Tak sme prežili prelomové akože spomienky na nežnú revolúciu. Také neslané, nemastné. Aj boli, aj neboli. Síce štátny sviatok Deň boja za slobodu a demokraciu v kalendári ostal, ale už nie je dňom pracovného pokoja. Na rozdiel od Českej republiky. Ak už nie je ani Deň ústavy dňom pracovného voľna, občania to ani nezbadajú. Také nevýznamné sviatky len by politikom niečo pripomínali. No ale pár osamelých vlkov, predstavte si, rovno na výročie chcelo naštvať vládu. Niektoré vysoké školy, samosprávy aj súkromné firmy udelili študentom a zamestnancom voľno, niektoré obchody boli tiež zatvorené…
Po tridsiatich šiestich rokoch sme konečne odhalili aj pamätník pripomínajúci tie dni, keď ľudia zanechali v snehu stopy štrngajúc kľúčmi za lepšie zajtrajšky. Tie ideály však zmizli skôr ako odtlačky ich socialistických topánok vyrobené vo fabrikách dnešných hladových dolín, z ktorých už asi nijaká neexistuje. Je to inak celkom vkusný pamätník. Síce nie je na Námestí SNP, kde sa stretávali davy ľudí, ale na Námestí slobody, kde sa zišli ľudia až štyri dni po 17. novembri, ale čo už. Vari prežije dlhšie ako súsošie Klementa Gottwalda, ktoré dali odstreliť bez vedomia autorov ‒ sochárov Tibora Bartfaya a architekta Karla Lacka.
Vyskytli sa aj drobulinké problémy. Napríklad takmer storočný partizán a bývalý politický väzeň Branislav Tvarožek sa nedostal k Bráne slobody na Devíne na pietnu spomienku na obete komunistického režimu. Dôvodom bolo, že s prejavmi, kde sa spomínali aj ľudská dôstojnosť a rešpekt, vystúpil prezident Peter Pellegrini, ktorý pri pamätníku popravených a umučených politických väzňov za komunizmu na cintoríne v bratislavskej Vrakuni povedal, že „výročie nežnej revolúcie by nemalo rozdeľovať spoločnosť“. Aj keď mokrý storočný starec a on ‒ krytý pred dažďom ‒ hovorili pravý opak.
Šéf parlamentu Richard Raši sa vyslovil, že „je čas prijať rozhodnutia, ktoré zmenia atmosféru na Slovensku“. Groteskne pôsobilo, že im nad hlavami držali dáždniky ako feudálni sluhovia ochrankári, kým takmer storočný veterán proti nacistickému a komunistickému odboju a ostatní starí ľudia mokli v daždi. Predseda strany Hlas ‒ SD a minister vnútra Matúš Šutaj Eštok sa dokonca neváhal vyjadriť, „že ide o udalosť, ktorú by si mal všimnúť každý, kto nesie politickú zodpovednosť“. Ani sa pritom nezačervenal. Myslel tým „nežnú“, nie pomery po nej.
Lenže politici sa dnes neboja nikoho. Ani škriekajúcich súčasných študentov, ktorí musia svoje vyhlásenia čítať z papiera, ani kriedy na chodníkoch, ktorú novembrový nežný dážď za hodinu zmyl, ani občanov. Oni si jednoducho robia svoje, a dokonca sa nehanbia ani priznať, že pri dosiahnutí politického cieľa možno aj porušovať zákony a robiť kšefty. Lebo volič je podľa Haščáka ‒ viete čo.
Politická bomba však vybuchla 18. novembra 2025 v diskusnej relácii slovenského rozhlasu Z prvej ruky. Na vstup Slovenska do EÚ sa vyhlásilo v máji 2003 referendum, hoci bolo len akousi nadstavbou pod požiadavkou na prechod k zmiešanej ekonomike. Referendum bolo jediné platné spomedzi doterajších celoštátnych hlasovaní na Slovensku. Roky sa preto šuškalo o jeho zmanipulovaní. Publicista Juraj Hrabko v relácii to povedal na plné ústa, áno, bolo to tak. Všetci o tom vieme, a mlčíme. Rovnako Robert Fico dva dni predtým v Poprade hovoril o falšovaní výsledkov referenda ako možnej súčasti realizácie jeho predstáv na vystúpenie Slovenska z Európskej únie.
Ak by sa to prevalilo v inej krajine, tak padne nielen celá vláda, ale zatrasú sa aj základy EÚ a demokracie. Veď sme do nej vnikli referendovou lžou politikov, ktorí neváhali zdegradovať plebiscit ako najvyššiu formu demokracie. Lenže Únia si hovorí, no viete, Slovensko… Čo už narobíme.
Pamätám si, ako bývalý predseda Trnavského samosprávneho kraja zaviedol zvyk, aby partizáni neboli na konci radu pri vzdávaní úcty padlým spolubojovníkom, ale, naopak, boli na prvom mieste. Tak to bolo pred rokmi aj na Slavíne, kým politici vládnych strán prskali, že museli byť v štvrtom rade, lebo tam ich už kamery nezachytili. Treba sa pýtať, čia je to vina, že sme za tridsaťšesť rokov od „nežnej“ nenaplnili jej ideály, ale stali sme sa iba rozhádanejšími, a prečo tu panovala kedysi väčšia sociálna spravodlivosť napriek vstupu do Európskej únie s jej financiami ako teraz? Ale ten obraz Slovenska nezlepšia po tomto roku ani najzamatovejšie politické korekcie. Politici nás vrátili definitívne pred rok 1989 a my voliči odstrčení do štvrtého radu na dážď sa na to len bezmocne prizeráme. Ochranka nás k politikom nepustí a na ďalšiu revolúciu už Slovensko nemá dosť mentálnych síl.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Internet
