Vlani ma oslovila redakcia Slovenských pohľadov. Dala mi ako angličtinárovi možnosť hovoriť o výhľade politiky staronového štyridsiateho siedmeho amerického prezidenta Donalda Trumpa. Ten bol v rokoch 2017 – 2021 americkým štyridsiatym piatym prezidentom. Keď sa dnes obzrieme na uplynulý rok od jeho nástupu do úradu v januári 2025, je zrejmé, že úloha predpovedať už vtedy nepredvídateľného prezidenta je asi nesplniteľná. A tak som si vybral za meradlo vojny a mier, ktoré sa odohrali za mojich osemdesiatpäť rokov.
Netušiac, že namiesto mieru na Ukrajine všetkých šokuje vpád špeciálnych amerických jednotiek do Venezuely. Až natoľko, že ani politici Európskej únie nebudú schopní nájsť kritické slová na porušenie medzinárodného práva, len aby nerozhnevali amerického prezidenta. Toho prezidenta, ktorý vyhlásil, že nepotrebuje medzinárodné právo, lebo moc vrchného veliteľa obmedzuje len jeho vlastná morálka.
A tak sa politika amerického prezidenta stala ihneď súčasťou, a to každodennou, domácej slovenskej politiky. V nevídanej miere. Zahraničná politika vlády či opozície, vyhlásenia jednotlivých politikov budú živiť a rozdúchavať čoraz viac kampaň v zápase o moc. V nevyberavom súboji o to, aby sa terajšia opozícia vo voľbách presadila. Tá opozícia, ktorá sa nevie nájsť. Po prvý raz od vzniku Slovenskej republiky pred tridsiatimi troma rokmi sa tu derie k moci politická strana, ktorá súčasnú americkú politiku a terajšieho prezidenta nevie prehodnotiť, nie je schopná, nemá odvahu urobiť kritiku súčasťou svojej politickej koncepcie a ani súčasťou jednoznačného postoja v rámci európskych inštitúcií a medzinárodného práva.
Jednou z kľúčových otázok predvolebných úvah sa stáva otázka, či sa slovenská politika bude schopná vždy jasne postaviť k riešeniu tlaku na vojenskú pomoc terajšiemu ukrajinskému režimu. Teda k vojne na Ukrajine ako takej alebo k priamej otázke účasti slovenských vojakov vo vojnovom konflikte.
Toto bude súčasťou kampane, ktorá vyvrcholí až o dva roky. Už dnes je zrejmé, akú významnú úlohu tu budú hrať médiá a ich jazyk. Bude to veľký spor aj o dejiny. Bude sa to týkať, samozrejme, nielen priestoru internetových médií, ale aj tlačených. A toho, o čom hovoria a píšu alebo naopak, o čom mlčia. Pokiaľ ide o najnovší vývoj, je pozoruhodné, že nedostal primeraný priestor prof. Jeffrey Sachs, pokiaľ ide o americký postup, útok proti Venezuele, a tak sa voľne šíri v internete. Je to mimoriadne kritický súhrn. V slovenskom mediálnom priestore vyvolal rozruch.
Okrem iného aj personálne výmeny, odchody a návraty na obrazovky. Sachs sa stal napokon vyhľadávaným autorom aj pre novovznikajúce médiá (ako napr. Marker), ktoré práve pre svoju priamočiaru kritickosť získavajú rýchlo mnohopočetného čitateľa, ale aj finančného prispievateľa. Okrem Sachsa je guru slovenských mediálnych analytikov medzinárodných vzťahov výrazne aj iný americký profesor ‒ John Mearsheimer. To všetko ovplyvňuje nielen mediálne prostredie, ale čoraz väčšmi formuje aj verejnú mienku.
Prejavilo sa to na prelome rokov na tom, ako dlho sa médiá zaoberali troma odtajnenými prepismi rozhovorov ruského a amerického prezidenta, Putina a Busha v Soči pred vyše dvoma desaťročiami. Putin vtedy hovoril, že vstup Ukrajiny do NATO je pre Rusko červená čiara. Bush ho uistil, že USA nemienia podrývať Rusko, lebo silné Rusko je v americkom záujme. Putin okrem iného tvrdil, že Ukrajina je umelo vytvorený štát a verejnosť je preto rozdelená hlboko a NATO odmieta. A prekročenie onej čiary spôsobí dlhodobé krízy nevýhodné tak pre Rusko, ako aj USA.
V slovenskom mediálnom priestore sa z historického hľadiska o Ukrajine ako postupne umelo vytváranom štáte vyslovil historik ‒ docent Ivan Mrva, ktorého ozaj nemožno považovať za šíriteľa proruských názorov.
Americký uznávaný historik John Kennedy už v roku 1993 v práci Príprava na 21. storočie vystríhal vládu pred tým, aby „diskriminovala dvanásťmiliónovú ruskú menšinu na východe, bola by to osudná smrtiaca rana, pochovala by všetky nádeje na reformy tohto päťdesiatdvamiliónového štátu“.
Text: Dušan D. KERNÝ – Foto: SNN (IA)
