Od Hrona k Hronu… ale pri talianskom Tiberi

Text a foto: Martin JADRANSKÝ

Počas Svätého roka Rím a Vatikán vždy navštevujú vo väčšom počte milovníci histórie a kultúry, pútnici z celého sveta. Aj v tomto roku mnoho ľudí spod Tatier kráčalo vo vychodených slovenských stopách.

Neprehliadnuteľné slovenské stopy vo Večnom meste na apeninskej čižme sa časovo začínajú „odtláčať“ v podobe neprehliadnuteľnej – veľkosťou i obsahom – pamiatky na veľkého cisára. Pokračujú pamiatkami na sv. Cyrila a Metoda a vrcholia „punktmi“, súvisiacimi s M. R. Štefánikom a či s Alexandrom Dubčekom. Ba v 21. storočí sa „guľatia “ aj na futbalovej lopte… Nasledujúce riadky sú krátkou exkurziou popri nich a pozvaním platným aj na mesiace a či roky budúce.

■ MARCUS A GRANUS

„Pri každej reči si treba uvedomovať slová a pri každom úsilí skutky. Treba si všímať, k akému cieľu smerujú, práve tak ako treba dávať pozor na zmysel slov.“ Aj túto brisknú myšlienku napísal pri brehoch rieky Granus, teda nášho Hrona, Marcus Aurelius vo významnej knihe Hovory k sebe, oslovujúcej cez tisícročia generácie čitateľov na celom svete. Filozof na rímskom cisárskom tróne múdro glosoval dobu a všeplatne sa vyslovil ponad rieku času aj do budúcnosti.

Keď v zimnej tme pokojného rímskeho večera stojíte pred výborne osvetleným (ako sú napokon všetky významné pamiatky v meste) Stĺpom cisára Marca Aurelia na Piazza Colonna, nie príliš vzdialenom od smutne presláveného Colosea, zdá sa vám, že veľký muž stále hovorí. Nečudo, veď stále má čo povedať aj súčasníkovi začiatku 21. storočia… Stĺp postavili v rokoch 180 – 193 počas vlády jeho syna Commoda. Aby pripomínal víťazstvo jeho otca. V treťom závite zdola je totiž vlys zobrazujúci slávny výjav – „zázračný dážď“, ktorý vraj zachránil Rimanov v bitke s Kvádmi na území dnešného Slovenska. Pri rieke Hron.

■ RÍMSKE A NAŠE LÉGIE

Odporúčame, v počasí pripomínajúcom u nás skôr jarné mesiace (dejinnú súvislosť s touto časťou roka priblížime ďalej), a či vlastne kedykoľvek, pokračovať k monumentálnemu pomníku zjednotiteľa Talianska kráľa Viktora Emanuela II. Oltár vlasti na Benátskom námestí (Piazza Venezia). K tomu, ktorý domáci familiárne volajú často aj „písacím strojom“. Stačí prejsť cez rušnú križovatku, trpezlivosť ruže prináša, trochu zdvihnúť hlavu a hľadíme na tabuľu pripomínajúcu veľkého Slováka a ďalší dôležitý dejinný míľnik. Od roka 2004 je na spomínanom najstaršom rímskom námestí umiestnená pamätná tabuľa venovaná spoluzakladateľovi prvého samostatného štátu Čechov a Slovákov, predchodcovi budúceho Slovenska, generálovi Štefánikovi.

Na priečelí paláca Assicurazioni Generali, kde 24. mája 1918 taliansky premiér Orlando odovzdal nášmu Štefánikovi vôbec prvú zástavu česko-slovenských légií. Tým vlastne taliansky premiér uznal existenciu ČSR, predchodkyňu našej štátnosti, ešte pred jej vznikom. Za zmienku stojí, že nad spomínanou tabuľou sú osadené dve ďalšie. Pripomínajú, že tam stál dom slávneho umelca Michelangela. Náš generál sa ocitol v dobrej spoločnosti. Ba vlastne obaja muži.

■ KRÁSA A REČ FONTÁN

Pamiatok na Štefánika v Ríme nájdeme však ešte viac. Nielen romantikov poteší blízky Palác Colonna na Piazza Sankt Apostoli, kde si zaľúbený Štefánik dal prvé „rande“ s uctievanou markízou Giulianou Benzoniovou. Romantické je aj jedno z najkrajších rímskych námestí ‒ široká Piazza Navona. Neustále láka azda najviac krásou svojich fontán – Berniniho kongeniálnou Fontánou riek a Maurovou fontánou v južnej časti. Za druhou menovanou sa k oblohe týčia múry Paláca Braschi, kde opäť Štefánik podpísal dohovor medzi talianskou vládou a Československou národnou radou o vytvorení légií. Jedným z povestných siedmich rímskych pahorkov, na ktorých sa dodnes rozkladá Večné mesto, je hojne navštevovaný Kapitol, z ktorého je na skok do čiastočne zachovaného sveta Rímskej ríše.

Uprostred centrálneho námestia stojí jazdecká socha nám už dobre známeho Marca Aurelia, kynúca pravicou, ktorá je jedinou podnes zachovanou tunajšou bronzovou sochou (originál, pravdaže, uchovávajú v neďalekom Kapitolskom múzeu). V Paláci senátorov, za jej chrbtom, sa v apríli 1918 konala konferencia utláčaných národov Rakúsko-Uhorska. Kontrolná otázka: Hádajte, či sa na nej zúčastnil aj M. R. Štefánik? Odpoveď je viac než zrejmá…

■ STOPY PO SOLÚNČANOCH

Vraciame sa v čase naspäť a posúvame sa aj v priestore talianskej metropoly, administratívnom stredisku provincie Lazio, mnohými pamiatkami zapísanej do svetového dedičstva UNESCO. Ideme k doslova živým pamiatkam na solúnskych bratov, ktorí našim predkom priniesli vieru, písmo, vzdelanosť i svojbytnú kultúru. Hovoríme, pravdaže, o svätom Cyrilovi a svätom Metodovi, už dávnejšie nielen svätcoch, ale aj spolupatrónoch celej Európy. K impozantnej Bazilike Santa Maria Maggiore na rovnomennom námestí sa vinie mohutný had ľudí, záujemcov o jej pamätihodnosti, pútnikov hľadajúcich v tento mimoriadny rok výnimočnú duchovnú útechu.

Je to aj miesto takpovediac útechy a či skôr zrodu našej liturgie. Medzi týmito múrmi z iniciatívy sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda totiž pápež Hadrián II. uznal v roku 868 staroslovenčinu za štvrtý liturgický jazyk Európy. Človek vo vnútri monumentálneho priestoru priam cíti monumentálnosť dejinného zlomu, na tie časy nevídaného aktu. Pocit zreálňuje pamätná tabuľa a sošky solúnskych bratov od sochára Mariána Polonského v kaplnke pri krstiteľnici, umiestnené tam v roku 1998. Priestor je síce opáskovaný, rozumej vstup do blízkosti zakázaný, no keď strážiacemu pátrovi čiernej pleti vysvetlíme, že sme zo Slovenska, páska na chvíľu padá a môžeme fotografovať v dobrej pozícii. Vďaka, padre!

Od spomínanej baziliky cyrilo-metodské stopy vedú ďalej. Stačí prejsť cez križovatku a popri veselo zurčiacej fontáne (kto by ich v Ríme všetky spočítal?!) v nenápadnej úzkej uličke stojí Bazilika sv. Prassedy a priľahlý kláštor. Medzi jeho múrmi žili a svoju nezastupiteľnú misiu plnili naši vierozvestcovia počas svojho rímskeho pobytu v rokoch 867 ‒ 869. Dôkazom a holdom zároveň je mramorová pamätná tabuľa na priečelí kláštora od slovenského sochára Ľubomíra Ferka, nainštalovaná v roku 1998.

■ DAR OD BOHA

Ďalšou dôležitou zastávkou na našom putovaní je Bazilika sv. Klementa na rovnomennom námestí San Clemente. Je to miesto posledného odpočinku sv. Konštantína-Cyrila. Prechádzame do pravého rohu starobylého nádvoria baziliky, kde stojí pamätná tumba ‒ náhrobok, dielo sochára Andreja Rudavského z roka 1998. Deň sa kráti, navyše tu prakticky stále panuje šero, no z kameňa zreteľne vystupujú slová citátu o veľkom dare veľkých mužov pre celý náš rodiaci sa národ: „Ako nám dávno sľubovali proroci, Kristus prichádza zhromaždiť národy, lebo je svetlom tohto sveta. Preto čujte, Slovieni, dar tento je naozaj od Boha daný, dar Boží dušiam nikdy nehynúci…“

Treba, pravdaže, pokračovať dovnútra – na miesta najpamätnejšie. V oltári bočnej kaplnky baziliky sú uložené relikvie sv. Konštantína-Cyrila. Stačí privrieť oči a akoby genetická pamäť nás vedie k strednému svietiacemu kruhu oltára pod obrazom Panny Márie, tam sú tie pozostatky. A nájdeme tu ešte jednu zhmotnenú vďaku. Miesto hrobu sv. Cyrila v prvej podzemnej časti Baziliky sv. Klementa, kde nápis na bieloskvúcom travertínovom oltári hovorí, že ho venovali vďační americkí Slováci v roku 1952. V jednom z predchádzajúcich čísiel SNN ste sa dočítali o pôsobení Pápežského slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, ktorý zmysluplne pracuje od roka 1963 na jednom z rímskych predmestí. Nikoho určite neprekvapí, že v jeho areáli na Via M. D.  Brun Barbantini 31 stojí pôsobivé súsošie solúnskych bratov od sochára Viliama Schiffera.

■ LITERÁTI I PÁPEŽI

Jedným z najrušnejších turistických uzlov Ríma je Španielske námestie a „priľahlé“ schody, miesta, ktoré vraj v istých dodržaných postupoch prajú zamilovaným a láske. Zo slovenského pohľadu miesto praje aj kvalitnej umeleckej literatúre a jej tvorcom. Na luxusnej obchodnej ulici Via Condotti č. 86, priamo oproti ľuďmi večne obsypaným Španielskym schodom, nájdeme chýrečnú kaviareň Antico Caffé Greco. Otvorená je už od roka 1760, keď tak urobil akýsi Grék a Grékom patrí doteraz.

Steny kaviarne zdobia artefakty pripomínajúce jej mnohých slávnych návštevníkov. No a medzi nimi má od roka 2003 miesto i bronzový reliéf pripomínajúci tunajšie plodné pobyty trojice slovenských básnikov – Jána Kollára (1844), Jána Smreka (1941) a Štefana Žáryho (1944). Jeho autorkou je významná sochárka Ľudmila Cvengrošová. Mimochodom, veľkú časť svojho reliéfneho i medailérskeho diela spojila s holdom solúnskym bratom. Na medailách spodobnila aj všetkých pápežov, čo svet ešte nedocenil! Je to tak, všetko so všetkým súvisí – najmä vtedy, keď jestvuje zmysluplná kontinuita a schopnosť i ochota ľudí poukázať na dôležité odkazy veľkých ľudí minulosti i dneška, skutočných osobností…

■ POLITIK ĽUDSKOSTI

S dôležitým odkazom je spojené aj meno politického reformátora Alexandra Dubčeka. Dostatočne známe sú jeho obojsmerné väzby na Taliansko i z Talianska, stačí spomenúť čestný doktorát na slávnej univerzite v Bologni. Pamätník venovaný tejto osobnosti moderných slovenských dejín nájdeme na Námestí Bratislava (Largo Bratislava), ktoré bolo – aj vďaka iniciatíve diplomata a propagátora velikánov našich dejín Miroslava Musila, pôsobiaceho začas práve v Taliansku – otvorené 20. januára 2011 v prítomnosti prezidenta Talianskej republiky G. Napolitana. O lukratívnosti miesta svedčí skutočnosť, že leží v blízkosti talianskeho ministerstva zahraničných vecí a populárneho Olympijského štadióna.

Keď hovoríme o našich osobnostiach moderných dejín a či aj v súvislosti s Jubilejným rokom 2025, treba si spomenúť i na významných mužov duchovenstva spod Tatier. No a pripomenúť aspoň dvojicu z nich, ktorí životom a službou obohatili, resp. obohacujú kresťanskú cirkev a veriacich na celom svete. Už zosnulého kardinála Jozefa Tomka, prefekta a neskôr dekana Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý bol v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch kľúčovou postavou Vatikánu riadiacou globálnu evanjelizáciu a rozvoj misií. No a arcibiskupa Cyrila Vasiľa, aktuálneho sekretára Kongregácie pre východné cirkvi.

■ FUTBAL NA ZÁVER

Pri Hrone sme riadky tejto reportáže začínali, symbolicky ich pri vodách našej rieky aj skončíme. Ako každá svetová metropola aj Rím (pri rieke Tiber) svojich návštevníkov pozýva – najmä v čase obeda a či večere – do množstva reštaurácií, tratórií, kaviarní a iných pohostinských podnikov. Pred každým takýmto zariadením sa svižne pohybuje „pozývač“ a okoloidúcich láka gestom i slovom.

Na zaručene najlepšiu pizzu a či iné špeciality kuchyne. Husto a početne i na všetkých „via“ a „piazza“ v blízkosti vatikánskeho Námestia sv. Petra s katedrálou všetkých katedrál. Našu skupinku si vyhliadol jeden takýto počerný chlapík, a keď neuspel ľubozvučnou taliančinou, skúsil to lámanou angličtinou so silným apeninským prízvukom. Že nás veľmi srdečne pozýva dnu a že odkiaľ prichádzame.

Keď som mu povedal lámanou angličtinou so silným slovenským prízvukom, že sme „from Slovakia“, nezaváhal ani na sekundu. Zdvihol významne ukazovák, pravačkou v teniske naznačil kopnutie do lopty a povedal dvakrát jediné meno – Hamsik, Hamsik! (Ešte mi na um prichádza aj v Taliansku aktuálne vynikajúco pôsobiaci futbalista Stano Lobotka, no hlad mi velí nezdržiavať sa ďalšou konverzáciou.) Tak sme pochopili, že aj futbal je rečou medzinárodnej diplomacie a slovenský futbalový idol nedávnych rokov Marek Hamšík – rodák z Banskej Bystrice – nás zviditeľnil medzi futbaluchtivými Talianmi 21. storočia. Kontrolná otázka: Leží uvedená metropola stredného Slovenska pri rieke Hron? Odpoveď je zrejmá…

Kruh nášho putovania mestom Rím aj štátom Vatikán pri rieke Tiber, no vlastne od Hrona k Hronu, sa uzavrel. Ba ešte čosi sa patrí dodať k „obednému extempore“. Nedalo sa ináč, obedovali sme tam, kam nás muž znalý slovenského futbalu pozval. No a keďže Marek H. zanechal nezmazateľnú stopu v mužstve SSC Neapol, dal som si pizzu s čímsi neapolským v názve. Patrí sa uznať – nebola zlá…