V Dunajskej Strede velebia maďarské symboly

Text a foto: Ľudovít GUNČAGA

Dvadsiateho augusta 2025, na maďarský štátny sviatok sv. Štefana, sme opäť mohli registrovať výsmech existencii Slovenskej republiky, jej zákonom, ba i dôstojnosti slovenského národa.  V Dunajskej Strede viala maďarská vlajka na iredentistickom pamätníku ako neraz predtým od novembra 2021, keď ho tu provokatívne postavili.

Maďarská „bašta“ je kópia pamätníka odhaleného 12. novembra 1939 na prvé výročie vpochodovania maďarskej armády do Dunajskej Stredy. Horthyovci sem vstúpili presne 12. novembra 1938 ‒ desať dní po Viedenskej arbitráži, keď došlo k odtrhnutiu južných častí územia Slovenska. Vybudovanie pamätníka dal schváliť v mestskom zastupiteľstve primátor Zoltán Hájos.

■ ZLOČIN EXTRÉMIZMU

Už piaty rok tento prípad „vyšetrujú“ slovenské orgány činné v trestnom konaní. OČTK ho  klasifikovali ako zločin extrémizmu a už aj obžalovali aktérov ‒ v skutočnosti iba menšie ryby. Ale čuduj sa svete, ďalej dovoľujú nerušene pokračovať týmto aktérom v ich extrémistickej činnosti! Tie isté orgány, ktoré vedia „slovenských extrémistov“ dať promptne do vyšetrovacej väzby, v prípade maďarského extrémizmu vykazujú demoralizujúcu benevolenciu. Týmto dvojakým metrom OČTK strácajú akúkoľvek morálnu autoritu v očiach Slovákov, ale aj v očiach občanov SR maďarskej národnosti. A nielen to, vzbudzujú podozrenie, že spolupracujú na postupnom rozklade Slovenskej republiky.

Pojem „extrémizmus“ sa vzťahuje len na Slovákov. Pri podobnom konaní maďarských spoluobčanov sa s ním narába opatrne až sterilne! Okolnosti naznačujú, že primátor Dunajskej Stredy Zoltán Hájos a dozorujúci prokurátor tohto prípadu Martin Nociar už päť rokov kryjú porušovanie Ústavy SR a rozkladný protislovenský extrémizmus.

■ SYSTÉMOVÉ SPRISAHANIE?

Slovenský národ vníma utrpenie svojich predkov ako súčasť svojej identity a historickej pamäti a hodnota tohto utrpenia navždy ostane v duchovnej pokladnici slovenského národa.

Najväčšia mediálna i politická pozornosť sa pri pripomínaní dejín v Slovenskej republike venuje obdobiu rokov 1938 ‒ 1945. Je zarážajúce, že dodnes je oficiálny štátny výklad dejín prezentovaný etnicky selektívne a protislovensky. Rozsiahle krivdy, páchané voči Slovákom po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938, sú tabuizované či bagatelizované. Tu sa zrazu o zločinoch proti ľudskosti nehovorí.

Čo vtedy slovenský národ bytostne prežíval ‒ hrozba, ktorej sa najviac obával, a utrpenie, ktoré ho nakoniec zasiahlo od hortyovského Maďarska, toto všetko v systéme školstva, kultúry a médií nášho štátu ako keby neexistovalo. Je viac než nepochopiteľné, že parlament Slovenskej republiky sa doteraz k téme nemorálnosti a protiprávnosti režimu horthyovského Maďarska nevyjadril. Ako keby svojím mlčaním popieral historickú pamäť a ľudskú dôstojnosť slovenského národa, pričom v Ústave Slovenskej republiky je zakotvený princíp rovnakej ľudskej dôstojnosti.

■ SLOVENSKÁ KALVÁRIA

Už v Mníchove v septembri 1938 Maďarsko presadilo tému svojich územných požiadaviek do rokovania vtedajších štyroch európskych veľmocí. Uzatvorená Mníchovská zmluva, ktorá rozhodla o rozbití Česko-Slovenska, obsahovala aj bod o uspokojení územných nárokov Maďarska voči Slovensku do troch mesiacov. O tomto bode nakoniec rozhodli veľmoci 2. novembra 1938 vo Viedni, kde ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli pričleniť časť južného Slovenska (dvadsať percent z jeho územia), ako aj časť Podkarpatskej Rusi (asi dvanásť percent) k Maďarsku.

Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov, a pre tých, čo zostali, sa začala doslova kalvária.

Štátne orgány režimu horthyovského Maďarska, podporované aj časťou zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, sa v tomto období  bezprávia v rokoch 1938 – 1945 dopustili proti slovenskému obyvateľstvu nasledovných zločinov proti ľudskosti:

1. Prípady vrážd a znásilňovania slovenského obyvateľstva.
2. Kruté fyzické a psychické mučenie zadržaných Slovákov, neraz s trvalými následkami, používanie brutálnych metód pri vyšetrovaní.
3. Živelné hromadné rabovanie a vyháňanie Slovákov z ich domovov, spojené s bitím a so stratou ich majetku.
4. Organizované násilné a nezákonné vysťahovanie Slovákov za použitia nátlaku a ozbrojenej sily.
5. Svojvoľné zbavovanie občanov ich majetku a porušovanie ich vlastníckeho práva.
6. Násilné zadržiavanie Slovákov v maďarských koncentračných táboroch.
7. Neustále predvolávanie na výsluchy, opakované domové prehliadky rodín Slovákov, hocikedy aj v noci, s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia.
8. Hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení na odchod.
9. Zrušenie vyplácania dôchodku s cieľom donútiť Slovákov opustiť svoje obydlia a štát.
10. Rušenie slovenských základných a stredných škôl alebo ich pomaďarčovanie.
11. Pálenie slovenských kníh i celých knižníc.
12. Vyhnanie slovenských rehoľníkov, rehoľníčok a kňazov z etnických dôvodov.
13. Prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južnejších maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom a aby sa pomaďarčili.
14. Rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými.
15. Zákaz slovenskej tlače a spolkov.
16. Prednostné nasadzovanie Slovákov a príslušníkov ďalších nemaďarských národov na východnom fronte.

Horthyovské Maďarsko sa zachovalo vierolomne a odsúdeniahodne aj po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939, ktorý hneď diplomaticky uznalo, lenže vzápätí ho po deviatich dňoch, 23. marca 1939, vojensky napadlo. Napriek uvedenému je na zvrchovanom území Slovenskej republiky beztrestné stavať pamätníky oslavujúce horthyovské Maďarsko. Ľudská dôstojnosť slovenského národa, historická pamäť či úcta k utrpeniu našich predkov v systéme moci nášho štátu nie sú hodnotami. Nechápeme, kam toto všetko smeruje?