Odišiel svedok a analytik udalostí z dvoch storočí

Dušan D. KERNÝ

Profesor Ivan LALUHA bol výraznou osobnosťou a doma i v zahraničí najvýraznejším autorom obhajoby celého dedičstva reformnej politiky Alexandra Dubčeka. Pre SNN o tom v priebehu rokov poskytoval pravidelne stanoviská. Stojí za to pripomenúť jeho neúnavné úsilie, lebo strácame jedného z najvýznamnejších posledných dubčekovcov, jedného z predstaviteľov Generácie roku 1968.

Aj v poslednom desaťročí prof. Laluha urobil všetko, aby vydal svedectvá O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990 – 1992 (v roku 2015), ako aj ojedinelý faktografický súhrn k storočnici Alexandra Dubčeka (2022).  Je spoluautorom  reprezentatívnej publikácie Uhrovec a Alexander Dubček (2021) a ojedinelej knihy spomienok Dubčekových rodákov a priateľov Tak sme ho poznali (2016). Stanoviská vyslovené prof. Laluhom sú dodnes zaujímavé a podnetné.

■ ROK NÁDEJE

Zaoberal sa charakterizovaním roka 1968 a nádejou, ktorú vývoj u nás priniesol, ako opakovane zdôrazňoval, nielen pre vtedajšie Československo, ale aj pre ľavicu na Západe. Tá sa so záujmom a s nádejou pozerala na vývoj u nás, najmä pokiaľ išlo o hodnoty, ktoré tamojší západný systém zašantročil. A odrazu malá krajina a neznámy politik, za ktorým ide celý národ, priniesli nádej. O to väčšie bolo sklamanie po invázii armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968.

Kým v roku 1968 náš obrodný proces a hnutie prinášali nádej aj pre druhú, západnú časť Európy, po roku 1989 najmä Česi, ale aj Slováci sklamali, lebo nepriniesli nič nové, len reštauráciu kapitalizmu. Vlastne sme len reprodukovali kapitalizmus, ktorý tu už bol, a to bez akýchkoľvek zlepšení, bez inovácií. Oprávnene spomíname a odsudzujeme 21. august ako barbarský čin okupácie,  prízvukoval profesor Laluha.

■ ZÁSADNÉ ROZDIELY

Je zásadný rozdiel medzi rokom 1968 a 1989? Vtedy išlo o obrodu, koncepciou domácich elít bola obnova humanizmu a demokracie, otvoril sa priestor pre trh, uvoľnili sa podmienky pre cirkvi, viac ako 35-tisíc nespravodlivo odsúdených bolo rehabilitovaných, vnútorný masívny pohyb bol zastavený silou zvonku.

V roku 1989 vonkajšie sily, vonkajšie pomery vytvorili priestor na zmeny vo vnútri Československa, ale zároveň zorientovali domáce elity tak, že tie nehľadali nijaké nové východiská, ale šli len po majetkovej koncepcii a vlastne privatizácia bola podstatou obnovy starého systému aj s tými nedostatkami, ktoré tu máme.

Je teda rok 1968 definitívne uzavretý? Nie! V širších súvislostiach je to neprekonaná a stále sa opakujúca výzva, volanie po civilizačných a kresťanských hodnotách. Sociálne nerovnosti sa prehlbujú, chudoba narastá, a to spôsobí, že bude stále väčší tlak na sociálne spravodlivú, humánnu spoločnosť. K tomu sa pripája aj protest prírody, rozsiahle klimatické zmeny – všetky tieto výzvy čakajú na riešenie, konštatoval prof. Laluha v roku 2022.

■ ODBORNÁ AUTORITA

Ide o názor uznávanej odbornej autority v oblasti sociálneho rozvoja a kvality života. Práve odbor Kvalita života založil a pedagogicky a vedecky výskumne rozvíjal na pôde Ekonomickej univerzity v Bratislave

Vzhľadom na blížiaci sa dátum 21. august stojí za to pripomenúť si stanoviská prof. Laluhu ako vlastne prvého kritika rozhárajúceho sa sporu ruskej propagandy. Išlo o udalosť z júna 2015. Vtedy film Odtajnené dokumenty Varšavskej zmluvy, odvysielaný na Prvom kanáli ruskej štátnej televíznej spoločnosti, vyvolal oficiálne protesty na Slovensku a vzápätí i v Česku, keďže tvrdil, že v roku 1968 išlo v Česko-Slovensku o ozbrojený prevrat.

Profesor Ivan Laluha bol vtedy vedúci autorského kolektívu projektu Ústavu politických vied SAV Alexander Dubček, jeho doba a súčasnosť. Pre SNN povedal: „Pochopiteľne, že ozbrojený prevrat tu nehrozil. V auguste 1968 sem prišlo vyše pol milióna vojakov s príslušnou vojenskou technikou a nenašli ani jediného z tých, čo mali prevrat urobiť!

Jedine, koho chytili, bol legitímne zvolený vrcholný česko-slovenský politický predstaviteľ Alexander Dubček a jeho piati spolupracovníci, medzi nimi ústavní činitelia ‒ ako predseda česko-slovenského parlamentu J. Smrkovský či predseda vlády vtedajšej Československej socialistickej republiky O. Černík.

Odvliekli ich nelegitímne, v rozpore so všetkými medzinárodnými právnymi normami a spojeneckými zmluvami, strčili ich do obrneného transportéra a potom ich previezli vojenským lietadlom cez Poľsko na Zakarpatskú Ukrajinu do horskej chaty, kde ich čakal neistý osud. Ale keď sa ukázalo, že masy občanov sú stále na uliciach a že sa nepodarilo zostaviť robotnícko-roľnícku vládu, prezident štátu L. Svoboda odletel do Moskvy a tých ‚hôrnych chlapcov‘ z internácie priviezli na rokovania. Za celých následných štyridsaťsedem rokov sa nepodarilo tézu o ozbrojenom prevrate dokázať.

■ NEEXISTUJÚCA STREĽBA

Vo filme vtedajší seržant, dnes poslanec ruskej Dumy – parlamentu ‒ tvrdí, že po nich strieľali. Toto tvrdenie rozhodne neobstojí. Ako účastník oných udalostí, ale aj ako historik musím povedať, že ani jeden takýto prípad nie je identifikovaný. Naopak, okolo sto občanov vtedajšieho Česko-Slovenska zahynulo vinou okupačných vojsk.

Doteraz, dokonca ani v čase okupácie, keď sovieti vydali tzv. Bielu knihu o antisocialistických silách vo vtedajšej ČSSR, neboli v nej také nehorázne obvinenia ako vo filme. Ten, kto film pripravil, a ten, kto film zaradil do vysielania, urobil medvediu službu tým, ktorí sa usilujú o zmiernenie vzťahov v súčasnej Európe, ako aj vo vzájomných slovensko-ruských vzťahoch.“

Existujú dokumenty, ako sa na tému vojenskej invázie armád štátov Varšavskej zmluvy vyjadrovali sovietski činitelia? „Ešte 4. decembra 1989 vtedajší najvyšší sovietsky predstaviteľ Michail Gorbačov na prijatí predstaviteľov česko-slovenskej federálnej vlády Ladislava Adamca a vtedajšieho novozvoleného šéfa Komunistickej strany KSČ Karla Urbánka konštatoval, že vstup armád piatich štátov nebol opodstatnený.  M. Gorbačov povedal: ‚Vstup armád piatich socialistických štátov na územie Česko-Slovenska v auguste 1968 nebol opodstatnený, z hľadiska všetkých, teraz známych faktov bolo rozhodnutie o vstupe vojsk chybné.‘

To bolo prvé ospravedlnenie. V roku 1993 to zopakoval už prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin a potom tiež Vladimír V. Putin konštatoval, že Ruská federácia nesie morálnu zodpovednosť za vstup vojsk.

■ ROZDIELNE POHĽADY

V roku 1992 sa z iniciatívy vlády SR, Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorého som bol predsedom, navrhla dohoda o priateľstve a spolupráci medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou. Slovenská strana trvala na tom, aby preambula dohody hodnotila vstup armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 negatívne, aby ho označila za neopodstatnený, ruská strana napokon s takouto formuláciou súhlasila. Podobne sa upravovali aj ostatné články zmluvy.

Vedúci zahraničných stykov ruskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti Piotr Fedotov vyhlásil, že my v strednej Európe sa nevieme vyrovnať s faktami, pokiaľ ide o súvislosti roka 1968…

To oni sa nevedia vyrovnať s onými udalosťami roka 1968, a preto zhromažďujú tzv. fakty, ktoré nie sú nijakým dokumentom ani tlačou či historikmi dokázané. Akoby chceli ospravedlniť svoj vtedajší počin. Nemajú dôkazy, opakujú nepravdy a rozširujú ich o nové. Faktom je, že vlády piatich štátov sa nám ospravedlnili, teda predstavitelia tých následníckych štátov, ktoré sa pôvodne v roku 1968 v rámci Varšavskej zmluvy na invázii zúčastnili.

Sú to naše susedné štáty stredoeurópskeho regiónu. Spolupracujeme v rámci Vyšehradskej štvorky a aj v rámci V4 sa vyrovnávame s vlastnými dejinami, čo je predpokladom úspešnej spolupráce vôbec. V tomto ohľade  – vyrovnávaní sa s vlastnými  dejinami a s dejinami susedov – nám môže Ruská federácia len závidieť, ak nechcem otvorene povedať, že by sa z nášho príkladu, osobitne napríklad na česko-slovenských vzťahoch, mohli poučiť.

Ak bol film v ruskej televízii niečím užitočný tak práve tým, že je poukázaním na to, ako sme sa my sami doma, ani v Česku a ani na Slovensku, nevyrovnali s okupáciou, nedotiahli sme to do konca, pretože nikto z tých domácich kolaborantov, ktorí pozvali okupačné armády, nebol stíhaný a odsúdený. Ale, naopak, počas normalizačného režimu vyše tristotisíc ľudí malo závažne obmedzené občianske a ľudské práva, pretože nezmenili postoj a okupáciu odsúdili, a preto prišli o zamestnanie.“

 Film hovorí, že vtedy NATO malo plán obsadenia Česko-Slovenska… „Severoatlantická aliancia (NATO) nemala nijaký plán obsadiť vtedajšiu ČSSR. Naopak, niektoré americké jednotky na území SRN v Bavorsku sa vtedy stiahli z blízkosti česko-slovenských hraníc. Sovietske vedenie USA dopredu informovalo o invázii, vlastne si tak akosi vypýtalo dovolenie, súhlas USA s vojenským zásahom. Teda od prezidenta USA Johnsona.

Ten mal len dve pripomienky, keď dostal informáciu od sovietskeho veľvyslanca Dobrynina ‒ prvá bola, aby sa nepoužili nijaké, teda ani taktické jadrové zbrane, a druhá, aby neboli dotknuté záujmy občanov USA v ČSSR. Keď dostal súhlasnú odpoveď, odobral sa z hlavného mesta Washingtonu D. C. na svoj ranč v Texase. USA vtedy uznávali rozdelenie sfér vplyvu tak, ako vznikli po skončení druhej svetovej vojny.“

■ SPOR O FAKTY

Načo môže potrebovať dnešné Rusko film vykresľujúci okupáciu Česko-Slovenska v roku 1968 ako záchranu? Spýtal som sa vtedy prof. Laluhu.

„Vyzerá to, ako keby sa  niekto chcel zapáčiť ruskému vedeniu v podpore idey, že Západ bol vždy agresorom a Východ bol vždy dobromyseľný a mierumilovný. Ako keby to vyrobili superdogmatici. Od týchto tvrdení je už len krok k tomu, aby sa dôvodilo, že Ruská federácia musela obsadiť Krym, lebo inak by tam vstúpilo NATO. Ale so sfalšovanou históriou, s falzifikáciou sa nedá ani vysvetľovať, ale ani ospravedlňovať či zdôvodniť dnešná politika. A možno je v tom aj generačný problém, neznalosť základných historických faktov, udalostí novou generáciou televíznych tvorcov. Želal by som si, aby to nebolo rezíduum sovietskych zvyklostí, s ktorými som mal osobnú skúsenosť aj v roku 1969. Vtedy naša ekonomická univerzita chcela obnoviť styky s kyjevskou ekonomickou univerzitou. Na prvom stretnutí ma poverili, aby som povedal, ako my vidíme rok 1968, keď tu zrazu veľmi necitlivo, drsne vstal podstatne mladší pedagóg z Kyjeva a povedal, nie súdruh docent, to ja vám teraz vysvetlím, čo sa u vás v Česko-Slovensku v roku 1968 odohrávalo. Nuž, ako si na to dnes nespomenúť?“

Vedúci zahraničných vzťahov ruskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti P. Fedorov vyhlásil, že spoločnosť je otvorená na dialóg. Zúčastnili by ste sa na ňom? „Myslím si, že nielen ja, ale aj mnohí historici by sa na diskusii zúčastnili ‒ či už priamo v Moskve, alebo prostredníctvom telemostu medzi slovenskou televíziou, teda RTVS, a ruskou televíznou a rozhlasovou spoločnosťou. Ale sotva k tomu dôjde, lebo tento film je cielený osobitne pre domáce publikum, na ‚spracovanie‘ ruského diváka a evidentne nie je pre strednú Európu. Keby sa u nás film vysielal, mal by zrejme vysokú sledovanosť, ale ľudí by len asi rozhorčil a ruskú televíziu zosmiešnil. Takéto filmy, žiaľ, prispievajú k deformovanému poznaniu vlastných dejín.“  

■ PRÍČINY OKUPÁCIE

Profesor Laluha nepretržite zdôrazňoval, že sa netreba sústreďovať len na vpád polmiliónovej armády 21. augusta 1968, ale rozhodujúce sú príčiny okupácie – tým bol ucelený Akčný program, a ten bol inšpiráciou aj pre Európu. Pre nás Slovákov je významné si pripomenúť, že tento program dubčekovskej éry obsahoval aj požiadavku federácie, na tomto základe bola vytvorená vládna komisia na čele s Gustávom Husákom.

A vytvorenie programu federácie umožnilo bezpríkladne mierový ústavný zánik federácie a vznik dvoch samostatných štátov. Bol to základ, na ktorom sa v nových podmienkach potom mierovo, nielen bez jediného výstrelu, ale takpovediac bez jedinej facky dosiahol ústavný zánik federácie – tento proces by mohol byť, keby nebol ustavične účelovo potláčaný odkaz dubčekovej éry, viac ako príkladom pre súčasnú Európu a jej vývoj po roku 1989 až po dnes.

■ NEPREPISOVAŤ DEJINY

 Výpady proti svetovo najznámejšiemu Slovákovi Alexandrovi Dubčekovi dávajú tisíc a jeden dôvod zaoberať sa našimi najnovšími dejinami a zápasiť s pokusmi neustále ich prepisovať. V roku 1968 išlo nám Slovákom o mnohé ‒ od ekonomiky počnúc dejinami končiac, išlo o uznanie významu Slovenského národného povstania, išlo o zavrhnutie stigmy Slovákov ako buržoáznych nacionalistov, išlo o vytvorenie podmienok na vznik rovnoprávnosti v česko-slovenskej federácii. Svojím prejavom pri preberaní čestného doktorátu v Bologni nás prihlásil do Európy, bola to v roku 1988 predzvesť novej éry ‒ a urobil to Dubček.