Aj bez diplomovky z Oxfordu v uplynulých tridsiatich rokoch sme mali možnosť vidieť zamatové, farebné, hopkacie revolúcie pomaly v celom svete. Scenár je rovnaký. Dať ľuďom jednoduchú hračku, čím sa môžu odlíšiť od mlčiacej väčšiny, ukázať im nepriateľa. Potom na spôsob Píšťalkára z poviedky Hansa Christiana Andersena stádo potkanov alebo detí podľa potreby viesť. Napríklad ako u Andersena do mora, kde stádo biedne zahynie. V zámorí za Píšťalkára označil prezident Trump a FBI skupinu okolo miliardára Sorosa, keď hnutie Žiadni králi začalo proti nemu a jeho administratíve politickú antikampaň. Trestné podania na organizátorov sa už rozbehli…
U nás sa dlho tíško ukazuje prstíkom na politikov, ktorí sa na Slovensku a v zahraničí zúčastnili na organizovaní rozvratnej protištátnej činnosti. Stále však bez konkrétnych obvinení. Nemáme Trumpa, nemáme FBI. Máme scenáristov a režisérov. Na trápne divadielko pod názvom Kriedová minirevolúcia zneužili deti. Prvé dejstvo ‒ mládenček chce vítať premiéra primitívnym vulgárnym nápisom kriedou na chodníku za asistencie alebo vedenia opozičnej poslankyne. Úroveň študentských vulgárnych básní Françoisa Villona zatiaľ dotyčný nedosiahol. Pokúsil sa o to na bratislavskom Námestí slobody 17. novembra. Dominik Tatarka, ktorého meno nesie popradské gymnázium, má tiež veľa šteklivých próz. České príslovie „Jména hloupých na všech sloupích“ je starodávne. Chlapec sa ešte musí veľa učiť. V druhom dejstve si skupinka školákov zahrá predstužkovú scénku demonštratívneho odchodu z besedy s premiérom.
Tretie dejstvo sa hrá v uliciach. Zatiaľ bez násilia. To, či sú počmárané ploty alebo chodníky, nie je podstatné. Ani to, odkiaľ sa zrazu tu i tam zjavili rovnaké krabičky s farebnými kriedami. Isteže, študentská revolta tu bola vždy. Štúrovskí študenti to za meruôsmych rokov zbalili v Bratislave, odišli do Levoče, cestou nám vytvorili hymnu. Levočské lýceum sa stalo centrom slovenského národnokultúrneho vzdelávania. Podobní slušní študenti sú určite aj v popradskom gymnáziu. Ale pozoruhodná bola pozornosť médií vrátane verejnoprávnej televízie, ktoré sa ako na povel vrhli na bezvýznamné popradské divadielko.
Spravodajstvo z ulíc, rozhovory s amatérskymi grafikmi čmárajúcimi po chodníkoch, vyzdvihovanie herca, zábery na deti hrkajúce kľúčenkami a ukrajinskú vlajku. Vyrobená udalosť „svetového“ významu. Dosť nepochopiteľný je v tejto súvislosti postoj časti slovenských študentov k získavaniu vedomostí, ak by sme popradské gymnázium zobrali ako vzorku. Nielen na amerických univerzitách sa na prednášky politikov z celého politického spektra natlačia zástupy študentov.
Chcú sa niečo nové dozvedieť priamo od ľudí, ktorí riadia krajinu. Aké sú ich názory na smerovanie štátu, ich názory na udalosti vo svete alebo doma. Ak môžu navyše študenti klásť otázky, politikov vyzvŕtajú tak, že títo povedia aj to, čo nechceli. U nás najskôr osemnásť percent študentov rodičia odhlásili z prednášky skúseného politika. V druhom kole tieto deti aspoň uvoľnili stoličky pre študentov, ktorí si vážili možnosť osobne diskutovať s politikom. Politikom, ktorý bol osobne prijatý svetovo najdôležitejšími osobnosťami, prezidentmi USA, Ruska, Číny a ďalšími. Áno, stretol sa aj s Kaddáfím. Námet na otázku priamo na politika.
Nepáči sa mi niečo na jeho vedení štátu? Opýtam sa priamo, čo ho k takému či onakému rozhodnutiu viedlo. Dobré na celej veci bolo len to, že sa študenti z prednášky mohli odhlásiť. Pokrok oproti masovosti a nútenému vymývaniu mozgov v minulosti. Zlé bolo to, že zmanipulovaná skupinka detských amatérskych hercov, ktorí zjavne ani nevedeli, čo robia, pripravila ostatných o cenný čas. Nechuť diskutovať možno pre nedostatok vedomostí na zmysluplné otázky sa nedá prekryť lacnými scénkami. Nijaké diskusie, nijaké mierové rozhovory, nijaké kompromisy. A sme späť pri vymývaní mozgov.
Tentoraz dobrovoľnom. Podobné čierno-biele videnie sveta vedie k nenávisti, nenávisť k násiliu. S nasadenými konskými klapkami na očiach vidíme len to, čo chceme vidieť, alebo čo niekto chce, aby sme videli. Keď si klapky nasadia politici, vedie to k tragédiám. Vojnovým tragédiám. Pred týmto videním varoval premiér mládež v Poprade. Pred jednostrannými pohľadmi na svet, vojny a príčiny vojnových konfliktov. Práve v novembri si na Deň vlčích makov pripomíname koniec Veľkej vojny. Milióny obetí vo vojenských konfliktoch, osudy veteránov, vojnových invalidov. Einsteinov citát „Ľudstvo je nepoučiteľné“ azda nebude platiť pre popradských gymnazistov. Aspoň pre tých, ktorí majú otvorené oči a uši a chcú vidieť a počuť.
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
