Ak niečo teraz na Slovensku chýba, tak je to politika détente. Nielen na Slovensku. Chýba vo vzťahu Ukrajina – Rusko, Izrael – Palestína… Po stretnutí Putin – Trump sa zdalo, že sa začína blýskať na lepšie časy. Zdalo sa. Blýska sa ďalej aj vo vzťahu Rusko – USA. U nás to vyzerá, že Smeru – SSD došla po dvoch rokoch vládnutia trpezlivosť s chabými až žiadnymi výsledkami vyšetrovania činnosti vlád v kovidovom období, rozdávania a rozkrádania majetku štátu. Vtedajší mocipáni a ich terajší pohrobkovia sa stále cítia na koni, ktorý kopal a kope do koaličnej vlády. Kto sa chce biť, palicu si nájde ‒ a tentoraz sa palica volá konsolidačné balíčky.
Namiesto konkrétnych prepočtov a konkrétnych rozumných návrhov iných možností poslanci opozície pristúpili k osobným útokom na jednotlivých členov vlády. Keď vy tak, tak my tiež tak. Isté je, že pre verejnosť neplatia logické argumenty pre schválenie opatrení vlády, ktoré znižujú životnú úroveň občanov. Márne sú pravdivé informácie ministra financií, aké opatrenia voči Slovensku podnikne Európska únia, ak Slovensko nepristúpi k znižovaniu dlhu. Pre laickú verejnosť a opozičné médiá je lepší krčmový tromf opozície – platy prezidenta, predsedu vlády a ministrov. Minister financií počíta racionálne v miliónoch a miliardách, opozícia to hrá na emócie s tisíckami.
Medzi siedmimi hlavnými hriechmi na treťom mieste je závisť. Neoprávnené fakturácie a dotácie pre príbuzenstvo. Až na to, že toto všetko tu už bolo. Dom v Monte Carle, stratený povalový archív a šesťsto kilometrov denne matky politika na služobnom aute, kontá, domy a byty na Floride či Bahamách, kúpy bytov v centre Bratislavy za pár šupov… Všetky tzv. kauzy a kauzičky po veľkom vajataní médií prešumeli dostratena.
Od Smeru – SSD po prešustrovaných dvoch rokoch čakania na výsledky predvolebných silných slov o odhaľovaní špinavostí predošlých vlád sa očakávalo, že príde s niečím väčším ako pár neoprávnených faktúr príbuzenstva opozičného politika. V USA vyšetrovanie aféry Watergate, ktoré viedlo k rezignácii prezidenta Nixona, netrvalo ani dva roky.
U nás sa za vyše dva roky neurobilo a nevyšetrilo nič podstatné. Alebo ‒ čo je tiež pravdepodobné, čokoľvek sa urobilo, strategicky sa zamklo do trezorov ako politický kapitál na horšie časy. Trezorov koalície aj opozície. Samotné vymenovanie vládneho splnomocnenca na preverenie manažmentu opatrení proti Covid-19 bez silného tímu vyšetrovateľov a expertov z oblasti práva a zdravotníctva s osobitnými právomocami sa po dvoch rokoch javí len ako gesto pre verejnosť.
Jeho boj proti mocnej mašinérii ľudí, ktorí zostali na svojich miestach v polícii, prokuratúre, súdnictve, zdravotníctve, je bojom Dona Quijota proti veterným mlynom. Tak ako v rusko-ukrajinskom konflikte, tak aj u nás jediná rozumná cesta je cesta politiky détente. Sedieť za jedným stolom a rokovať.
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
