JUDr. Eduard BÁRÁNY, DrSc.: „Máme najneschopnejšiu vládu v novodobých dejinách.“ Vedenie nášho štátu na eliminovanie nového koronavírusu a pandémie s ním spojenej prijíma opatrenia, ktoré hraničia s ústavnosťou nášho politického demokratického systému alebo ho aj porušujú. Viac o tomto probléme sme sa rozprávali s ústavným právnikom a bývalým podpredsedom Ústavného súdu SR JUDr. Eduardom BÁRÁNYM, DrSc.
- Po ukončení vysokoškolského štúdia ste nastúpili ako vedecký pracovník v Ústave štátu a práva SAV. Vráťme sa však na začiatok. Prečo ste sa rozhodli pre právnické povolanie?
Rozhodnutie pre právnické štúdium bolo skoro samozrejmé, lebo poskytovalo v danej dobe všeobecnú spoločensko-vednú intelektuálnu prípravu a umožňovalo profesijné uplatnenie.
- Po novembri 1989 ste v rokoch 1990 ‒ 1994 boli poslancom SNR (NR SR). S akým programom ste vstupovali do dvoch kľúčových volieb (1990, 1992)?
Poslancom som bol za bývalú KSS, neskoršie Stranu demokratickej ľavice, čo znamenalo ľavicový socialistický program. Povedané zabudnutou terminológiou jeho základom boli sociálne istoty a sociálne práva v ťažkých časoch. V tých rokoch išlo o zmiernenie dosahu spoločenských, a zvlášť ekonomických zmien na existenčné podmienky väčšiny spoločnosti a o prevedenie členov bývalej KSS, ktorí pracovali pre Slovensko, cez obdobie antikomunizmu do ponovembrového sveta.
- S väčšinou členov poslaneckého klubu SDĽ ste 17. júla 1992 podporili prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR. Aký význam mal tento dokument z pohľadu štátneho a medzinárodného práva?
Deklarácia o zvrchovanosti SR bola v danej situácii viac politickým ako právnym dokumentom, ktorý sa stal jedným z medzníkov na ceste k osamostatneniu SR. Zároveň však umožňovala i pokračovanie Československa a mohla predstavovať aj jeden z pilierov jeho rekonštrukcie.
- Počas prijatia Ústavy SR ste sa zdržali hlasovania. Čo vás viedlo na takéto rozhodnutie?
Na zdržanie hlasovania ma viedla dvojica dôvodov. Prvým bol podľa mojej mienky nevhodný čas prijímania ústavy. Optimálnym by bolo bývalo jej prijatie na rozhraní rokov, keď zanikalo Československo a osamostatňovala sa Slovenská republika. Druhým a nemenej významným bolo pre mňa obmedzenie súdnej vymožiteľnosti (ochrany) hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv a, paradoxne, i samotného práva na súdnu ochranu, zakotvených v ústave len na to, čo sa z nich dostalo do „bežných“ zákonov. Dodnes to znižuje praktickú uplatniteľnosť týchto práv pre občana a zle to ovplyvňuje jeho sociálnu situáciu.
- Ústava SR počas dvadsiatich ôsmich rokov svojej existencie prešla niekoľkými novelizáciami. Ako vnímate túto skutočnosť z legislatívno-právneho pohľadu?
Veľký počet novelizácii ústavy býva terčom častej a občas i lacnej kritiky. Novelizácie síce neraz negatívne vplývajú na systematickú usporiadanosť a eleganciu ústavného textu, ale zároveň zachovávajú jeho kontakt s vývojom spoločnosti. Väčšinu novelizácií možno rozdeliť na dve skupiny. Prvú predstavujú reakcie na aktuálne politické dianie, ktoré sa nedarilo zvládnuť podľa platnej ústavnej úpravy, a tak sa pristúpilo k jej zmene. Priama voľba prezidenta bola reakciou na dlhodobú nespôsobilosť parlamentu zvoliť hlavu štátu. Sem patria aj zmeny reagujúce na naše členstvo v EÚ. Druhou sú ustanovenia, ktoré veľká časť spoločnosti pokladala z nejakých, neraz v dobrom slova zmysle ideologických dôvodov za veľmi dôležité. Ich príkladom je zakotvenie manželstva ako zväzku muža a ženy. Asi by sme si mali zvyknúť viac riešiť problémy podľa ústavy ako jej zmenou. Ostrú kritiku si zaslúžia ústavné zmeny schvaľované počas núdzového stavu, neriešiace priamo súvislosti pandémie a ovplyvňujúce spoločnosť na desaťročia. Ide o zásahy do súdnictva, dôchodkového systému, ktoré by mali predstavovať výsledky dlhej celospoločenskej diskusie, a nie ostať v tieni pandemickej krízy.
- Vo vašom nedávnom blogu v istom mienkotvornom denníku ste v načrtli, že pod rúškom protiepidemiologických opatrení sa naše demokratické zriadenie postupne mení na autoritársky režim. Z čoho vychádzajú vaše tvrdenia?
Ústup od osvedčených štandardov demokracie a právneho štátu, žiaľ, nie je slovenskou zvláštnosťou, ale naša krajina sa zaraďuje k jeho priekopníkom, i keď na túto cestu nastúpila neskoršie. Pri samotných protipandemických opatreniach sa príliš nehľadí na ústavné limity, a na ľudské práva zvlášť. Počíta sa s krátkymi lehotami podaní na ústavný súd a s obmedzeným okruhom subjektov oprávnených obrátiť sa na ústavný súd. Núdzový stav sa používa aj na obmedzenie možností občanov vyjadriť názor a postoj protestmi, ba dokonca aj petíciou. Tí, čo nesúhlasia s mnohými opatreniami, sú postavení pred nepríjemnú dilemu. Domáce prostriedky nápravy sú prakticky obmedzené a obrátenie sa na medzinárodné inštitúcie, zvlášť na EÚ, posilňuje ich možnosti zasahovania do našej vnútornej politiky. Otáznym je aj teatrálny spôsob zadržiavania osôb a následné dlhé kolúzne väzby vo veciach údajnej trestnej činnosti sudcov, prokurátorov, verejne známych bohatých občanov. Nastoľuje otázku propagandistického zneužívania trestnoprávneho postihu na odvedenie pozornosti od neschopnosti spravovať krajinu. Veľmi dlhé väzby do budúcnosti spochybňujú výpovede osôb, ktoré sú motivované snahou dostať sa aspoň dočasne na slobodu.
- Akým spôsobom prijímajú okolité štáty dočasné nariadenia, ktoré slúžia na boj proti ochoreniu COVID-19?
Okolité štáty prijímajú protipandemické opatrenia v rámci ich právnych poriadkov, ktoré pre pandémiu nemenia, a už vôbec nie na ústavnej úrovni.
- Tvrdíte tiež, že bez primeranej diskusie sa na pôde Národnej rady SR v oblastiach súdnictva a dôchodkového systému prijímajú „reformy“, ktoré ovplyvnia našu spoločnosť na desaťročia. Aké politicko-právne dôsledky z toho môžu plynúť v dlhodobom horizonte?
Minimálnym dôsledkom prijímania podstatných reforiem v tieni pandémie, a teda nevyhnutne i bez primeranej pozornosti a diskusie, bude ich spochybnenie a, pravdepodobne, i následná zmena či zrušenie a návrat do pôvodného stavu po niektorej budúcej zmene vlády. Trvanlivá zmena si vyžaduje široký konsenzus. Každá zmena a reforma je zmenou, so sebou prináša aj neistotu a riziká pre občanov, ktorých sa týka. To patrí k jej cene a nesúvisí to s jej (ne)prospešnosťou. Pandémia a opatrenia prijímané na jej potlačenie vnášajú do životných svetov ľudí neistotu, nepredvídateľnosť a riziká. Preto by sa malo upustiť od reforiem, ktoré pridávajú k mase neistoty a riziká pre občana.
- Niektorí opoziční poslanci verejne nazývajú súčasný systém za fašistický. Nie sú ich tvrdenia trochu prehnané?
Súčasný systém dosiaľ nie je fašistický, i keď sa stále viac odkláňa od štandardov právneho štátu a parlamentnej demokracie. Našťastie, chýba mu akákoľvek vízia novej spoločnosti či nového človeka. Bojuje však proti „vnútornému nepriateľovi“, ktorého najmä predseda vlády rád nazýva mafiou, a uchyľuje sa k vydieraniu a zastrašovaniu už nielen politických oponentov, ale i veľkých skupín obyvateľstva. Opiera sa príliš o silové rezorty. Má problém spravovať usporiadane štát v podmienkach pandémie. Pôsobí chaoticky nielen vyjadreniami svojich predstaviteľov, ale aj nesúrodými krokmi jednotlivých rezortov a politickou nepripravenosťou. Stáva sa rizikovým faktorom pre samotnú slovenskú štátnosť, lebo spochybňuje našu schopnosť spravovať efektívne a demokraticky vlastné veci. Už len nastolenie otázky, či súčasný režim nie je fašistický, predstavuje jeho strašné hodnotenie. Neviem odhadnúť, či a ak áno tak do akej miery sú odklony od demokracie a najmä právneho štátu trvalé a snažím sa dúfať, že po pandémii sa vrátime do normálu demokracie a právneho štátu..
- Do veľkej „ústavnej novely“ sa zakomponoval aj článok, ktorý zakazuje posudzovanie ústavnosti ústavných zákonov Ústavným súdom SR. Aký je váš názor na túto zmenu?
Existujú silné odborné argumenty v prospech i v neprospech právomoci ústavného súdu posudzovať súlad ústavných zákonov so samotnou ústavou. V konkrétnej mocensko-politickej situácii súčasného Slovenska však nejde o krok motivovaný odbornými a systémovými úvahami, ale o úsilie parlamentnej väčšiny deväťdesiatich dvoch poslancov, ktorá je, žiaľ, aj ústavnou väčšinou, vyhnúť sa akejkoľvek kontrole svojich rozhodnutí, majúcich vonkajšiu formu ústavných zákonov.
- V rokoch 2000 ‒ 2007 ste pôsobili vo funkcii sudcu Ústavného súdu SR. Ako ste vnímali proces výberu kandidátov na ústavných sudcov počas bývalej vlády? Mal podľa vás ostať zachovaný princíp tajnej voľby?
Dlhodobo zastávam názor, že o personálnych otázkach sa má rozhodovať tajným hlasovaním, aby sa oslabili budúce osobné vďačnosti a nevraživosti. Preto pokladám za lepšie, ak by sa aj kandidáti na sudcov ústavného súdu vyberali tajným hlasovaním. Predchádzajúci systém sa v zásade osvedčil a viedol k výberu nezávislých sudcov plniacich si svoje povinnosti. Vždy možno hľadať lepší model, ale verejná voľba k nemu nepatrí a, žiaľ, verejné vypočutie kandidátov sa napriek snahe predsedu ústavnoprávneho výboru parlamentu o dôstojnosť stalo spolu s tlakom časti masmédií prostriedkom na vyradenie a odradenie významných právnických osobností.
- Donedávna ste pracovali ako predseda Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán. Myslíte si, že súčasné nastavenie výšky štátnych príspevkov pre úspešné politické strany a hnutia je primerané?
Slovensko poskytuje svojim politickým stranám v prepočte na občana zo štátneho rozpočtu najnižšie príspevky v regióne. Odráža sa to aj na nízkej programovej úrovni našich politických strán a na slabosti územných straníckych organizačných štruktúr. Za málo peňazí málo a nekvalitnej muziky. Zabúdame, že fungujúce politické strany patria k inštitucionálnym základom demokracie na regionálnej, celoštátnej i európskej úrovni. Problémom sú politické strany s minimálnou členskou základňou, pripomínajúce viac súkromné firmy ako presadzovateľky záujmov a ideológie časti spoločnosti.
- Podľa súčasnej opozície jediným prijateľným riešením zo vzniknutej situácie sú predčasné voľby. Je ich vypísanie v najbližšom čase naozaj reálne?
Opozícia má pravdu, že riešením situácie, keď máme asi najneschopnejšiu vládu v novodobých slovenských dejinách, by boli predčasné voľby, ale nezdieľam optimistický názor o ich dosiahnuteľnosti. U viacerých ústavných činiteľov dnes nejde o nedostatok skúseností zo spravovania štátu, ktorý je po výmene vlád samozrejmosťou, najmä ak tá predchádzajúca s určitými obmenami bola vo funkcii viac ako jedno volebné obdobie, ale o nedostatok politickej a odbornej pripravenosti, ktorá sa získava aj spojením poctivého vzdelania s prácou v parlamente, nie však marketingovými akciami. Nie som politológ a neviem odhadnúť či súčasná vláda skutočne chce naďalej vládnuť, alebo len nedokáže nájsť cestu vlastného konca. Znepriateľuje si však stále ďalšie skupiny obyvateľstva a nepolitické organizácie. Postavila proti sebe väčšinu samospráv. V NR SR sa však asi nenájde potrebná väčšina deväťdesiatich hlasov a konanie referenda o skrátení volebného obdobia naráža na ústavný zákaz konania referenda o veciach ľudských práv, v danom prípade aktívneho a pasívneho volebného práva, teda práv voliť a byť volený. Rozhodnutie českého ústavného súdu vo veci Melčák u nás, samozrejme, nie je záväzné, ale silou argumentácie pôsobí. Navyše príprava petičnej akcie za referendum o predčasných voľbách nepôsobí presvedčivo. V podmienkach núdzového stavu a zákazu vychádzania bude sťažené zbieranie podpisov pod petíciu, i keď ústavný zákon o bezpečnosti štátu neumožňuje obmedziť počas núdzového stavu petičné právo. Bol by som rád, keby hlava štátu a ústavný súd v tejto veci dospeli k inému názoru, ale... Politická sila petície podpísanej státisícmi občanov by však bola neprehliadnuteľná.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív autora, SNN