Umelcov obraz Krajina s kvetmi (1930) možno plným právom označiť za jedno z najpôsobivejších, priam erbových diel slovenskej moderny, ktorá obrátila list za dlhodobou érou výtvarného romantizmu. Zoltán (Zolo) Palugyay bol jej spoluzakladateľom. Onedlho uplynie 90 rokov od maliarovej tragickej smrti.
Na tento svet prišiel 9. novembra 1898 v Paludze do rodiny chudobného zemana z rodu Palugyay de Nagy – et Kispalugya. Bezprostredne po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši (1916) bol ako osemnásťročný mládenec odvelený na taliansky front 1. svetovej vojny. Maliarsku kariéru tak štartoval ako vojak rakúsko-uhorskej armády… Študoval na výtvarných akadémiách v Budapešti (1919 – 1920), Krakove (1920 – 1921), v rokoch 1921 – 1926 v Nemecku (Berlín, Hamburg, Mníchov). Domov sa vrátil v lete 1926 a býval v rodinnej kúrii v Bodiciach (dnes z nej zostala už iba časť).
Odmalička ho fascinovali každodenné zázraky – trblietanie rannej rosy na steble trávy, odraz slnka v potoku, večerné zore nad obzorom… Ale tiež ľudia – zmorení drinou na poliach, biedni, no bohatí duchom, pokorne kráčajúci životom. Talentovanému chlapcovi sa súkromne venoval rodinný známy, ktorý v ňom prehlboval vnímavý vzťah k prírode. Kľúčovým spôsobom vplývalo na formovanie Palugyayovho umeleckého vývinu dielo Ladislava Medňanského. Konkrétne máme na mysli zrušenie protikladu medzi nadčasovosťou a modernosťou, ako i výraz nostalgie za svetom, ktorý sa stával nenávratnou minulosťou. Vlastný umelecký horizont tvorca kardinálne rozširuje počas študijného pobytu v Krakove. Hlbšie ho oslovil postsecesný symbolizmus a programovejšie sa začal interesovať o akvarel. Prvý raz vystavoval so spolkom Sztuka v Krakove (1920).
Zásadný význam pre dozretie Palugyayovho umeleckého smerovania malo účinkovanie v Mníchove, presnejšie v súkromnej škole chýrneho avantgardného pedagóga a výtvarníka Hansa Hofmanna. Treba uviesť, že v Bavorsku bola vtedy stále živá tradícia nemeckého expresionizmu a skupiny Modrý jazdec, respektíve ich korene v Parížskej škole a diele Edvarda Muncha. K pobytu v Mníchove sa viaže priateľstvo s maliarom, grafikom a ilustrátorom Alexandrom Kubínyim (takisto rodákom z Liptova), ktorý svojimi konexiami a vplyvom uľahčil existenčné zabezpečenie mladého výtvarníka.
Hneď po návrate domov sa Palugyay zapojil do činnosti Spolku slovenských umelcov. Rezultátom úzkej kooperácie s Jankom Alexym a Milošom Alexandrom Bazovským bol hlavne impulz na kolektívne prediskutovanie aktuálnych problémov slovenského maliarstva. Prispievať k ich riešeniu chceli vlastnou tvorbou, námetovo čerpajúcou z najtypickejších oblastí stredného Slovenska. Spoločne umelci absolvovali cesty po Turci, Orave, Horehroní a Liptove. Konkrétne artefakty prezentovali v rámci série expozícií, ktoré invenčne využívali aj na propagačné prednášky a besedy o aktuálnom stave výtvarného diania.
Neopakovateľný rajský obraz búrlivo klíčiacej rozkvitnutej prírody, po zimnom spánku sa prebúdzajúcej k životu, podobenstvo o večnom kolobehu sveta, ktorý je tu vari navždy, ale je to špecifická krása a má svoj hlboký význam a zmysel. Sila sústredenia, harmónia všetkých zložiek obrazu, jednota výrazu a myšlienky… Aj týmito slovami možno charakterizovať umelcovo v úvode už spomenuté majstrovské dielo Krajina s kvetmi. Zároveň platí, že často nezáleží na téme, ale skôr na vnútornej sile, ktorou sa jej tvorca zmocní. Palugyay chcel hlbšie pochopiť fundament človeka, vcítiť sa do jeho myslenia, konania, porozumieť postojom a konaniu ľudí v hraničných životných situáciách. Dôkazom výtvarníkovho psychologického hľadania sú napríklad obrazy Muž v červenom, Modrý vták, Rybár na pobreží… Tieto opusy patria rozhodne medzi najvýraznejšie artefakty celého umelcovho diela. Belasý vták sa stal jeho symbolom šťastia, ale i večného hľadania zmyslu tvorby a života.
Vedno s Bazovským podnikol Palugyay v roku 1930 pamätnú študijnú cestu do Francúzska, Švajčiarska a Nemecka. Interesoval sa o rozbeh maliarskej kolónie, ktorú v Piešťanoch založil činorodý Janko Alexy. Ako vášnivý milovník hôr sa po návrate z Piešťan vybral v septembri 1935 na túru do Nízkych Tatier s cieľom výtvarne zachytiť krásu okolitých končiarov a dolín. Prenocoval na Štefánikovej chate na Ďumbieri a ráno 18. septembra mal v úmysle ísť ďalej. Odvtedy bol nezvestný…
Umelcove pozostatky objavil až v júli 1936 – zhruba tristopäťdesiat metrov od ďumbierskej chaty, pod skalnatým zrázom – pastier oviec J. Kozák. V tvorcovom batohu sa našlo niekoľko kresieb. Prečkali v zložitých terénnych a poveternostných podmienkach viac ako trištvrte roka a ostali relatívne zachované. Excelentného maliara a človeka dobrého srdca pochovali po desiatich mesiacoch, 17. júla 1936, v rodinnej Palugyayovskej hrobke v Bodiciach.
Odišiel mladý a čo bytostne miloval – stalo sa mu osudným. Výnimočne kreatívni ľudia, ktorí nás opúšťajú predčasne a tragicky, sa často stávajú legendami. Bezpochyby to platí aj v prípade Zoltána Palugyaya.
Text a foto: Peter CABADAJ
