Práve v čase, keď si svet 6. augusta pripomínal prvé vojenské použitie atómových bômb v Hirošime a Nagasaki pred osemdesiatimi rokmi,
odohrala sa slovná prestrelka na sociálnych sieťach medzi dvoma jadrovými mocnosťami. Na americkej strane prezident Donald Trump, na ruskej strane bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev. Medzi riadkami došlo k vyhrážaniu jadrovými útokmi. Americká strana, aspoň podľa slov prezidenta Trumpa, poslala dve ponorky vyzbrojené okrem iných zbraní raketami s jadrovými hlavicami niekam smerom na Rusko.
Rusko na revanš ukončilo jednostranné moratórium na rozmiestnenie rakiet stredného a kratšieho doletu. Spory o potrebe alebo nutnosti použitia atómových bômb v roku 1945, v čase, keď druhá svetová vojna sa v Európe skončila, sa budú viesť trvale a trvale bez výsledku. Takisto ako spory o potrebe kobercového náletu na historické centrum Drážďan pol roka pred Hirošimou. Rovnako ako úvahy o potrebe
zbombardovania Bratislavy, Nových Zámkov, Dubovej… V Japonsku po dopade atómových bômb Chlapčeka a Tučniaka a na ich radiačné následky zahynulo vyše štvrť milióna ľudí.
Normálne uvažujúci človek by predpokladal, že ľudstvo sa z týchto hrôz poučilo. Nie. Nikto by ešte na prelome tisícročí nepredpokladal, že v „civilizovanej“ Európe môže vo vojnovom konflikte na Ukrajine zahynúť len zatiaľ podľa odhadov expertov okolo dvoch miliónov ľudí. Vojakov i civilistov. Takisto by nikto nepredpokladal, že po sérii intifád, po ktorých v Izraeli a v Gaze nastalo aké-také prímerie, len v tomto roku počet zabitých, prevažne civilistov, sa blíži k sedemdesiatim tisíckam a denne zomierajú deti a dospelí od hladu.
Že v Jemene počet mŕtvych sa od začiatku konfliktu blíži k pol miliónu. Že susediace krajiny s atómovými zbraňami, India a Pakistan, začnú cezhraničné prestrelky. A takých ŽE… by sa dalo vymenovávať jedno za druhým. Horšie je, že ľudia si začínajú „zvykať“. Overtonovo okno sa pomaly otvára. Veď hej, počul som, viem, tam niekde na Ukrajine sa bojuje. Áno, v správach ukazovali spustošenú Gazu. To je ďaleko…
Kým prebiehali prvé prestrelky na Donbase médiá zhusta prinášali správy o niekoľkých obetiach. Postupne, ako počty mŕtvych rástli, informácie sa strácali v mediálnej hmle. A táto mediálna hmla alebo nízka oblačnosť sa nielen v slovenských médiách objavuje stále častejšie. Pre televízie v slovenskom mediálnom priestore, zámerne treba povedať, že nie slovenské televízie, platí, že z pohľadu ich majiteľov nepríjemné témy sa po krátkej zmienke vytratia z obrazoviek.
K tomu preferovaný jednostranný pohľad na dianie ako bonus. V reportážach o Hirošime a Nagasaki sa neobjaví šokujúca informácia, že vyše tretiny japonských-násťročných sa domnieva, že bomby zhodilo Rusko. Niet sa čomu čudovať, zvlášť keď japonský predseda vlády pri slávnostnej spomienke neuvedie ani slovkom, ktorý štát atómové bomby vyrobil a rozhodol o ich použití.
Ako by dopadol podobný prieskum na Slovensku? V informácii o vojne na Ukrajine ukážu ruiny budovy s komentárom o dvoch zranených civilistoch. Podstatná informácia o tom, že denne zahynie na fronte okolo tisícky vojakov, ďalší sú skaličení na jednej i druhej strane, tá sa neobjaví. Stratí sa v informačnej hmle.
Nečudo, že ľudia pod vplyvom rozriedených zahmlených informácií si zvykli považovať vojnové konflikty za banálnu záležitosť niekde v diaľavách. Neprotestujú proti militaristickým politickým stranám a politikom, ktorí tlačia na zbrojenie. Dá sa povedať, že samovražedným
stranám. Lebo zabúdajú, že už neplatí múdrosť zo štvrtého storočia
Si vis pacem, para bellum – Ak chceš mier, priprav sa na vojnu. V našej dobe vojna medzi jadrovými veľmocami nemá víťaza. Prehralo by celé ľudstvo. Výsledok jadrovej vojny – apokalypsa. Netreba si pozerať všetky katastrofické, väčšinou americké filmy. Stačí si pozrieť záver filmu Planéta opíc z roka 1968.
Ľudstvo zdegradovalo, z mora trčí torzo Sochy slobody. Chvalabohu, zdá sa, že vrcholní svetoví politici si už pomaly začali uvedomovať márnosť úsilia vojensky čokoľvek riešiť. Ako povedal maďarský politik, keď sa prezidenti USA a Ruska rozprávajú, svet je bezpečnejší. Ako múdro povedal za onoho času bývalý nemecký kancelár Willy Brandt a zopakoval súčasný slovenský predseda vlády: „I keď mier nie je všetko, bez mieru je všetko ničím.“
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
