KOMENTÁR
Niet záruk pokoja ani mieru
Dušan D. KERNÝ
Prudko valiace sa udalosti zmenili Ukrajinu a medzinárodné vzťahy. A dotýkajú sa nás všetkých. Zmena sa týka aj podmienok, v ktorých pôsobí terajšia a budúca slovenská politika a ekonomika, pôsobenia Slovenska v spojeneckých záväzkoch NATO, EÚ a eurozóny. Ani na Slovensku, ani v Európskej únii niet jedného jednotiaceho názoru. Rastie teda zodpovednosť nielen politiky, ale najmä žurnalistiky. Médiá by nemali byť iba výlučným sprievodným propagandistickým orchestrom politických, ekonomických a vojenských rozhodnutí európskych a transatlantických zoskupení.
Po prvý raz, odkedy je Slovensko členom Aliancie a Únie, cítiť rozpor medzi globálnymi záujmami NATO a USA a potrebami riešiť európske problémy v priestore medzi Ruskom a Európskou úniou. Nie je jasné, ako to urobiť bezbolestne. Je zrejmé, že zosilnené sankcie voči Ruskej federácii by viac poškodili Európu než USA, a to nielen hospodársky, ale aj geostrategicky.. Pre médiá je podstatné, aby ukrajinskú krízu využili na zmenu, ktorá je pri takomto prerastaní domácej, zahraničnej, vojenskej, bezpečnostnej politiky nevyhnutná, a využili vysoký záujem verejnosti o pravdivé zobrazenie skutočnosti a o takú slovenčinu, ktorá udalosti pomenúva. Máločo priťahuje záujem tak ako práve rozporuplný či tendenčný prístup k vývoju na Ukrajine.
Keď sa ukrajinská kríza začala, nemali sme nijaké prepočty, aké ekonomické, hospodárske následky to bude mať pre Slovensko, pretože analýzy konkrétneho ekonomického dosahu na Slovensko sa nerobili v rámci prístupových rokovaní EÚ s Ukrajinou, začali sa robiť, až keď USA a v závese EÚ bezvýhradne a všestranne začali podporovať dočasnú ukrajinskú vládu. Stav ekonomiky Ukrajiny hovorí, že to Európska únia bezbolestne neutiahne. Racionálny postup by bol urobiť to spoločne s Medzinárodným menovým fondom, USA, EÚ a Ruskou federáciou. Východiskom by bolo mať všeobecne prijateľnú vládu v Kyjeve. Vojensko-bezpečnostné riešenie NATO a bezpečnostno-ekonomický postup EÚ, vychádzajúci z rovnakého prístupu a postupu spojencov voči Ukrajine a Rusku, sa teraz rodí uprostred ukrajinskej krízy a má sa stať základom pre vzťahy s nimi najbližšie desaťročie či desaťročia.
Politika nemôže cúvnuť ani z našich spojeneckých záväzkov v Aliancii, ale ani z úniových potrieb – pre malé štáty je to veľký problém, ale aj umenie preklenúť to. Únia tvrdila, že spoločná zahraničná politika, rokovania s Ukrajinou a politika voči Rusku nie je „nijakou geopolitickou hrou o zóny vplyvu“. Nepresvedčili sme o tom ani Putinovu Moskvu, ale ani Obamov Washington. Ukrajina požíva už za dočasnej vlády bezprecedentnú, každodennú podporu vedenia USA a v závese EÚ od 21. februára, keď sa dostala pri porušení ukrajinskej ústavy k moci. Dnes nekontroluje celé územie, lebo podľa dočasného prezidenta problém je v tom, že odporcov kyjevskej vlády „podporujú občania regiónov“. Nech bude vývoj akýkoľvek, budeme mať do činenia s ekonomickými problémami ukrajinského štátu takých rozmerov, že ťažko očakávať podmienky pre politickú stabilitu. Celé roky sme nepochopili, čo sa vlastne deje na Ukrajine, neodhadli sme, čo sa deje v Ruskej federácii, ale najmä a predovšetkým sme sa ani nezaoberali, čo sa deje v USA. Vojna v Iraku nás nepoučila rozlišovať medzi politikou Bieleho domu či ministerstva zahraničných vecí, medzi záujmami Pentagónu a vojensko-priemyselného komplexu, hoci máme na to bezbariérové možnosti. Dnes beží už štvrté volebné obdobie, teda už druhé desaťročie, čo je v Bielom dome prezident USA riešiaci krízové a vojnové situácie, v ktorých kľúčovú úlohu majú práve USA.
