Éru feudalizmu v Európe zrušili pred sto sedemdesiatimi rokmi v Bratislave. V podvečerných hodinách 10. apríla v roku 1848 priplával z Viedne do Bratislavy parník. Na jeho palube bol rakúsky cisár a uhorský kráľ Ferdinand I. (V.) s manželkou. Medzi členmi početného sprievodu nechýbal ani sedemnásťročný arcivojvoda František Jozef, ktorý onedlho – o osem mesiacov, bude sedieť na tróne a vládnuť monarchii. Na druhý deň, 11. apríla, cisárovi Ferdinandovi zložila prísahu vernosti uhorská vláda na čele s bratislavským rodákom Ľudovítom Baťáňom… Medzi prisahajúcimi ministrami nechýbal ani štyridsaťšesťročný advokát a novinár Ľudovít Košút. Sotvakto mohol tušiť, že o niekoľko mesiacov svoju prísahu poruší. Panovník sa vzápätí pobral do budovy uhorského snemu, aby na slávnostnom zasadnutí oboch snemových komôr podpísal snemom prijaté zákony. Jeho podpisom nadobudli všeobecnú platnosť.
■ MARCOVÉ ZÁKONY
Sústava tridsaťjeden tzv. marcových zákonov rušila osemstoročný feudálny systém v Uhorsku, zavádzala liberálne slobody, poisťovala uhorskú zvrchovanosť a rovnosť občanov v právach a povinnostiach. Zároveň sa však posilňovala dominancia maďarského jazyka v krajine. Uvedením zákonov do života sa na jednej strane Uhorsko vydalo na kľukatú cestu smerom k občianskej spoločnosti, na strane druhej zákon o používaní jazyka viac ako polovicu obyvateľov, ktorí neovládali maďarčinu, vylúčil z verejného života i politického účinkovania. Tieto legislatívne zmeny uvoľnili hrádze maďarského šovinizmu a rozpálili nespokojnosť nemaďarských národov, ktorá sa o niekoľko mesiacov zmenila na požiar občianskej vojny.
Revolúcia v roku 1848 hlboko zasiahla do života Slovákov aj ostatných národov monarchie. Mnohí historici vo vleku českého výkladu dejín zabúdajú, že revolučný pohyb, ktorý vzbúril Viedeň, Pešť i celú monarchiu, sa začal v Bratislave, a nie v Prahe v akomsi hostinci, o čom sa ešte aj dnes môžeme dočítať v syntézach slovenských dejín. Málokto zdôrazňuje, že hlavnými postavami revolúcie v Uhorsku a monarchii boli dvaja pomaďarčení Slováci.
■ REVOLUČNÁ VLNA
Do Bratislavy sa revolučná vlna prihnala zo západu, kde 24. februára 1848 francúzski republikáni a ľud z predmestí zaplavili ulice Paríža, zrúcali monarchistický systém a vyhlásili republiku. Úspech revolúcie vo Francúzsku mal na ďalší priebeh európskej jari rozhodujúci vplyv. Zvesti o udalostiach v Paríži po novej telegrafickej linke dorazili do Bratislavy už na konci februára. Pod vplyvom vzrušujúcich správ sa radikalizoval aj uhorský snem, ktorý v budove dnešnej Univerzitnej knižnice zasadal od novembra 1847. Iniciatívy sa ujal Ľudovít Košút a 3. marca vystúpil s prípisom adresovaným panovníkovi. Žiadal zrušenie poddanstva, zrovnoprávnenie všetkých obyvateľov v právach i povinnostiach, vytvorenie samostatnej uhorskej vlády a zastúpenie ľudu na vláde a správe krajiny. Dolná komora Košútovu iniciatívu jednohlasne prijala. V hornej komore sa však stretol s odmietnutím. Zrušenie poddanstva podporil vo svojom vystúpení 6. marca aj Ľudovít Štúr, ktorý na sneme zastupoval mesto Zvolen…
Správy o udalostiach na sneme v Bratislave a o revolúcii v Paríži mali rozhodujúci vplyv na rast revolučnej nálady vo Viedni. Preklad Košútovej bratislavskej reči do nemeckého jazyka radikalizoval viedenské ulice. Davy sa vydali na pochod k cisárovmu sídlu. Vojaci streľbou ľudí rozohnali. Výstrely na neozbrojených demonštrantov a krvavé obete boli signálom na všeobecné povstanie Viedenčanov. Po začiatočnom váhaní cisár nariadil stiahnuť vojsko z mesta a sľúbil prijať ústavu a liberálne zmeny. Následne prišla do Viedne deputácia uhorských poslancov na čele s Košútom. Obyvatelia ho nadšene vítali, oslavovali ho ako otca viedenskej revolúcie. Mnohí mladší Viedenčania zvedení závanom slobody si po vzore Košúta nechali narásť brady i dlhšiu šticu. Ambicióznemu zemanovi, pôvodom z Turca, to veľmi lichotilo…
■ REVOLUCIONÁRI Z PILVAXU
Bokom nezostala ani Pešť. Tu sa 15. marca zišla skupina mladých revolučných demokratov v kaviarni Pilvax. Boli medzi nimi advokátski koncipienti Šándor Petöfi, ešte donedávna používajúci meno Alexander Petrovič, Móric Jókai a Jozef Iríni, ktorý sa pôvodne volal Halbschuh. Všetci traja pracovali vo veľkej advokátskej kancelárii slovenského národovca Alexandra Boleslavína Vrchovského, kedysi blízkeho druha Ľudovíta Štúra a zakladateľa tajného republikánskeho spolku slovenskej mládeže Vzájomnosť. Revolucionári zakrátko ovládli ulicu. Dav uchvátený Petöfiho vystúpením a jeho revolučnou básňou Hor sa, Uhor, na nohy! (Talpra Magyar) rýchlo narástol až na dvadsaťtisíc. Masa ľudstva sa vydala na pochod k Budínskemu hradu, kde bolo štátne väzenie. Žiadali prepustiť politických väzňov. Vojsko nezasiahlo, a tak peštianski revolucionári vtiahli do väznice a vyslobodili Michala Tančiča, jediného politického väzňa, ktorý si tu odpykával trest za porušenie zákona o cenzúre.
Pätnásty marec sa stal dňom uhorskej, no lepšie povedané maďarskej revolúcie. Neskôr bol povýšený na štátny sviatok Uhorska. Maďari ho slávia dodnes. Košút však peštiansky pätnásty marec posmešne nazýval parazólovou revolúciou. Prekážalo mu, že hrdinom tu nebol on, ale Petrovič ‒ Petöfi, ktorého velebila peštianska ulica. Majme teda na pamäti, že dvaja pomaďarčení Slováci ‒ Košut v Bratislave a vo Viedni a Petrovič v Pešti, boli kľúčovými postavami revolúcie.
■ TORZO SLOBODY…
Po viedenských a peštianskych udalostiach stavovský snem v Bratislave pracoval ďalej a v priebehu niekoľkých dní prijali šľachtici celý rad zákonov, ktoré zrušili dovtedy panujúci feudálny poriadok. Boli odstránené urbárske vzťahy, cirkevný desiatok, a tým aspoň na papieri zaniklo poddanstvo. Ďalšie zákony zaručovali slobodu tlače, zhromažďovacie a spolčovacie práva, ale s rôznymi prekážkami. V nich sa zrkadlil už typický maďarský právny duch s pokrútenými paragrafmi, a tak zo slobody zostalo torzo. Zákon o slobode tlače zavádzal vysoké pokuty a väzenie až šesť rokov aj za nevinné tlačové priestupky.
V reakcii na prijaté zákonné normy, o ktorých zoširoka referovali aj Štúrom redigované Slovenskje národnje novini, Ján Kollár vyslovil prvé obavy. V liste evanjelickému biskupovi Jánovi Seberínimu síce privítal zavedenie občianskej rovnosti, ale zdôrazňoval potrebu národnej rovnoprávnosti, a tá bola v nedohľadne. Predpovedal, že v novom Uhorsku budú Slováci vydaní napospas Maďarom a bude im horšie ako pod vládou Viedne za Metternichovho absolutizmu. Nový tlačový zákon považoval za nebezpečnejší ako cenzúru.
■ POUČENIE Z DEJÍN
Vynára sa zaujímavé a poučné porovnanie historických udalostí. Uhorskí šľachtici rôznych rangov, ktorí tvorili hlavnú masu snemových vyslancov, si počas prevratných marcových dní odsúhlasili zrušenie svojich feudálnych privilégií a monopolu moci. Ich nasledovníci, už nie šľachtickí vyslanci, ale komunistickí poslanci v socialistickom Česko-Slovensku si na sklonku novembra 1989 bez zaváhania odsúhlasili koniec mocenského monopolu a koncom decembra jednohlasne zvolili Václava Havla za prezidenta, aj keď ešte pred krátkym časom by ho zahrabali pod čiernu zem. Feudáli aj komunisti dobrovoľne a bez odporu rezignovali na svoje privilegované spoločenské postavenie, a to najmä z toho dôvodu, aby si v zmenených podmienkach udržali moc a vplyv. Uhorská šľachta rôznymi fígľami a propagandou ďalej šírila mýtus o svojej veľkorysosti. Ešte 15. marca 1898, keď sa v dedinke Mást (dnes súčasť Stupavy) slávilo päťdesiate výročie peštianskej revolúcie, notár Eduard Komňanský v slávnostnom príhovore zdôrazňoval, že dedinský ľud musí byť za svoje oslobodenie z poddanstva vďačný najmä zemanom…
„V roku 1848 sami zemania ľud z jeho utlačenia vyzdvihli a na sneme potvrdili, že v uhorskej krajine každý človek má rovnaké práva. Preto s dobrým srdcom spomíname na tých, ktorí svoje vyššie práva ľudu takrečeno darovali…“
Naša komunistická elita na všetkých stupňoch si nepotrebovala pestovať legendu o vlastnej veľkorysosti ako veľkomožní páni, na odovzdaní moci sa vopred dohodli s predstaviteľmi pestovanej opozície a spolu začali propagovať nežnosť. Ich hlavným cieľom bolo zhrabnúť rôzne peňažné fondy a korunové rezervy do vlastných vreciek, aby mali dostatok financií na podnikanie v podmienkach „revolverového kapitalizmu“. Šľachta v roku 1848 rezignovala na výsadné postavenie najmä preto, aby si aj po spoločenskom prevrate zachovala zdedené majetky; komunisti tak urobili s vidinou majetky získať.
Ivan MRVA, historik Matice slovenskej
