Spoločne s Cypriánom Majerníkom, Jánom Mudrochom, Petrom Matejkom, Ester Šimerovou-Martinčekovou, Leou Mrázovou, Bedrichom Hoffstädterom, Jozefom Kostkom, Deziderom Millym, Eugenom Nevanom a mnohými ďalšími tvorcami patril k príslušníkom Generácie 1909. Sochár, keramikár, autor učebných textov, publicista, stredoškolský a vysokoškolský pedagóg Rudolf Hornák (3. 6. 1911 Modra – 15. 9. 1965 Ostrov pri Karlových Varoch, Česko) je z pohľadu dneška menej známou osobnosťou spomenutej výtvarnej skupiny. V septembri 2025 uplynulo šesťdesiat rokov od umelcovho skonu.
Venoval sa najmä portrétnej plastike, pričom jeho voľná tvorba má zakladateľský význam pri formovaní profilu modernej slovenskej plastiky. Autorove sochárske dielo kľúčovo ovplyvnilo vinohradnícke prostredie rodnej Modry s tradičnou keramickou výrobou, zhotovoval aj polychrómované keramické skulptúry.
Pochádzal z rodiny Rudolfa Hornáka a matky Terézie, rodenej Alföldiovej. Študoval na učiteľskom ústave v Modre a Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (u J. Mařatku a K. Dvořáka, 1931 – 1937), v rokoch 1936 – 1938 absolvoval študijný pobyt v Paríži. Ako pedagóg účinkoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave (1938 – 1939), gymnáziu v Spišskej Novej Vsi (1940 – 1941), Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (1941 – 1942), Štátnej odbornej keramickej škole v Modre (1942 – 1945), v rokoch 1945 – 1950 bol riaditeľom Štátnej umeleckopriemyselnej školy (teraz Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru), neskôr učiteľom na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1950 – 1955), vedúcim Katedry výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (1955 – 1965).
Umelecky spočiatku Hornáka ovplyvnila najmä egyptská plastika a dielo významných českých sochárov Otta Gutfreunda a Karla Pokorného (spojenie civilistického a alegorického momentu). Ranú tvorbu charakterizuje neoklasická orientácia, neskoršie opusy sa vyznačujú typickou zjednodušenou modeláciou, plastickou lapidárnosťou a blokovou kompozíciou. Plynutím času Hornák tvorivo prehodnotil niektoré technologické impulzy z keramickej tvorby a extrapoloval ich na iné materiály. V 50. rokoch minulého storočia rozvíjal portrét, tvorbu pre architektúru, zhotovoval pamätníky a najmä vyučoval.
Medzi najvydarenejšie autorove sochárske diela kunsthistorici radia Hlavu Kolomana Sokola (bronz, 1935), Portrét Lýdie Sokolovej (sadra, 1936), Portrét V. Bučekovej (patinovaná sadra, 1936), Smútok (drevo, 1936), Zasnenie (sadra, 1941), Na poli (sadra, 1942), Odpočívajúca tanečnica (pálená hlina, 1942), Jurko (bronz, 1946), Pamätník SNP v Sklabini (pieskovec, 1954)… Portrét V. I. Lenina (sadra, 1949) či Hlava baníka (patinovaná sadra, 1950) dokumentujú socialisticko-realistický rozmer jeho tvorby. Táto metóda bola jedinou líniou oficiálneho, štátom podporovaného umenia po nástupe komunistického režimu vo februári 1948. Počas života prezentoval Hornák svoje artefakty na kolektívnych expozíciách v New Yorku (1936) a Bratislave (1964, 1965), posmrtne v Bratislave (1968 – individuálna výstava), Spišskej Novej Vsi (1969 – individuálna výstava), Banskej Bystrici, Berlíne, Zvolene, Nitre a inde (kolektívne výstavy).
Vysokoškolské učebné texty Rudolfa Hornáka vyšli knižne v tituloch Dejiny umenia (1958), Stručné základy dejín výtvarného umenia (1961), Prehľad dejín výtvarného umenia (1964), je tiež autorom tendenčnej príručky Metóda socialistického realizmu a boj proti formalizmu… (1955), výrazne poznačenej érou schematizmu. Články uverejňoval v Kultúrnom živote, Novom slove a ďalších dobových periodikách.
Rudolf Hornák, ktorého diela tvoria súčasť zbierkového fondu Slovenskej národnej galérie, bol predsedom a podpredsedom Bloku slovenských výtvarných umelcov, členom Umeleckej besedy slovenskej (1947 – 1949), prodekanom Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Trnave (1964 – 1965), v roku 1949 ho vyznamenali cenou Povereníctva informácií a osvety. Zomrel vo veku 54 rokov na vrchole svojej umeleckej a pedagogickej činnosti.
Text a foto: Peter CABADAJ
