názov sa menil.
CESTY SVETOM
Bratislavská Detská klinika sídlila na tie časy v moderných pavilónoch s parkom na Lazaretskej ulici. Viedol ju skúsený český pediater profesor Brdík. Mladého Churu si všimol už počas štúdia a vzal si ho ešte ako študenta za pomocnú vedeckú silu a po promócii ho zamestnal v Embryologickom ústave Lekárskej fakulty. Mladý vedec si prácou a vytrvalým štúdiom jazykov (okrem maďarčiny a nemčiny hovoril po anglicky a francúzsky) vyslúžil niekoľko študijných pobytov v moderných svetových detských nemocniciach a odborných ústavoch – pracoval vo svetoznámom Hospital for Sick Children v Londýne, stážoval na klinikách v Amsterdame a Leydene, istý čas bol asistentom azda najvýznamnejšej osobnosti vtedajšieho detského lekárstva v Európe profesora Czerneho v Berlíne.
Ako sa činnosť kliniky rozrastala, potrebovala viac vedúcich pracovísk. Tak si prednosta prof. Brdík vzal z teoretických ústavov svojho obľúbenca Churu, dal mu viesť jedno oddelenie kliniky a navrhol mu, aby si pripravil prácu, ktorou by sa mohol habilitovať na docenta. Chura ju obhájil v roku 1929 – mal práve tridsať, keď sa stal docentom, a o rok, keď sa profesor Brdík vrátil po pätnástich rokoch do Prahy, prevzal mladý lekár funkciu prednostu Detskej kliniky. O tri roky už bol mimoriadnym profesorom a v roku 1936 riadnym profesorom LF UK. Počas najbližších rokov a v období prvej Slovenskej republiky bol navyše dvakrát dekanom Lekárskej fakulty a dvakrát – aj keď nedlho – aj zastupujúcim rektorom Univerzity Komenského, resp. Slovenskej univerzity.
OSUDNÝ BOD
Akoby bol Chura cítil v tých rektorských insígniách nejakú hrozbu – bránil sa tej funkcii. Mal také množstvo rozpracovaných úloh, že na to jednoducho nestačil, a vedenie univerzity to viac-menej aj pochopilo, aspoň nakrátko však musel kreslo prijať. Rektorom univerzity bol totiž zamestnanec Právnickej fakulty univ. prof. JUDr. Vojtech Tuka a ten sa už niekoľko rokov viac pohyboval v politike ako na chodbách fakulty. A keď sa stal predsedom vlády mladého slovenského štátu, politika ho zhltla celého – dokonca aj rektorský habit vymenil za uniformu gardistu. Chura ho niekoľko mesiacov v kresle rektora univerzity zastupoval. Nie v kresle politika, ale ako jeden z univerzitných profesorov...
Po vojne mu to „horkokrvní“ zrátali. Bol Tukovým zástupcom, vykrikovali úplný nezmysel o Churovi. Ak sa našiel hlas, ktorý sa ho zastal, umlčali ho.
Ešte donedávna žili českí lekári, ktorým dekan Lekárskej fakulty profesor Chura umožnil doštudovať, aby pol roka – rok pred absolutóriom neprišli o roky štúdia a o titul. V Česku, kam ich situácia vyhnala, vysoké školy už totiž pozatvárali. Českým študentom v nižších ročníkoch umožnil študovať na falošné protektorátne doklady. Aj mnohí židovskí mládenci a dievčatá ďakujú Churovi, že mohli po roku 1942 doštudovať a tajne prevziať svoje diplomy...
Po vojne to nebola pravda. V ľudovodemokratickom ošiali a v atmosfére strachu sa Churu takmer nikto nezastal. Musel z univerzity, lekárskej fakulty a detskej kliniky potupne odísť.
V SOCIÁLNOM ZÁPASE
Zlaté staré časy prvej republiky, ako sa o nich zvyklo hovoriť, neboli pre všetkých ligotavé. Prečo by inak v niekoľkých emigračných vlnách odišlo zo Slovenska len medzi dvoma vojnami vyše pol milióna vysťahovalcov. Profesor Chura bol v tejto situácii od začiatku nielen lekárom a vedcom, ale aj sociálnym výskumníkom a organizátorom odbornej pomoci širokým vrstvám najmä vidieckeho ľudu. Bol nielen v celom Česko-Slovensku, ale v mnohých súvislostiach aj v rámci Európy priekopníkom sociálno-zdravotných služieb, ktoré viedli k závažnému zníženiu popôrodnej a detskej úmrtnosti, následkov infekčných ochorení, pľúcnej tuberkulózy a hnisavých zápalov dýchacích orgánov; odstránil masový výskyt krivice účinným podávaním vitamínu D, na čo reagovala celá európska medicína. Dvadsať až tridsať rokov pred vyspelými európskymi krajinami založil systém poradní pre gravidné matky, rodičky a dojčatá, zdravotnú službu pre školský dorast, čím ako prvý na svete vybudoval sieť dorastového lekárstva v našej republike. Okrem vyše sto štúdií v renomovaných zahraničných odborných časopisoch vydal aj niekoľko knižných diel, ktoré v tom čase označovala zahraničná literatúra ako míľniky európskej pediatrie (Infekčné choroby v detskom veku,Choroby respiračného ústrojenstva detí, Pneumologické problémya i.) Pre nás mala veľký význam jeho trojdielna kniha Slovensko bez dorastu, v ktorej upriamil pozornosť verejnosti, odborníkov a politikov na dodnes aktuálny problém poklesu pôrodnosti u nás.
TRENČIANSKE TRIDSAŤROČIE
Tým, čo chceli profesora Churu likvidovať, plány nevyšli. Titul univerzitného profesora nepoužíval, hoci mu ho nik neodobral, prišiel do trenčianskej nemocnice ako primár infekčného oddelenia, ale svojho životného údelu a lásky – detí sa nevzdal. Onedlho vybudoval v Trenčíne nové detské oddelenie, ktoré bolo v päťdesiatych rokoch najmodernejšou pediatriou na Slovensku. Najprv v okrese, potom v kraji a nakoniec v celej Č-SR podľa jeho projektu vznikol systém odbornej pediatrickej starostlivosti. Vypracoval podrobný plán ďalšieho vzdelávania detských lekárov v Č-SR a ministerstvo zdravotníctva začalo podľa neho šesťmesačné postgraduálne kurzy najprv v Havlíčkovom Brode, neskôr vzniklo školské stredisko pre doškoľovanie lekárov v Trenčíne a on sa vedľa svojej klinickej práce stal aj vedúcim katedry pediatrie. Pôsobil vo funkcii tri roky, potom za seba navrhol mladšieho kolegu – vtedajšieho docenta pediatrie MUDr. Andreja Getlíka. Podľa Churovho návrhu sa vybudoval liečebný ústav detskej tuberkulózy v Lučivnej, aj ústav pre mentálne zaostalé a telesne chybné deti pri Červenom moste v Bratislave. V roku 1953 bol spoluzakladateľom Strediska pre doškoľovanie lekárov na Slovensku, neskoršieho Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov.
Musela prísť dubčekovská jar, aby konečne aj politika vymazala svoje hriechy na osobnosti profesora Churu – v roku 1968 mu slovenské lekárske kruhy navrhli a v roku 1969 prezident udelil jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Rad republiky. Pán profesor mal práve sedemdesiat rokov. Detské oddelenie v Trenčíne ani vtedy neopustil. Zostal nemocnici a mestu verný za to, že ho pred dvadsiatimi piatimi rokmi prichýlili. Detské oddelenie tu viedol v plnom svojom nasadení do roku 1976. Vtedy odišiel do dôchodku. O rok umrel.
V Trenčíne sú dva Churove pamätníčky. Detská klinika Univerzitnej nemocnice v Bratislave by si azda tiež mohla spomenúť na tri svoje najväčšie osobnosti v takmer storočných dejinách – na Brtíka, Churu a Getlíka, ľudí, čo výrazne poznačili slovenskú pediatriu, výchovu k rodičovstvu a starostlivosť o matku a dieťa.
Ján Čomaj – Snímka: archív redakcie