Bazárový výpredaj štátneho majetku
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Internet
Po roku 1989 vznikol problém, čo so zoštátneným majetkom, ktorý vybudoval socialistický štát od roka 1948. Boli sme sebestační takmer vo všetkom ‒ vyrábali sme zaoceánske lode, jadrové elektrárne, lietadlá. Zoštátnený majetok však nemal kto a začo kúpiť. Tak vznikla Mečiarova myšlienka umelo vytvoriť kapitálovú vrstvu ľudí, ktorá by majetok vlastnila. Myšlienka to bola možno správna, aby zostal majetok v slovenských rukách. Skončilo sa to však fiaskom.
Rozpredaj štátnych podnikov odštartoval ešte za federácie vtedajší československý minister financií Václav Klaus, ktorý bol aj autorom kupónovej privatizácie. Tá dala občanom falošnú nádej, že budú vlastníkmi výrobných podnikov a poberajúcimi do smrti dividendy zo ziskov.
- BEZCENNÉ KUPÓNY
V skutočnosti sa stali ich podiely, až na výnimky, bezcenné a vznikla nekontrolovaná rabovačka výnosných štátnych podnikov. Takmer nikto za to nebol potrestaný ‒ s výnimkou pár mien, ako bol tunelár nebankoviek František Mojžiš alebo zosnulý Jozef Majský, privatizér okrem iného Trnavských automobilových závodov a automobilky v Bánovciach nad Bebravou. Stal sa prvým miliardárom. V polovici deväťdesiatych rokov sa jeho majetok odhadoval na 8,5 miliardy korún.
Naopak, ľudia museli Fondu národného majetku platiť za kupónové knižky, aj keď akcie, ktoré si „kúpili“, boli už roky bezcenné. Niet divu, keď podniky skúpili najmä tí, ktorí mali čierne peniaze, teda veksláci, čašníci, pumpári, mäsiari. Tí poznali celý dodávateľsko-odberateľský reťazec a podnikali „na hulváta“, pretože legislatíva, ktorá by na nich dohliadla, neexistovala. Vznikali holandské dražby, v ktorých cena nestúpala, ale postupne klesala, nebankovky, fakturanti kšeftujúci s DPH, biele kone. Najmä na Slovensku to boli ľudia neraz bez vzdelania, ale politicky prisatí na vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara.
- ROZPORCIOVANÉ MILIARDY
Začiatkom novembra 1994 na rokovaní, ktoré vošlo do histórie ako noc dlhých nožov, Mečiarova vláda rozhodla o 370 priamych predajoch podnikov. Komu a za koľko nebolo zverejnené, to vedeli len kupujúci.
Jedným z najznámejších privatizérov v tom čase bol Alexander Rezeš, ktorý sám priznal v minulosti majetok svojej rodiny vo výške štvrť miliardy korún. V marci 1994, tesne pred pádom tretej vlády Vladimíra Mečiara, dostal do vienka prostredníctvom vytvorenej firmy Manager 9,52 percenta akcií Východoslovenských železiarní. Ako získal akcie bez peňazí? Jednoducho, s politickou pomocou. „Zhodou“ okolností bol vtedy šéfom Fondu národného majetku a ministerstva privatizácie predseda vlády Vladimír Mečiar. Fond dal na jeho príkaz peniaze Banke Slovakia, tie presunula Priemyselnej banke, ktorá ich ako úver poskytla firme Manager. Tá s nimi zaplatila akcie železiarní a neminula pritom ani korunu z vlastného. Úver splatil do roka zo zisku. Syn Július neskôr zadlžil železiarne sumou tridsaťpäť miliónov dolárov.
- NOVÍ OLIGARCHOVIA
Takto vznikali noví milionári a miliardári. Využili príležitosť. Majetok bývalého štátneho tajomníka Jozefa Brhela sa odhaduje na 160 miliónov eur, trnavského podnikateľa, ktorý vlastní ŽOS Trnava, Železničné opravovne a strojárne Zvolen, Euro Max, V. Poóra odhaduje Forbes na 130 miliónov eur. Slavomír Hatina, bývalý majiteľ Slovnaftu, vlastniaci dnes firmy Biatec Group, Granitol, BGA, Slovintegra, má podľa Forbesu majetok 100 miliónov eur. V súčasnosti ho vlastní maďarská rafinérska spoločnosť MOL. Na čele Slovnaftu je podnikateľ Oszkár Világi, ktorý vlastní futbalový DAC Dunajská Streda. Forbes odhaduje jeho majetok na 360 miliónov eur. Privatizér Železničných opravovaní a strojární vo Vrútkach Víťazoslav Moric má odhadovaný majetok vo výške takmer 130 miliónov eur.
- POKRAČOVANIE RABOVANIA
Za vlád Vladimíra Mečiara sa sprivatizoval majetok za 210 miliárd korún, predal sa za niečo vyše desatinu. Drvivá väčšina skončila v konkurze, bola vytunelovaná alebo je v zahraničných rukách. Jednou z výnimiek je privatizácia Železiarní Podbrezová, ktoré od roka 1992 dodnes vlastní Vladimír Soták, ktorého fond Horehronie akcie odkúpil z Fondu národného majetku, alebo Matador Púchov Štefana Rosinu staršieho.
V lacnej privatizácii pokračovala aj vláda Mikuláša Dzurindu rovnako hlboko pod skutočné ceny. Štát tak prišiel o „zlaté vajcia“ ‒ Stredoslovenskú energetiku, Slovenský plynárenský priemysel alebo Slovenské elektrárne. Electricité de France, ktorý získal podiel za 158 miliónov eur, za desať rokov zarobil pol miliardy eur.
