Dlhová brzda a čo s ňou v politike súvisí
Marián TKÁČ – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA
Už takmer štrnásť rokov, od marca 2012, platí u nás ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Táto právna norma stanovuje limit na výšku dlhu verejnej správy. Jej cieľom je pomocou sankčných a korekčných mechanizmov zamedziť nárastu dlhu na kritické úrovne, čo je 50 – 60 percent z HDP. Bežne sa tomuto nástroju hovorí dlhová brzda. Výkonná moc, vlády i samosprávy majú neuhasiteľnú chuť míňať viac, ako majú na účtoch, bez ohľadu na príjmy, čo zákonite vedie k vzniku ročných deficitov a dlhodobých dlhov. Najsilnejší takýto apetít spôsobuje blížiaci sa dátum parlamentných volieb – tie u nás by mali byť v roku 2027.
Je logické, že vytvorený dlh sa časom zvyšuje, až môže dosiahnuť takú vysokú úroveň, keď už vláde, čiže štátu, nebude chcieť nikto požičať (a ten štát bude vytvárať zdroje pre druhý dôchodkový pilier v cudzine vo výške 15 – 17 miliárd eur, z čoho by mohol kryť časť štátneho dlhu, čo je náš prípad) a štát bude nútený vyhlásiť bankrot. Ak by sa tak stalo, muselo by sa pristúpiť k pomerne drastickým úsporným opatreniam, čo by znamenalo zníženie životnej úrovne obyvateľstva. Limit na výšku dlhu, teda zadlženia štátu, má zlepšiť disciplínu vlády, aby sa takýmto situáciám predchádzalo s dostatočnou rezervou.
■ HRANICE A LIMITY
Lenže, ak sa pristavíme pri otázke, či dlhovú brzdu majú aj inde, prídeme na to, že je to určitá „špecialita“ Európskej únie (EÚ) ako celku a je zahrnutá v Pakte stability a rastu, ktorého súčasťou sú všetky členské štáty EÚ. Tento pakt, teda dohoda, ukladá štátom povinnosť udržiavať verejný dlh pod úrovňou 60 percent HDP, resp. pri jej prekročení dlh dostatočne rýchlo znižovať. Hranica 60 percent z HDP vychádza z maastrichtskej zmluvy o EÚ. Pravdaže, pre Slovensko ako člena eurozóny platí ešte iný „limit“ ‒ hranica troch percent HDP pokiaľ ide o ročný schodok rozpočtu. Zdá sa však, že ani 60 percent z HDP a ani hrozba sankcií zďaleka neplatia pre všetkých rovnako. Pritom pri opakovanom porušovaní tohto pravidla mali by byť na ten-ktorý štát uvalené sankcie od Európskej komisie a Rady EÚ.
Uvádzame výšku dlhu štátov EÚ zo západnej Európy. A zase buďme úprimní: proti „veľkým“ sa o to orgány EÚ ani len nepokúšajú. V istom zmysle „vzorovú“ dlhovú brzdu má zavedenú Poľsko. Tam ústavný zákon priamo zakazuje vláde dohodnúť úvery alebo poskytnúť záruky, ktoré by spôsobili nárast verejného dlhu nad 60 percent HDP. Pokiaľ však ide o uplatňovanie „sankcií“, teda krátenia eurofondov, alebo hrozby, že sa tak stane, boli sme svedkami takýchto „eurovyhrážok“ práve voči Poľsku a tiež Maďarsku, čo však vôbec nesúvislo s brzdením výdavkov štátu. Skôr išlo o „brzdenie“ ich domácich opatrení či riešení v akomsi „rozpore s európskymi hodnotami“. Koniec koncov aj u nás, osobitne pri rušení špeciálnej prokuratúry či pri zakotvení dvoch pohlaví do ústavy, hrozila naša opozícia, že prídu sankcie, teda krátenie peňazí z Bruselu. Nečudo, naša opozícia cíti s týmto štátom asi tak ako ja povedzme s futbalistami Toga…
■ DLHOVÁ BRZDA
Princíp dlhovej brzdy je v tom, že sú určené pásma dlhu a ich prekročenie sa „trestá sankciami“. Náš zákon pozná päť sankčných pásiem podľa výšky dlhu, pričom jednotlivé sankcie sa kumulujú. Pri dlhu vo výške 50 – 53 percent ministerstvo financií zasiela NR SR písomné zdôvodnenie výšky dlhu vrátane návrhu opatrení na jeho zníženie. Pri hodnotách 53 – 55 percent má vláda predložiť parlamentu návrh opatrení, ktorými by sa malo zabezpečiť zníženie dlhu a „znížia sa platy členov vlády na úroveň predchádzajúceho roka“. Ak dosiahne dlh 55 – 57 percent, ministerstvo financií viaže 3 percentá výdavkov aktuálneho štátneho rozpočtu. Pri úrovni dlhu 57 – 60 percent vláda nesmie predložiť rozpočet verejnej správy s deficitom, iba vyrovnaný, prípadne prebytkový rozpočet. A napokon, ak je dlh 60 percent a viac, vláda má požiadať parlament o vyslovenie dôvery.
Dlhová brzda je naviazaná na údaje zverejňované štatistickým úradom Európskej únie – Eurostatom. Ten zverejňuje údaje vždy dvakrát ročne, v apríli predbežné a v októbri konečné čísla za predchádzajúci rok. Sankcie sú naviazané preto na tieto termíny. Pravidlá pre dlhovú brzdu sú, pravdaže, zložitejšie, ako ich tu uvádzame.
■ PERCENTÁ DLHU
Dôležité je, že ak sa dlh nachádza v sankčných pásmach, vláda musí pravidelne informovať o tom, aké kroky podnikla na jeho zníženie, a opatrenia vyhodnocuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť v rámci každoročnej správy, ktorá sa zverejňuje do konca augusta. Vláda musí prijímať úsporné opatrenia, ktoré môžu mať okamžitý vplyv na obyvateľov. Ako sme toho svedkami v posledných rokoch, zvyšujú sa najmä dane. Pravdaže, existujú výnimky, keď sa sankcie neuplatňujú, a to v čase vojnového stavu až do jeho ukončenia, ale výnimkou boli aj roky, keď sme „bojovali“ s ochorením COVID-19 a matovičovci výdatne míňali na špáranie sa v nosoch, na covidové lotérie, na podplácanie dôchodcov, na vakcíny a herci, biskupi i prezidentka tvrdili, že „vakcína je sloboda“.
Z dostupných zdrojov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť náš verejný dlh dosahoval v roku 2012 úroveň 52,1 percenta, v roku 2013 vzrástol na 55,4 percenta, čo znamenalo prekročenie tretej hranice – 55 percent HDP, v roku 2014 sa znížil na 54,6 percenta, v roku 2015 na 52,9 percenta, o rok (2016) bol iba 51,8 percenta, ešte menej v roku 2017 – 50,9 percenta, v roku 2018 klesol na 49,4 percenta a v roku 2019 na 48,5 percenta. Potom však za vlády matovičovcov-hegerovcov-ódorovcov, teda v roku 2020, stúpol na 59,7 percenta, v roku 2021 dokonca na 62,2 percenta, v roku 2022 dosiahol 57,8 percenta, 2023 – 59,3 percenta a vlani 59,7 percenta HDP. V rokoch 2018 a 2019 dlhová brzda „nemusela pracovať“ vzhľadom na pozitívny vývoj dlhu, v ďalších rokoch ju „vyradilo“ z hry ochorenie COVID-19.
A čo ďalej po novembri 2025? V rokoch 2023 i 2024 len tesne nedosiahla 60 percent, čo znamená, že sme sa ocitli pri hodnotách, pri ktorých by sa mali znížiť platy členov vlády na úroveň predchádzajúceho roka (ich pohyblivá časť sa však zvýšila), ministerstvo financií má viazať 3 percentá výdavkov štátneho rozpočtu a pri aktuálnej úrovni dlhu 57 – 60 percent vláda nesmie predložiť do parlamentu rozpočet s deficitom. Ako vidíme, nestalo sa tak, do novembra 2025 platila výnimka. Možno vláda zopakuje predchádzajúce návrhy ‒ napríklad naviazať sankčné pásma na čistý, a nie hrubý verejný dlh, zohľadniť strategické verejné investície pri uplatňovaní sankcií a pod.
■ NEPOPULÁRNA KONSOLIDÁCIA
Napriek všetkému nie je zadlženosť Slovenska zďaleka najvyššia. Okrem toho, že rastie, pričom nárast zaznamenalo šestnásť štátov EÚ, dovedna dvanásť štátov prekračuje maastrichtskú hranicu zadlženia 60 percent HDP. Podľa Eurostatu malo najvyššiu zadlženosť v roku 2024 Belgicko ‒ 183,9 percenta, Španielsko ‒ 181,6 percenta, Grécko ‒ 154,2 percenta, Taliansko ‒ 134,9 percenta a Francúzsko ‒ 113,2 percenta.
Pri priemernej zadlženosti EÚ 88,7 percenta a eurozóny 87,1 percenta je naše zadlženie podpriemerné. Najmenej zadlžené je Estónsko ‒ 23,5 percenta, Bulharsko ‒ 23,8 percenta, Luxembursko ‒ 26,5 percenta. Pravdaže, patríme medzi štáty s vysokým ročným deficitom (5,3 percenta HDP), ktorý presahuje referenčný limit 3 percentá pre eurozónu, a zotrvávame v procedúre nadmerného deficitu. Budeme teda musieť naďalej prijímať nepopulárne konsolidačné opatrenia. Ktovie však aké a ako dlho?
■ MÁLO PRÍJMOV
Nemáme totiž odvahu vyššie zdaniť zbrojárov, reklamné firmy či banky. Počkáme si na výsledky dosiahnuté za rok 2025, lenže už niekoľkokrát sme aj na stránkach SNN zdôrazňovali, že vyrovnané rozpočtové hospodárenie je pre nás nedosiahnuteľný cieľ. Pokiaľ sa do rúk štátu nedostanú podniky zo strategických odvetví, teda pokiaľ sa neprelomí zlovestné miklošovské konštatovanie, že „štát (samozrejme slovenský) je najhorším možným vlastníkom“. A takto odôvodnené dzurindovsko-miklošovské úsilie oslabiť úlohu štátu v hospodárstve, spojené so „zvýšením atraktivity slovenskej ekonomiky pre zahraničných investorov“, viedlo k sprivatizovaniu strategických podnikov zahraničím, dokonca aj štátnymi podnikmi z Nemecka, Francúzska či Talianska.
Jednoducho odvtedy chýbajú, a zrejme aj naďalej budú chýbať príjmy, pokiaľ do rozpočtu nebudú plynúť dane (a dividendy) z bývalých štátnych podnikov, ktorých sme sa lacno zbavili v rámci privatizácie vo „veľkých časoch budovania demokracie a trhovej ekonomiky“. Teda zjednodušene povedané, náš štát živia dnes vlastne najmä fyzické osoby, živí ľudia, občania, ale nie strategické firmy. Navyše ako jediní spomedzi susedov posielame časť dôchodkového poistenia do zahraničia a potom si na krytie štátneho dlhu tie peniaze požičiavame za drahé úroky.
■ V KOLONIÁLNOM POSTAVENÍ
V tejto súvislosti opakovane dávame do pozornosti slová nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza: štáty východnej Európy sú v koloniálnom postavení, sú vykupované miestne monopoly, obchodné reťazce, uzatvárajú sa nerentabilné dlhodobé kontrakty, ktoré sa nedajú zmeniť pri zmene vlády. „Eurofondy a vysoko platené miesta v EÚ pre hŕstku úradníkov sú úplatkom pre elitu. Trh príslušného štátu je podojený v prospech západných korporácií. Deje sa tak cez západný tovar monopolizovaný v obchodných reťazcoch, cez ďaleko väčšie a pre miestne podnikanie nedosiahnuteľné rozpočty na reklamu, marketing, cez nákup médií atď.
Západ podpláca miestnu elitu cez európske fondy. Elita mení členstvo v EÚ na absolútne náboženstvo vrátane represie proti tomu, kto je proti nej. Odchod z EÚ sa stáva herézou či kacírstvom.“ A Stiglitz povedal aj toto: „Ak východná Európa vystúpi z EÚ a zastaví túto obrovskú dotáciu, ktorú vypláca Západu, mohla by byť dvakrát bohatšia. Minimálne!“
Takto to vyzerá vo faktoch za rok 2024: Slovensko dostalo, resp. reálne vyčerpalo z európskych zdrojov 3,2 miliardy, na úrokoch „poslalo západným smerom“ 0,9 miliardy, dôchodcovským správcovským poisťovniam 1,3 miliardy, rovnakým smerom odišli dividendy vo výške 3,2 miliardy a náš poplatok EÚ bol okolo miliardy eur. Teda k nám prišlo 3,2 miliardy a odišlo od nás 6,4 miliardy eur. Pri otrasoch v EÚ by sme mali brať Stiglitza vážne! A na to, čo bude „potom“, sa aspoň pripraviť. A byť suverénnejší aj pri zdaňovaní hazardu, reklám, bánk či ziskov zbrojárskych firiem. Jednoducho rozhodnejší v otázkach hospodárskej politiky.
