Siatie vedomostí a zbieranie ich plodov
Zhováral sa Viliam KOMORA ‒ Foto: archív autora
Prof. JUDr. Jozef KRÁLIK, CSc., MBA, je dekan Fakulty práva Janka Jesenského Vysokej školy Danubius v Sládkovičove a člen Vedeckej rady Matice slovenskej. Pôsobí už takmer polstoročie ako vysokoškolský pedagóg. Pozná teda dôkladne nielen čaro slovenského vysokého školstva, ale aj jeho úskalia a bolesti. Môže ich tiež porovnávať so zahraničím.
Pôsobili ste v cudzine ako žiadaný, vítaný, ba obľúbený prednášateľ ‒ rozsievač vedomostí. Aké plody priniesli tieto zahraničné pobyty slovenskému národu?
Rozličné. Inak chutia jablká, inak hrušky. Inak chutí slivovica… Hnilé plody však neulahodia jazyku nijakého maškrtníka. Každý rozumný hospodár preto seje do pripravenej pôdy to, čo potrebuje pre život nielen on sám. Plodmi jeho ťažkej práce sa totiž živí každý človek. I ten, kto rozsieva vedomosti, potrebuje robiť niečo podobné. Jeho pôdou je však škola. Tam orie, aj seje. Hnojí, aj občas čosi i pohnojí… Ľudské rastlinky však rastú, mocnejú, odolávajú dažďu, mrazu, suchu, vetru… pritom dozrievajú. Plodmi práce učiteľa sú ľudsky a odborne úspešní žiaci, učni, maturanti, inžinieri, magistri, doktori. Aj docenti a profesori.
Tieto plody zbiera a užíva potom celá spoločnosť. Aj v škole však musí hospodáriť rozumný, poctivý a čestný gazda. Len tak môže byť škola plodonosnou a výživnou pôdou. Posiatou zdravými rastlinkami, pestovanými tak, aby prinášali bohatú úrodu. Tými plodonosnými rastlinami sú žiaci a študenti. O nich je potrebné vzorne sa starať. Nuž, a starostlivosťou o výchovu a vzdelávanie národa osud poveril inštitúciu, ktorá sa nazýva štát. Jeho poslanie v spoločnosti je nezastupiteľné. Veď my všetci, celé ľudstvo, potrebujeme pre život, ba prežitie také školstvo, ktoré aj vychováva, aj vzdeláva. Tým poskytuje pre človeka bytostne užitočné vedomosti.
V máji si Vysoká škola Danubius v Sládkovičove pripomenula dvadsiate výročie založenia. Získala si mnoho priaznivcov, ale i odporcov. Bude oslavovať aj ďalšiu úspešnú dekádu činnosti?
Určite áno, veď život nie je čierno-biely. Ba ani história. Ani duchovná podstata človeka. Škola je stále pevnou a zákonnou súčasťou slovenskej vysokoškolskej sústavy. Nie je o nič lepšia ani o nič horšia než iné slovenské vysoké školy. O jej životnosti napokon svedčí nielen jej dosiahnuté jubileum, ale i záujem o štúdium na jej troch fakultách. Životopis školy napokon písali viaceré významné osobnosti. Spomedzi právnikov napríklad jej bývalí i súčasní profesori Marian Posluch, Vojtech Tkáč, Mojmír Mamojka, Jozef Krajči. Niektorí z učiteľov školy boli i sú ministrami, primátormi a inými verejnými činiteľmi: povedzme Peter Plavčan, Ján Králik či v súčasnosti Boris Susko.
A na Danubius prichádzajú učiť ďalší schopní učitelia. To je istou zárukou dlhej životnosti školy. Naši študenti sú aj našimi priaznivcami. Vari takmer všetci z nich nachádzajú aj ich vzdelaniu zodpovedajúce odborné uplatnenie v každodennom živote. Odporcov školy vnímame len ako neúspešných lobistov, pôsobiacich v službách nekalej konkurencie. Verejné očierňovanie školy sa im totiž nevypláca, súdne spory so školou vždy prehrali. Môžu však prísť aj o viac než iba o peniaze…
Poznáte zblízka tiež vysokoškolské prostredie Česka, Španielska, Ukrajiny. Ba aj vzdelávacie inštitúcie Dánska, Fínska a Švédska. Ako by v súťaži s nimi obstála sládkovičovská „alma mater“?
Mojou alma mater je bratislavská Univerzita Komenského. Tam som pôsobil štvrťstoročie ako učiteľ, predtým desať semestrov ako študent práva. Košická Univerzita Pavla Jozefa Šafárika ma poctila profesúrou. Akadémia Policajného zboru v Bratislave ma „prichýlila“ na takmer osem rokov. Potom som pôsobil na bratislavskej Paneurópskej vysokej škole a odtiaľ ma osud zavial do Sládkovičova. Prednášal som na bratislavskej Ekonomickej univerzite, na trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda, na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka, na banskobystrickej Univerzite Mateja Bela, aj inde na Slovensku. Niektoré fakulty som dokonca svojho času spoluzakladal. Môžem dnes oceniť aj solídne pracovné podmienky, ktoré mi poskytla sládkovičovská Vysoká škola Danubius.
Priznám sa však, že to, čo svojim študentom dávala slávna madridská Univerzita Complutense, som dovtedy doma nezažil. Clevelandská aj Pittsburská univerzita sú viditeľne bohaté materiálne, hardvérom, aj duchovne, softvérom. Väčšina slovenských vysokoškolských učiteľov by však určite obstála aj tam. Okrem niektorých narcistov, ktorí, žiaľ, klientelizmom, bosizmom a nepotizmom dodnes priamo ničia slovenské vysoké školstvo. Jeho pôdu, siatiny, rastliny aj plody…
O súčasnej úrovni vzdelávania slovenskej mládeže za všetko hovoria dosiahnuté výsledky hodnotenia nielen slovenských žiakov a vysokoškolských študentov, ale vlastne všetkých škôl. A to na medzinárodnej úrovni. Nevyznievajú pre Slovensko príliš potešujúco…
Nemožno sa tomu vôbec čudovať. Ako vysokoškolský učiteľ pôsobím už takmer polstoročie. Naozaj sa všetko zmenilo. Žiaľ, nie vždy na lepšie. Zanedbala sa výchova detí a mládeže, aj skutočné vzdelávanie. Rozbila sa primerane členitá a veľmi dobre fungujúca školská sústava. Množstvo „narobených“ verejných vysokých škôl iba zvýšilo dostupnosť vysokoškolského vzdelávania a vzdelania pre tých, ktorí by inak naň nedosiahli. Ani osobnostne, ani vedomostne.
Zdrojom úpadku je i spôsob financovania. Nenúti ani štátne, ani verejné vysoké školy súťažiť na trhu výchovy a vzdelávania. Spoločensky prospešná výberovosť sa nahradila škodlivou náborovosťou. Učňovské školstvo „odumrelo“. Preto už takmer nezoženiete vyučených murárov, stolárov, inštalatérov, zámočníkov, klampiarov, kominárov. Obrazne povedané, všetci sú magistri alebo aspoň bakalári. Preto nemajú záujem ťažko pracovať, ale iba „ľahko“ riadiť… a dobre zarábať. Podcenenie výchovy detí a mládeže sa premietlo tiež do úpadku morálky národa. Nevychovanec predsa môže vychovať len nevychovanca.
Nájde slovenská spoločnosť vôbec nejaký recept, ktorým by sa mohli predpísať lieky odstraňujúce či aspoň liečiace tieto neduhy?
Všetko sa dá, ak sa chce. Kto však chce, musí na to aj mať. Na vysokej škole ani na riadiacej pozícii vo verejnej správe nemožno tolerovať podvodníkov. Ak inak neschopná, prípadne „všetkého schopná“ osoba, už dokonca hrdiaca sa akademickým titulom profesora, vášnivo „vymazáva“ zo všetkých mediálnych nosičov text „svojej“ habilitačnej práce, potom určite niečo nečisté zakrýva. Plagiátorstvo sa však stalo „užitočnou módou“ najmä po roku 1998. Skúste tiež však dnes dať „akademikovi“ aspoň krátky diktát zo slovenského jazyka. Trebárs nejakému rektorovi štátnej vysokej školy.
Zistíte, že s takým výsledkom nemôže dokázať riadiť ani prúd vody pomaly vytekajúcej z vodovodného kohútika. Aj keby naozaj „akosi“ chcel. Dokonca bez problémov nedokáže prejsť ani cez priechod pre chodcov. Nerozozná na semafore ani zelenú od červenej. Aj takú „osobnostnú kvalitu“ dnes nájdete, žiaľ, medzi akademickými funkcionármi. Liekom na vlečúcu sa chorobu úpadku spoločnosti je preto len spojenie zdravého rozumu s poctivou prácou. Nielen na školách! A nekompromisné vyžadovanie zodpovednosti od (ne)zodpovedných. Kameňom úrazu sú nesporne iba ľudia. Takí, ktorí školstvo riadia. Na všetkých stupňoch. Vrátane tých „obyčajných“ učiteľov, ktorí „školovanie“ a výchovu našich potomkov považujú len za doplnkový zdroj vlastného príjmu. Liečbe preto musí najskôr predchádzať poctivé stanovenie správnej diagnózy stavu slovenského školstva. A operácia mozgu i srdca…
