Text: Dušan D. KERNÝ

Foto: Internet, pluska.sk 

Keď v parlamente odovzdali opoziční poslanci písomnú požiadavku odvolávať ministerku a namiesto potrebných tridsať podpisov priložili len dvadsaťosem bol z toho výsmech. Vtipné, so žieravou iróniou priklincovanie vládneho poslanca: „Očakával som od opozície všeličo, len to nie, že nevie narátať do tridsať.“ Je to drobná epizóda. Ale typická pre pomery, v ktorých sa už dlhé týždne stráca prehľad a vytvára sa atmosféra napätia a chaosu. Vzájomnej, nielen politickej, ale aj ľudskej nenávisti. Striehne sa, ako pôdu parlamentu premeniť na cirkusovú arénu. Na kolbište tak, aby sa čo najväčšmi rozdelila spoločnosť.  Dospelo to až do bodu, keď sa ozývajú  výkriky: „Na rade je Brusel!“ Tým sa pôda parlamentu ako jediného štátu Európskej únie vlastne vzdáva svojprávnosti. Ako keby časť politickej opozície nevedela postupovať inak, len vyžiadať si zásah zvonka. A to pokiaľ možno taký, čo by zasiahol bolestivo – teda škrtil eurofondy. Sme svedkami vrcholiaceho zápasu o trvalé rozdelenie verejnosti tak, aby sa v kľúčových situáciách, teda voľbách, vždy nejakým škandálom, mediálnou kampaňou prehupla volebná váha buď na jednu, alebo druhú stranu.  O to ide. Dosiahnuť novú realitu. Trvalé rozdelenie verejnosti tak, aby sa nedosiahla rovnováha, ale opak. Nerovnováha, v ktorej sa stráca prehľad o tom, čo je skutočným cieľom.  Preto sa vzýva Brusel nie ako partner, ale strašiak, ako hrozba. Pohroma.  Nie je to len akoby volanie o pomoc, ale aj prejav nesamostatnosti. Typické je, že prejav politickej nesamostatnosti ide ruka v ruke so spochybňovaním národnej schopnosti Slovákov. A to napríklad ako národa vlastne zbabelého, ktorý vraj nebol nikdy schopný poriadne za svoje práva zabojovať. Svoje schytala aj Matica, a to hneď z rodiny, od ktorej by sa čakalo poznanie významu udržať pri živote túto inštitúciu. Nie je to tak dávno, čo Jozef Markuš, ešte ako predseda Matice, uverejnil v týchto novinách rozsiahlu esej, aby jasne povedal, že je tu deľba na to, čo je matičné a čo nematičné. Teda kde prebieha deliaca čiara medzi tými, čo udržujú historické slovenské vedomie a čerpajú z neho pri zlomoch silu. V mnohom išlo najmä o to vychádzať zo slovenských národných dejín a mať odborne historický slovenský pohľad. Epizódka opozičníka v roku 2024 (!) o údajne zbabelých Slováčikoch neschopných poriadne bojovať len ukazuje, čo je dodnes živou politikou. A to v situácii, keď desiatky, stovky prostých matičiarov nielen udržujú pamäť, ale aj žijú v prostredí, ktoré je neraz neprajné. Jeden príklad za všetky: Matica, matiční činovníci, autori ako povedzme Peter Valo, udržiavali pri živote spomienku na bombardovanie Spišskej Novej Vsi maďarským letectvom – prvé bombardovanie európskeho mesta pred vypuknutím druhej svetovej vojny.  Dátumov, osobností je veľa. Nie vždy sú prijímané s porozumením. Je v živej pamäti účastníkov odhalenia súsošia patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda za dramatických okolností na južnom Slovensku, keď sa proti tomu „demonštrovalo“ okrem iného aj plagátmi Slovenskí turisti vráťte sa domov. Na druhej strane potichu, zdanlivo bez veľkého záujmu verejnosti buldozérmi zrovnali hroby legionárov a sokolov, ktorí padli v boji za hranicu československého štátu. A pri obnove už len symbolického cintorína sa padlí z druhej strany ‒ z radov maďarskej Červenej armády Bélu Kuhna označili ako bojovníci padlí na pôde maďarského štátu. Miestni matičiari urobili nápravu. Slovenské národné noviny ako jediné informovali o celom priebehu. Nešlo len o nasadenie buldozérov na likvidáciu československého cintorína z čias vzniku štátu. Ale aj sochy legionára, ktorú odhaľoval Milan Hodža, prvý Slovák v kresle ministra zahraničných vecí či predsedu československej vlády. Mnoho „bezmenných“ aktivistov Matice aj napriek nie vždy prajnej atmosfére udržuje slovenské historické povedomie. Vyžaduje to trpezlivosť a um. Nezabudli, čo bolo treba dosiahnuť, aby sa neopakovalo na juhu provokačné konfrontačné hanobenie Štefánikovej pamiatky výkalmi alebo busty Štúra odpadkami…