Ak hovoríme o mladom štáte, jedným dychom musíme vravieť aj o starobylom národe
Stanislav HÁBER
V zjednotenej Európe sa národy a štáty budú navzájom odlišovať najmä vlastnou národnou kultúrou. Otázka svojbytnosti prejavu národa bola vždy strategickou v časoch diaspóry slovenského národa a takou zostala aj po tom, ako sa slovenský národ s týmto rozptýlením úspešne vyrovnal a dokázal vytvoriť po vyše tisícročí opäť vlastný funkčný štát, ktorý obstál v medzinárodnom meraní síl s oveľa staršími a vyspelejšími národmi.
Ak hovoríme o mladom štáte, jedným dychom musíme hovoriť o starobylom národe, o ktorom sa predpokladá, že vychádza z nadkmeňových spoločenstiev oveľa bohatšej histórie, než aká sa mu oficiálne priznáva (Venéti, Védi, druidi). Existuje dostatok dôkazov, že je na súčasnom území autochtónny dlhšie obdobie než len od 4. či 6. storočia od čias tzv. sťahovania národov. Napokon, onedlho si pripomenieme významné výročie – dvetisíc rokov od vzniku jedného z najstarších štátnych útvarov na našom území – tzv. Vanniovho kráľovstva, ktorého vznik sa datuje na rok 21 nášho letopočtu.
■ OPORA V DIASPÓRE
Z týchto a iných dôvodov môžeme teda tvrdiť, že Slovenská republika je síce mladý štát z pohľadu histórie, ale s vyspelou starobylou kultúrou, keď náš jazyk patril v dejinách ľudstva k štyrom liturgickým jazykom spolu s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou. Tento významný fakt potvrdený najvyššími autoritami vtedajšieho sveta, keď náš jazyk obhajovali pred pápežom bratia a spolupatróni Európy sv. Cyril a Metod v roku 867 a Svätý Otec Hadrian II. ho potvrdil ako jazyk bohoslužobný, čo neskôr opätovne dotvrdil jeho nástupca pápež Ján VIII.
A práve táto starobylá slovenská kultúra bola oporou nášmu národu v diaspóre. Vďaka tejto kultúre sme ju úspešne prežili, kým za ten čas vyše tisícky rokov zanikli oveľa mocnejšie a vyspelejšie národy sveta. Táto skúsenosť teda slovenský národ priamo poučuje a ukazuje mu cestu, ktorá mu zaručí do budúcnosti ďalšiu vlastnú existenciu aj v neľahkých budúcich rokoch, keď na Európu v plnej miere doľahnú dôsledky svetovej krízy začatej v roku 2008. Dnes vieme, že táto kríza bude prebiehať a doznievať ešte dlhé obdobie, minimálne desať rokov. Po tomto období bude podľa všetkých predpovedí Európa inou Európu a svet iným svetom. Budú mať v ňom miesto aj Slováci?
■ DÔLEŽITÉ HODNOTY
Kultúra sa tak stala opäť strategickým odvetvím, ktoré vyžaduje v podmienkach slovenskej spoločnosti nové priority. Tie nesmú stáť na základoch financií, ktorých niet v spoločnosti, v hospodárstve, v sociálnom systéme; musia stáť na duševných hodnotách. Tieto hodnoty majú dve nohy a vieme ich pomenovať. Jedna noha sa volá odkaz predkov a druhá vzdelanie nových generácií. Bez uvedomenia si hodnôt minulosti nemáme šancu pripraviť budúce generácie, ktoré budú nositeľom slovenskej svojbytnosti, zvrchovanosti, samostatnosti. Ak nebudú takí – svojbytní, zvrchovaní a samostatní mladí ľudia, nebude taký ani štát.
V podmienkach spoločnej Európy sa mladí ľudia stávajú kozmopolitnými občanmi Európy, ale korene k svojej vlasti, k vlastnej kolíske sú tvorené viac-menej náhodne. Prečo? Lebo nedokážeme sami pred sebou odkrývať vlastnú minulosť, nedokážeme ju dostatočne prezentovať, nedokážeme ju dostatočne brániť a ochraňovať pre budúcnosť. Toto silné, vyše tisícročné kultúrne dedičstvo bohapusto likvidujeme, a tým sami likvidujeme aj vlastnú budúcnosť.
Slovenská budúcnosť je v minulosti. V jej novom objavovaní, ochrane, úcte, obhajobe a vo vysvetľovaní, v objasňovaní, nachádzaní a odkrývaní jej hodnôt. Nijaký človek nebude dlhšie stáť na jednej nohe ako iní ľudia, ktorí stoja na dvoch. A to platí aj o národoch a štátoch. Nemôžeme sa zameriavať na budúce generácie bez dôslednej analýzy, obhajoby a chránení našej minulosti. Nemôžeme dopustiť, aby sa mladí ľudia za našu minulosť hanbili. Ako sme trebárs dokázali znevážiť jednu z najcennejších udalostí v našich v moderných dejinách, akou bolo povstanie Slovákov proti fašizmu v 2. svetovej vojne? Slovenské národné povstanie sme nechali pošpiniť len preto, lebo sme ho začali posudzovať v bratovražednej polemike existencie vlastného štátu z rokov svetovej vojny.
■ KOŠEĽA MILA URBANA
Tento zápas je nezmyselný. Na Slovenskú republiku z rokov 1939 až 1945 sa musíme pozrieť rovnako nepredpojato, ako nepredpojato musíme vedieť zhodnotiť obrovský prínos Slovenského národného povstania. A najmä nemôžeme tieto dve udalosti stavať proti sebe, lebo k ničomu neprídeme. Slovenský štát bol faktom, rovnako ako aj povstanie slovenského ľudu proti fašizmu. Povstalci prioritne nešli bojovať proti svojmu štátu, ako sa nám to snaží niekto nahovoriť. Šli bojovať proti zverstvám, aké v 2. svetovej vojne fašizmus predstavoval. Náš štát z rokov 1939 až 1945 bol faktom, ale viazaný na totalitnú ideológiu, ktorá nemohla znamenať pre národ skutočnú slobodu.
A tento rozpor boja proti fašizmu a existencie štátu viažuceho sa na totalitný systém vynikajúco pomenoval Milo Urban vo svojom diele Na brehu krvavej rieky: „Zachraňovali sme košeľu, keď išlo o kabát, ale v tom všeobecnom zahynutí sveta aj košeľa veľa znamenala.“ Teda kabát bol dôležitejší aj podľa Urbana, lenže im – rozumej činovníkom totalitného štátu – sa darilo zachraňovať len košeľu. Bolo to málo, čo spisovateľ priznal, ale pripomína nám, že aj to málo bolo na tú dobu veľa. Bolo teda málo zachovanie národa v jedných hraniciach? Aj za cenu neprípustnej neľudskej ideológie? Alebo práve za to, že šlo o túto cenu, dostalo celé toto obdobie pre dejinný význam Slovákov červenú? Ale veď práve Slováci dokázali aj za týchto podmienok povedať svoje nie fašizmu pred celým svetom. Inými slovami povedané, existencia prvej Slovenskej republiky a vznik Slovenského národného povstania na seba nadväzovali. Navzájom sa navyše dopĺňali, lebo oba tieto akty boli aktmi národa a vznikali uvedomene. Nakoniec, na nepredpojaté hodnotenie tohto obdobia treba vyzvať historikov zo všetkých táborov, aby sa zjednotili na aspoň základných pojmoch a navzájom sa pritom nenapádali.
Milo Urban patril k nemnohým Slovákom, ktorých dielo dával pri nástupe k moci vodca tretej ríše hanebne páliť pri Reichstagu v Berlíne (11. mája 1933!), kde zhorel aj skvelý román Živý bič. Ako je teda možné, že práve Milo Urban musel po páde režimu ovládajúceho Slovenskú republiku z rokov 1939 až 1945 z nášho územia ujsť? A skrývať sa spolu s činovníkmi tohto režimu v zahraničí? Ako je možné, že práve Milo Urban stál ako obžalovaný pred národným súdom?
Nie je to náhoda, že Milo Urban bol týmto národným súdom v Bratislave oslobodený, aj keď pracoval ako šéfredaktor novín hlásajúcich túto totalitnú ideológiu v časoch vojnovej Slovenskej republiky. Následne však patril k zakázaným autorom až do svojej smrti (1982). Ba jeden čas mal oficiálne zakázané vstúpiť na pôdu Bratislavy, pritom sa o jeho prózach učili deti a mládež na všetkých školách a na všetkých stupňoch vzdelania. Nepochopiteľné? Šialené?
■ PARADOXY ČIAS
Demokracia spolu s národnou slobodou sa rodila v našich podmienkach veľmi ťažko, na čo poukazuje aj rok 1968. Aj tu musíme náš dejinný vývoj hodnotiť osobitne. Čo znamenal nástup normalizácie, ale aj fakt, že konečne vznikla v nejakej podobe česko-slovenská federácia, ktorá – opäť ako Slovenská republika z rokov 1939 až 1945 – viazaná na totalitnú ideológiu nemohla vydržať dlhšie než po prvé demokratizačné zmeny po roku 1989. A zasa tento pozitívny fakt umožnilo vedenie totalitného štátu na čele s potlačovateľom obrodného procesu v spoločnosti Gustávom Husákom. Práve on vystriedal na čele spoločnosti iného Slováka – Alexandra Dubčeka –, ktorý bol hneď potom hanebne zo štátnych funkcií odstránený a mohol pracovať len ako robotník.
Ako vysvetlíme budúcim generáciám, že bojovník za našu slobodu z rokov 1939 až 1945 Laco Novomeský bol potom v časoch budovania socializmu odsúdený ako komunista za buržoázny nacionalizmus, aj keď v Slovenskom národnom povstaní riskoval svoj život? To, že ho po dvoch rokoch politickej väzby prepustili a neskôr o desať rokov rehabilitovali, má len individuálny význam. Milo Urban v Slovenskom národnom povstaní nebojoval a bol súdený spolu s predstaviteľmi fašistického režimu, aby ho nakoniec oslobodili. Komunistu Laca Novomeského odsúdili za buržoázny nacionalizmus, aby sa mu potom zato ospravedlnili. Alexander Dubček bojoval za našu slobodu, aby ju Slovákom ponúkol jeho nástupca a potlačovateľ Gustáv Husák, ktorému sa podarilo konečne naplniť sľuby z Clevelandskej a Pittsburskej dohody, ktoré nedodržali Tomáš G. Masaryk a Edvard Beneš za prvej republiky.
■ DÚCHANIE DO ŠTÁTNOSTI
Kto sa môže v tomto všetkom vyznať? Kto určí, či tá-ktorá postava slovenských dejín bola skutočne čierna alebo bola aj máličko biela? Ako pochopiť fakt, že skutočný hrdina bojov proti fašizmu v časoch Slovenského národného povstania Vladimír Mináč sa zapojil s plným nasadením do obhajoby existencie vlastnej slovenskej štátnosti viac ako ktokoľvek pred ním, keď napísal a vydal šokujúcu knihu Dúchanie do pahrieb v časoch najtvrdšej normalizácie v roku 1970? Knihu, v ktorej rozdúchaval nádeje na vlastnú slovenskú štátnosť, aj keď on sám podľa logiky, že bojoval v Slovenskom národnom povstaní, mal túto štátnosť likvidovať?
Nečudo teda, že jeseň 1990 pred nové politické reprezentácie Českej republiky a Slovenskej republiky priniesla spor známy ako spor o kompetenčné zákony. Aké kompetencie majú národné republiky preniesť na spoločné federálne orgány? Tento spor vyvrcholil vznikom samostatného Česka a samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Tak čo bolo čierne a čo bolo biele v našich dejinách, ak históriu vždy píšu konkrétne osobnosti? A zakázaný Urban sa učil na školách, bojovník proti fašizmu, ktorý skončil v najhorších koncentračných táboroch v Mauthausene a v Dachau – baťko Mináč – dúchal do pahrieb slovenskej štátnosti, kým pravoverný komunista Novomeský bol odsúdený za buržoázny nacionalizmus. Povedzme si úprimne, kde teda v týchto aktoch bola kultúra, ak trpeli konkrétni ľudia, konkrétne osobnosti? A čo túto kultúru reprezentovalo? Desiatky, stovky, tisíce, milióny mŕtvych a trpiacich v 2. svetovej vojne či pri okupácii Slovenska v roku 1968 vojskami Varšavskej zmluvy? Hodnoty kultúry jednoducho ustúpili do úzadia v zmysle známeho latinského príslovia „inter arma silent musae“ – keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Alebo sú slovenské dejiny plné paradoxov? Dnes opäť rinčia zbrane ekonomickej krízy, za ktorej však múzy viac nesmú mlčať, ak má štát zostať hodnotou schopnou pretrvať aj zložité situácie, ktorých prvé reálne východiská sa odhadujú na čas okolo roku 2020. Vtedy sa podľa prognostikov konečne vynoria reálne kontúry existencie Slovenska v novom začlenení sveta a Európy. A kultúra sa stane strategickým odvetvím, ktoré reprezentuje svojbytnosť štátu v spoločnej Európe.
Dva spomínané piliere, dve nohy: história a budúcnosť; dejiny a mladá generácia sú ako základ, z ktorého musí vychádzať každá moderná spoločnosť, ak naozaj chceme prežiť ako národ a štát nielen podľa názvu, ale aj podľa obsahu najbližšie situácie, ktoré môžu viesť aj k zánikom štátov.