Putovanie po stopách Pavla Jozefa Šafárika
Lukáš PERNÝ ‒ Ilustračné foto: archív SNN

Slováci žijú v Srbsku vo vojvodinskom Banáte a Srieme už dvestoosemdesiat rokov. Na oficiálne pozvanie sa medzi 8. až 20. augustom tohto roka uskutočnila návšteva týchto historických oblastí aj kulturologický výskum, presnejšie v meste Nový Sad a obciach Kysáč, Báčsky Petrovec, Selenča a ďalšie. Výskum sa realizoval v kooperácii Matice slovenskej a slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Srbsku, ktorú zastupoval teológ a významný slovenský spisovateľ a intelektuál žijúci v Srbsku Dr. Branislav Kulík.

Po skončení vojen s Turkami osídľovali Slováci v 18. storočí vyľudnené územia oslobodené od Osmanskej ríše, kam išli za náboženskou slobodou a novým životom spojeným so zúrodňovaním močarísk. Výsledkom ich práce je jedna z najúrodnejších zemí na svete…

■ KOMUNITNÁ JEDNOTA

Identitu Slovákov v Srbsku podľa prieskumu primárne udržala evanjelická cirkev, vzdelávanie v slovenčine, napokon i spolková činnosť, ale aj ich vlastná súdržnosť. Väčšina respondentov poznala Šafárika, Kollára, čiastočne i Štúra či regionálnych dejateľov, ale tiež srbských národných buditeľov. Slováci zo Srbska sú viac komunitárni, ukotvení v poľnohospodárskej činnosti, sú kresťansky a konzervatívne založení a najmä úprimní a pohostinní. Pôsobia v obciach Báčsky Petrovec, Kysáč, Kulpín, Kovačica, Selenča, Pivnica, Stará Pazova, Padina, Báčska Palanka, Lug, Erdevík, Jánošík a inde, ale aj v mestách Nový Sad či Belehrad.

V roku 1961 ich tu bolo až 77-tisíc, aktuálne ich je 41-tisíc. Popri Slovákoch a dominantnom srbskom obyvateľstve v mierovom spolunažívaní žijú aj Maďari, Rómovia, Bosniaci, Chorváti či dokonca Rusíni, ktorí sa sústreďujú okolo Ruského. Z výskumu tiež vyplýva, že Slováci žijúci v Srbsku, ale i samotní Srbi, majú pod vplyvom dlhotrvajúcej Juhoslávie silné juhoslovanské, resp. slovanské vedomie alebo vedomie slovanskej vzájomnosti, čo sa prejavuje tým, že väčšina z nich stále pociťuje nostalgiu za Juhosláviou, vzájomnú spolupatričnosť so Srbmi, ale všeobecne povedomie o vizionároch slovanskej vzájomnosti Kollárovi a Šafárikovi.

■ TÉMA SPOLUPATRIČNOSTI

Spolupatričnosť sa prejavila aj počas krutého roka 1999. Júlia Brtková, zdravotná sestra z Pivnice, o ňom uviedla: „Keď tu bolo bombardovanie Nového Sadu, tak nám každý deň z Tisovca volali, príďte. Takých sme mali dobrých priateľov zo Slovenska. To priateľstvo pretrváva dodnes.“

 Študent práva Martin Ján Javorník zase poznamenal: „Naša symbióza so srbským národom je to, čo nás tu drží. Sme komunita v Srbsku ako menšina, ale máme štát, ktorý nás rešpektuje a ktorý aj my rešpektujeme.“ Podobne sa vyjadrila učiteľka,  dcéra tamojšieho významného spisovateľa Andrášika: „Používame aj jeden, aj druhý jazyk. Ja svojich žiakov učím tak, že si máme uctievať aj druhých. Uctievame si srbský jazyk a národ a v tom prípade by sme mali čakať, že tiež v opačnom smere to bude fungovať, teda že sa bude i slovenský jazyk uznávať.“

V rámci výskumu túto spolupatričnosť vyjadrili aj respondenti zo zmiešaných srbsko-slovenských manželstiev, ako napríklad Margita Benková: „Ja som zo zmiešaného manželstva, matka je Srbka, otec Slovák, takže sa u nás hovorí aj po slovensky, aj po srbsky. Mama Srbka sa naučila perfektne po slovensky. U nás sa oslavuje všetko dvakrát, takže mám blízko k obom národom.“

■ OTÁZKY IDENTITY

V tomto kontexte zaznela i otázka juhoslovanskej identity, na ktorú Ivan Svirčević z Nového Sadu odpovedá: „Myslím si, že sa dosť Slovákov hlásilo k juhoslovanskej idei z niekoľkých dôvodov – po veľkom maďarizačnom tlaku 19. a začiatku 20. storočia konečne v novom štáte mohli sa realizovať vo svojom jazyku v slovanskom prostredí. Po druhej svetovej vojne dostali na štátnej úrovni aj tlač, vzdelávanie od základnej školy po univerzity i médiá vo svojej reči. Taktiež mnohí zo zmiešaných manželstiev mohli seba definovať nielen podľa národnosti svojho otca alebo matky, ale aj ako svojrázny amalgám volať sa ‚Juhoslovanom‘.

Slováci prevažne žijú na dedinách. Venujú sa poľnohospodárstvu, ktoré je dominantné, ale vďaka dostupnému vzdelaniu sa Slováci venujú aj iným odvetviam. Vo svojej rodine som mal profesorov, sudcov, zverolekárov, stolárov, automechanikov. Podobne je to aj so Srbmi a s inými národmi.“ Marína Valentová z obce Lalit odpovedá takto: „Naša dedina je pol Slováci, pol Srbi, takže sa všetky deti spolu hrajú, chodia do školy… V našej dedine nie je rozdiel medzi Srbmi a Slovákmi. Všetci Slováci vedia srbsky a všetci Srbi vedia slovensky, takže si všetci rozumejú.“

■ PROJEKTOVÉ KOOPERÁCIE

Pri príležitosti výskumu vznikli aj projektové kooperácie s ďalšími inštitúciami, ako sú Matica srbská, Kultúrny spolok Šafárik a Archív Vojvodiny – niekoľko bilingválnych projektov vrátane možnosti publikovania knihy, ktorá bude výsledkom výskumu a výstupu z konferencie o druhej vlne národného obrodenia. Terénny kulturologický výskum sa realizoval v rozsahu sto respondentov.

Medzi nich možno zaradiť predsedu Matice srbskej, významného literáta a vedca prof. Dragana Stanića, historika, spisovateľa a tajomníka Matice srbskej Dr. Milana Micića, literárneho kritika Nenada Šaponju, riaditeľa Archívu Vojvodiny, a spisovateľa Dr. Nebojšu Kuzmanovića (ale aj slovenských vedeckých pracovníkov Archívu Vojvodiny Tatianu Jonášovú Cavnićovú a Miroslava Dobroňovského) či Dr. Radivoja Petrova Stojkovića, riaditeľa Zmajovho gymnázia, funkcionárskeho nasledovníka samotného Pavla Jozefa Šafárika, ktorý bol prvým riaditeľom tohto pravoslávneho gymnázia ako slovenský evanjelik, čo už od začiatku dokazuje vzájomnosť medzi Slovákmi a Srbmi už od 19. storočia, čo potvrdili aj ostatní respondenti.

■ TURBULENTNÉ SLÁVNOSTI

Prvé tri dni Slovenských národných slávností sa konali v turbulentnej atmosfére občianskych nepokojov. Slovenská opozícia situáciu zneužila na protivládnu demonštráciu, pričom médiá ju účelovo interpretovali ako konflikt Slovákov so Srbmi, aj keď išlo o vnútropolitický spor. Preto sa podujatie konalo v mimoriadne turbulentnej atmosfére občianskych nepokojov.

Žiaľ, túto situáciu, ktorá pramení vo vnútropolitických problémoch, zneužila slovenská opozícia a liberálne médiá ako dvojnásobne protivládny PR (Fica aj Vucića jednou ranou), pričom je všeobecne známe, že sa predtým o zahraničných Slovákov absolútne nezaujímali. Hlavný mediálny prúd sa aktivisticky pousiloval celú situáciu interpretovať účelovo ako konflikt Slovákov so Srbmi, pričom v skutočnosti – a to môžem potvrdiť ako človek, ktorý bol priamo prítomný – išlo o vnútropolitický konflikt medzi opozíciou a vládou.

Delegácia Matice slovenskej zo Slovenska (Gešper, Madura, Perný, Havlík) prišla 8. augusta 2025 s cieľom podporiť konštruktívny dialóg medzi slovenskými maticami, najmä pre nedostatočné financovanie inštitúcie v Srbsku. Rokovania s Jurajom Červenákom a poslancom Michalom Bartekom prebiehali pragmaticky a apoliticky so zameraním na pomoc Matici slovenskej v Srbsku. Diskusia sa viedla v konštruktívnom a v apolitickom duchu s cieľom nemiešať sa do vnútropolitických záležitostí. Z dialógov vyplývalo obojstranné úsilie pomôcť družobnej inštitúcii a apelovať tak na slovenské štátne orgány, ale obracať sa so žiadosťou o pomoc srbských inštitúcií, s ktorými má Matica slovenská nadštandardné vzťahy (minulý rok vznikla dohoda o spolupráci medzi Archívom Vojvodiny a Maticou slovenskou, mimoriadne vzťahy sú aj s Maticou srbskou, ktorá sa pravidelne zúčastňuje na kongresoch matíc a inštitúcií slovanských národov).

■ PRIORITOU BOL ROZKOL…

Incident na neoficiálnej výstave až priveľmi pripomínal aktivistov slovenskej „otvorenej kultúry“ z prostredia mimovládok, o ktorých sa nedávno prevalila kauza financovania Londýnom. Určite nie je náhoda, že podobná vznikla práve pod hlavičkou „otvorených kulturistov“ pred bratislavskou Kunsthalle. Až na túto eventualitu niesli sa Slovenské národné slávnosti v dobrej atmosfére, čo dokumentujú aj videá publikované na TV DAV. Žiaľ, slovenské médiá o ne neprejavili absolútne nijaký záujem, aj keď sa v programe vystriedali folklórne súbory takmer zo všetkých významných slovenských obcí v Srbsku. Tiež treba dodať, že sa na oficiálnom otváracom ceremoniáli Pocta ušľachtilým činom zúčastnili niekoľkí predstavitelia srbskej vlády. Viacerí jasne deklarovali podporu Slovákom, tiež aj „pokrajinskí“ predstavitelia, čo je regionálny parlament pre Vojvodinu, vyjadrili podporu slovenskej menšine. 

Prvý deň slávností priniesol oficiálny program s účasťou Slovákov zo Srbska, Slovenska aj iných krajín a predstavil dejiny obcí, spolkov a významných osobností. Ich dramaturgia bola skutočne kreatívna a príťažlivá. Druhý deň sa konalo zasadnutie Zhromaždenia Matice slovenskej v Srbsku,  na ktorom predseda Matice slovenskej Marián Gešper zdôraznil význam podpory slovenskej komunite vo Vojvodine a potrebu efektívnej pomoci pre Maticu slovenskú v Srbsku. Program pokračoval podujatím venovaným dolnozemským pedagógom a večer vrcholil galakoncertom všetkých folklórnych súborov Zo studienky našej tvorivosti. Tretí deň sa začal službami Božími a skončil galakoncertom detských folklórnych súborov Vandrovali deti na slávnosti z Aradáča, Petrovca, Lugu, Hložian a Kulpína.

Nasledujúci deň, teda 11. augusta, sa začal kulturologický výskum, z ktorého sme pre Slovenské národné noviny vybrali niektoré zaujímavosti. Výsledky výskumu boli načrtnuté už v úvode, no zaujímavé sú jednotlivé citáty osobností spomedzi slovenských a srbských intelektuálov.

■ PÔVODNÉ KORENE

Výskum sa primárne realizoval v Novom Sade, no hostiteľ Branislav Kulík navštívil aj niektoré obce, ako sú trebárs Kysáč, Susek či Selenča. V rámci podujatia organizovaného evanjelikmi v Selenči dospeli aj k výskumu v ďalších obciach. Zisťovalo sa tiež, kde majú jednotliví respondenti pôvodné korene. Najčastejšie to bol Hont, Myjava, Zvolen či stredné Slovensko. V tomto kontexte bola zaujímavá odpoveď evanjelického farára z Aradáča Dušana Hučka, ktorý uviedol, že práve obyvatelia Hontu sú najviac blízki svojou náturou Slovákom žijúcim v Srbsku. Taktiež zdôraznil úlohu evanjelickej cirkvi na zachovaní slovenskosti: „Často som citoval Kollára: ‚Národnosť a nábožnosť sú sestry. Jedna bez druhej nemôžu, a to sa s nami nesie.‘“

K aktívnym matičiarom v Srbsku patrí matičný predseda v Kysáči Ján Slávik, choreograf a umelecký vedúci detského festivalu Zlatá brána. Zdôraznil, že Matica organizuje prednášky, výstavy, literárne podujatia a udržiava kultúrny život v Kysáči. Rastislav Zornjan dodal, že Slovákov udržala ich konzervatívna, uzavretá komunita a život v dedinách, čo pomohlo uchovať jazyk a kultúru.

■ SRBSKÁ OPTIKA

Ako vnímajú Slovákov Srbi? To bola tiež otázka, ktorá rezonovala u srbských mysliteľov. Pravoslávny duchovný Branislav Milovac charakterizoval Slovákov vo Vojvodine ako poctivý usilovný národ, verný srbskému štátu, s jedinečnou tradíciou a kultúrou, ktorá ovplyvňuje aj Srbsko. Literárny kritik Nenad Šaponja poukázal na dlhodobú srbsko-slovenskú literárnu spoluprácu, preklady diel a organizovanie podujatí od čias Juhoslávie, pričom bolo preložených približne dvadsať do oboch jazykov.

Riaditeľ Archívu Vojvodiny Nebojša Kuzmanović upozornil na riziko kultúrneho egoizmu: „Slovenská komunita sa často zameriava iba na vlastnú kultúru, pričom historické väzby so Srbmi a interkulturalita sa málo presadzujú.“ Podporil rozvíjanie kontaktov slovenských akademikov, ktorí by prehlbovali vzťahy so slovenskou komunitou a zároveň sa angažovali v lokálnom a historickom kontexte. Srbskí aj slovenskí respondenti zdôraznili význam duchovna ‒ evanjelického i pravoslávneho. Predseda Matice srbskej Stanić vyzdvihol, že cirkev od osemdesiatych rokov naberá v srbskej kultúre stále väčší význam a jej poslanie je dôležité pre morálnu stabilitu človeka a zamedzenie deštruktívnych síl postmoderného sveta. Srbsko a spomínané inštitúcie vzápätí pracovne navštívila aj mladomatičná delegácia zo Slovenska. Srbsko-slovenské vzťahy sa takto ešte viac prehĺbili.