Text: Peter VALO – Foto: Archív SNN
Liberálna kritika vyhlásila predstavenie Tančiareň v činohre SND za ideál umeleckých hodnôt, pričom šlo len o mizerný plagiát francúzskeho filmu, do ktorého v komiksovom štýle napchali figúrky z prvej Slovenskej republiky. V podstate tanečno-slovné pásmo na ochotníckej úrovni, ktoré ovenčili divadelnými cenami.
Na festivale v Rotterdame udelili jednu z hlavných cien filmu Môj pes Killer, ktorý aj u nás dostal najvyššiu slovenskú cenu. Nikomu neprekážalo, že pri prezentácii tragickej historky diváka otravovali zdĺhavé zábery, biedne herecké výkony, katastrofálny zvuk, často nezrozumiteľné dialógy a takmer nijaký príbeh – skrátka festival nudy. Na ocenenie stačilo vycapiť antirómske nálady, aké o nás s obľubou zvyknú rozširovať liberálne zahraničné médiá. V oboch prípadoch umenie nahradil politicky korektný protislovenský uhol pohľadu.
Ďalším príkladom zneváženia slovenskosti bola Svätoplukova socha, ktorú chcel krátko po inštalovaní vtedajší predseda národnej rady odpratať z nádvoria Bratislavského hradu, na čo si najal progresívne ladených historikov. Keďže sa mu to pre masívny odpor osobností (ako kardinál Korec) a verejnosti nepodarilo, tak ho aspoň pripravil o kráľovský titul. V podstate išlo o víťazstvo protislovenskej ideológie nad umením a zdravým rozumom. Smeráci, ktorí prispeli k postaveniu sochy, sľúbili, že túto krivdu napravia, ale, žiaľ, doteraz to neurobili. Prečo?
V tomto trende sa prejavovala aj prezidentka Čaputová, ktorá sa netajila tým, že tomuto národu nerozumie, a namiesto Slovensko, vlasť či domovina zásadne hovorila „táto krajina“; napriek prísľubu neprišla na hradný vŕšok na odhalenie súsošia sv. Cyrila, Metoda a Gorazda. Akoby ktosi chcel dehonestovať symboly slovenského národa.
Ďalšími takýmito výtvormi sú seriál Slovania a film o Karolovi Duchoňovi. V prvom prípade režisér Peter Bebjak remeselne zručne nakrútil historizujúci paškvil podľa hlúpeho scenára a v druhom zhovädil nášho geniálneho speváka, keď jeho umenie prekryl jeho alkoholizmom. Ešte čosi o progresívnych výtvarníkoch. Onoho času som navštívil banskobystrickú Akadémiu umení. Vo vstupnej hale bol had zo záchodových mís. Zdalo sa, že ich práve menia v celej budove. Vysvitlo, že ide o umelecké dielo. Ďalšie „veľdielo“ bol výťah, ktorý autor zmenšil tým, že steny oblepil plechovkami od piva. Nuž nečudo, že tu neskôr študentovi, ktorý vytvoril pôsobivú protivojnovú sochu chlapca s bombou v ruke pod názvom Juhoslávia, neumožnili pokračovať v štúdiu.
Zareagoval som pesničkou V galérii Moderné umenie, ktorú zhudobnil a zaspieval Očo Ciller zo skupiny Lojzo: „Klasik Rembrandt namaľoval umelecké dielo / Jeho ľudia mali hlavy, ruky ba aj telo / Nočná hliadka sa mi vryla do pamäti navždy / Majster nám tu objasnil motívy strašnej vraždy / Zašiel som do galérie moderné umenie / Je tam veľa krásnych vecí, nehovorte že nie / Čarokrásna modelka tichý úžas skrýva / Vlastným očiam neverí, že na seba sa díva / Na obraze machuľa, vykrútená rúra, vykrútená rúra, hajzlová miska a iná armatúra / Pozrite sa, to je portrét, umelecké dielo / Načo hlava, načo oči, načo hlúpe telo / A tu visí krajina a nad ňou sú dva mraky / Kurátor sa nadchýna, že výsledok je taký / Zo steny pisoár zíza, kričí, ja som Mona Líza / Z inej diery na mňa civí celý vesmír ako živý / Spomenul som im Rembrandta, že mal zvláštne vlohy / A tie jeho figúry aj hlavy, ruky, nohy / Sám kurátor spustil reč: Uvádzam plné znenie / Kto nekváka ako my, ten nechápe umenie / Syčia na mňa ako zmije a sú veľmi milí / Vykopli ma z galérie v tejto krásnej chvíli / Vykopli ma z galérie v tejto krásnej chvíli / A Rembrandta, keby tu bol, by asi zahlušili / Vykopli ma v tejto krásnej chvíli / Rembrandt machlil Nočnú hliadku, po ňom svine ryli.“
Asi som predbehol dobu, lebo dokonalejšie „veľdiela“ vystavili v Slovenskej národnej galérii: pokrútené drôty, veľká obrazovka a na nej umelkyňa grcaním vytvára obraz či štylizované genitálie. Zdôrazňujem, že predošlé liberálne ministerské komisie podporovali zväčša diela progresívnych umelcov.
