Kosy tiež majú spolok, ligu aj fanúšikov
Priznajme si otvorene: máloktorý dnešný mladý muž – nielen mešťan – vie, ako sa drží kosa, čo je ocieľka a prečo práve „za rána, za rosy, najlepšie sa kosí“, aj keď
to naozaj nie je tak dávno, keď ešte všetko spomenuté patrilo k životom našich predkov na vidieku. Azda ako svetlo ku dňu, teplo k letu a či – kosa k lúke porastenej šťavnatou trávou…
Poďme preto kosiť – takpovediac od Adama. Ba vlastne od kosy. Nuž vedzte, že ide o poľnohospodársky nástroj slúžiaci na obojručné kosenie, žatie a človek, čo sa s ňou zručne oháňa, je – ako ináč! – kosec. Samotné kosenie patrí k dávnej tradícii a zabezpečuje (aj keď skôr v čase minulom) potravu pre zvieratá. Kovová dlhá čepeľ kosy, mierne ohnutá dovnútra, ku koncu sa zužujúca a šesťdesiat až deväťdesiat centimetrov dlhá, je vyrobená z plechu a tvorí hlavnú časť nástroja. Brúsi sa vždy na vnútornej strane. Rukoväť kosy sa nazýva kosisko, býva spravidla drevené a dlhé do stosedemdesiat centimetrov. Závisí, pravdaže, od veľkosti chlapa, ktorý ho drží v rukách. Kosa je ku kosisku väčšinou prichytená skrutkovým držiakom, krkom. Pri správnom držaní nástroja je kosa takmer vodorovná so zemou. Kosec pri kosení vykonáva kruhový pohyb a kosa sa kĺže takmer celou plochou po svojej spodnej strane. Kosené rastliny tak skôr podrezáva, než priamo seká. Najlepšie sa kosia rastliny, ktoré nie sú zvädnuté ani poľahnuté, stoja priamo, preto sa ručnou kosou zvykne kosiť po daždi alebo za rannej či večernej rosy (ajhľa!). Na brúsenie sa používa brúsny kameň, osla. Na údržbu ostria patrí pred ostrením naklepanie kladivom na malej kovovej podložke, babke. Keď sa započúvate, zvuk pri naklepávaní pripomína drkotanie zubov v chlade. Veď sa aj hovorí „klepať kosu“, čo vyjadruje drkotanie zubov, keď nám je nám chladno. A chladu sa zas hovorí – „kosa“. Ešte čosi. Mýtická vycivená postava Smrti, zahalená v čiernej kapucni, je najčastejšie zobrazovaná práve s kosou, čo má zrejme pôvod v kresťanskej tradícii. Podľa nej je totiž práve kosa ten nástroj, ktorým žne – kosí – duše. Bŕŕŕ!
SPOLOK A LIGA
Čas letel a menil sa aj spôsob života. Postupne sme si však začali uvedomovať, že nemôžeme poodtínať korene našich tradícií. Ani kosou, ani tých koseckých. Našli sa nadšenci a vrátili „veci“ späť. Pozrime sa teda na korene oných návratov, ktoré – aj keď už medzitým prerástli našťastie aj na Oravu, Kysuce, Šariš, Abov, Liptov i Turiec – nájdeme na strednom Slovensku. Ešte presnejšie – na Horehroní. Písal sa pamätný rok 1977, keď si skupina nadšencov z Brezna popľula do dlaní, nakula kosy a vyrazila na lúku, aby uskutočnila azda prvé „oficiálne“ preteky v kosení trávy vo vtedajšom Česko-Slovensku. Ich ďalšia aktivita však bola „pozastavená“, no pod záštitou fungujúcich mládežníckych organizácií sa postupne rozbehli podobné akcie v okolí Banskej Bystrice. Chlapcov i chlapov s kosami bolo vidieť – a pravdaže aj počuť! – na lúkach v Podkoniciach, Ponikách, Očovej, Polomke, pod Suchým vrchom…
RENESANCIA SÚŤAŽÍ
Prelomový bol rok 1995, keď nastala renesancia súťažného kosenia v rázovitej Pohorelej, kde začali organizovať Majstrovstvá Pohorelej a sveta v kosení . Čo bolo však ešte dôležitejšie, táto tradícia sa nielen zrodila, ale aj udržala do dnešných dní (nedávno sa tu konal už jubilejný XX. ročník), a postupne sa k nej začali pridávať i viaceré obce krížom celým Slovenskom. Keďže súťaží začínalo byť takpovediac ako maku, zrodila sa myšlienka „zriadenia“ celoslovenskej organizácie, ktorá by túto činnosť zastrešovala a koordinovala.
Medzníkom vývoja súťažného kosenia trávy ručnou kosou u nás bol posledný novembrový deň roku 2008. Práve v Pohorelej bolo založené občianske združenie Slovenský kosecký spolok(SKoS). Na tieto časy, filozofiu i odôvodnenie jeho neodškriepiteľného a zákonitého miesta pod slovenským slnkom spomína doterajší aktívny propagátor tradičného zdravého (a prirodzeného) spôsobu života a dlhoročný staršina spolku Lukáš Janoška: „Kosca od narodenia nosila matka v plachtičke – mimochodom, všimnite si, že teraz je to opäť moderné – a hompáľal sa v tôni na lúke v trojnožke. Tam vstupovala do neho aróma, všetko prírodné. Ako päťročný začal koscom nosiť vodu zo studničky, až kým nedovŕšil desať rokov. Sám ešte nekosil, ale už do seba nasával túto psychológiu. No a prečo sme založili súťaže v kosení? Vidíte predsa, aké je všetko zanedbané. Choďte do Rakúska či Švajčiarska, tam je všetko vykosené, zelené. U nás sú trávy žlté už na konci leta. A budú len žltšie, bledšie a smutnejšie. Až do zimy, pokiaľ nezačnú pretŕčať zo snehu.
A či je kosenie kumšt? Pre toho, kto to vie, nie. Ale najmä to treba cítiť. “ Čo dodať? Múdremu napovedz…
NECH SA LEN DARÍ
Je pochopiteľné, že nosnou činnosťou spolku je organizovanie koseckých súťaží pre čo najširší okruh záujemcov, ako aj príprav kurzov kosenia trávy pre mladšiu i staršiu generáciu. Aktivity sa úplne prirodzene orientujú aj do oblasti ochrany a rozvoja prírodného, historického a kultúrneho dedičstva. Ako ináč – v kontexte s lúčnym ekosystémom Slovenska. Neoddeliteľnou súčasťou aktivít je ochrana životného prostredia, zvýšenie ekologického a environmentálneho povedomia širokej verejnosti. Úsilie je zamerané na vyššiu mieru využívania environmetálne prijateľného obhospodarovania horských a podhorských oblastí, charakterizovaných vysokým podielom lúk a pasienkov. Aj na ochranu mokraďových spoločenstiev. Za upozornenie stojí, že v tejto oblasti sa mnohokrát javia ako úspešné práve tradičné formy využívania trávnych porastov. Je chvályhodné – i nasledovaniahodné! – využitie skúseností vedeckých a pedagogických pracovníkov vysokých škôl, výskumných ústavov, štátnych orgánov zodpovedných za ochranu životného prostredia, pracovníkov slovenských múzeí, ale aj poľnohospodárskych podnikov a súkromne hospodáriacich roľníkov, farmárov, záujemcov o agroturistiku a rozvoj vidieka.
Bodaj by sa to všetko darilo čo najviac, pretože potom by bol stav slovenskej krajiny i krajín našich životov určite krajší. Nie často bledý a smutný, ale zelenší a šťavnatejší. Taký živý, aký si len život živým zaslúži byť, čo poviete?!
KOSCOV PRIBÚDA
Prejdime od histórie a teórie do reality súčasnosti. Od koreňov k čerstvým výhonkom. Spolok si zobral na starosť riadenie a organizovanie Slovenskej koseckej ligy, čo sa mu darí v dlhodobo aktuálnej súčasnosti. Každý rok pribúdajú kolá, teda i miesta súťaží na mape Slovenska. Len v minulom roku sa do kosenia zapojili skoro štyri stovky koscov zo zhruba štyroch desiatok obcí a miest. Kosy za povzbudzovania divákov svištiavajú na lúkach Pohorelej, Hruštína, Veľkého Šariša, Vychylovky, Sedlíc, Terchovej, Vlkolínca… Ale aj pod pozorným pohľadom majestátneho Vtáčnika na laze Segetovci v hornej časti Ostrého Grúňa v Kľakovskej doline v okrese Žarnovica. Tak to bolo i tretiu júnovú sobotu, keď sa tu zišli kosci na súťaži už po deviaty raz.
Nečudo, veď obec v čarokrásnej Kľakovskej doline kedysi obývalo zväčša poľnohospodárske obyvateľstvo. Pravda, chlapi pracovali s drevom v lese, no keď sa vrátili domov, bolo treba na lúky a polia. Kosiť vedel asi každý, čo vedel stáť na nohách a mal zdravé ruky. Muži, ženy aj deti. V roku 2005 sa miestni nadšenci na čele s vtedajším starostom obce Jánom Repiským rozhodli zapojiť do spomínaných aktivít koseckého spoločenstva a usporiadali Ostrogrúnsku ostrú kosu. Dobrá vec sa podarila, veď tento deň predstavuje každoročne najväčšie kultúrno-spoločenské podujatie v doline i mikroregióne. Prichádza čoraz viac ľudí, tentoraz ich bola viac ako tisícka. Okrem samotnej súťaže
bol pre nich pripravený bohatý program: vystúpenia spevákov a skupín, zazneli vokály populárneho zoskupenia Fragile, farmársky dvor, vozenie na traktoroch a koňoch, rýchlokurz kosenia, súťaže pre deti i dospelých, remeselné dvory…
Ako nám povedala starostka obce – a duša podujatia – Jana Angletová, najmladšia účastníčka mala deväť a najstarší bol už tradičný účastník pán Volf, ktorý má osemdesiatdva rokov. Pretekári súťažili vo viacerých disciplínach. Spomedzi šestice žien bola najrýchlejšia Agneša Zemenčíková, ktorá skosila dvadsaťpäť štvorcových metrov poľa za 1,49 minúty. Tradične najsilnejšie bola obsadená (elitná) kategória chlapov do šesťdesiat rokov. V nej sa kosou zručne oháňalo devätnásť koscov, ktorých úlohou bolo pokosiť úsek s rozlohou päťdesiat štvorcových metrov. Víťazstvo Ľubomíra Košúta nikoho neprekvapilo, veď je rekordmanom v ručnom kosení a podobné súťaže vyhráva často. Ani tu to nebolo prvý raz, iba dodáme, že na zlato mu stačili 2,06 minúty! V kategórii chlapov nad šesťdesiat rokov si medzi desiatkou pretekárov najlepšie počínal Martin Chmelík.
Sily si zmerali aj starostovia okolitých obcí a politici a diváci zhodnotili, že s kosou sa obracať vedia. (Aspoň s čímsi, dodávame…) Domáca víťazná bodka na záver: najlepšie sa medzi nimi darilo zástupcovi hosťujúcej starostky Miroslavovi Segetovi.
Ako nám prezradil staršina Slovenského koseckého spolku Miroslav Ledecký, ešte stále je možnosť nielen pre aktívnych „ľudí kosy“, ale aj pre divákov a záujemcov o zapojenie sa do súťaží. „V tomto roku, a či ak chceme v aktuálnej sezóne Slovenskej ligy v kosení ručnou kosou, sa ešte stretneme na viacerých zelených (?!) lúkach Slovenska. V dňoch 4. – 5. 7. sa v Turci, presnejšie v obci Nolčovo, uskutoční VII. ročník Nolčovskej kosy; 19. 7. bude hostiteľom oravský Hruštín a jeho VI. ročník Vasiľovskej hole. V sobotu 26. 7. sa presunieme na Horné Ponitrie do Cígeľa na IV. ročník Cígeľskej kosy, kde zároveň vyhlásime aj výsledky celej ligy. Záverečný „výkos“ urobíme v septembri na lúke pri Váhu pod Skleným mostom v Piešťanoch podujatím Viktória Regia.“
Všetkým súťažiacim prajeme naďalej ostrú kosu, veľa sily v rukách, rýchlosti v nohách a uchovávateľom živej koseckej tradície aj radosť z dobre vykonanej práce na národa roli dedičnej…
Text a foto: Igor VÁLEK
