SLOVO O SLOVENSKU
Maroš SMOLEC, šéfredaktor
Nežnú revolúciu som prežíval na vlastnej koži. Zúčastnil som sa hneď na prvom mítingu 18. novembra ešte na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Bola nás hŕstka, ani nie tisíc protestujúcich. Rečníci ešte bez mikrofónov vyliezli na sochu Hviezdoslava a burcovali heslami o slobode a demokracii. Mal som len pätnásť rokov. Bol som s otcom, ktorého evidovali vo zväzkoch Štátnej bezpečnosti ako nepriateľskú osobu. Vždy, keď ho pozvali na výsluch na Februárku (sídlo ŠtB v Bratislave počas socializmu), mama mu pribalila do tašky aj teplé ponožky. Poradil jej to otcov priateľ nebohý spisovateľ Anton Hykisch, ktorý mal tiež svoje skúsenosti s ohavným komunistickým bezpečnostným aparátom. Vraj ak by sa náhodou nevrátil domov… Necelú hodinu po začatí protestu obkolesili demonštrantov policajti s bielymi prilbami a vlčiakmi. Psy štekali. Potom ako dav začal skandovať Gestapo!, Gestapo!, sme odišli. K násiliu nedošlo. Nežná revolúcia sa začala.
Tohto 17. novembra sme si pripomenuli už tridsiate šieste výročie unikátneho odporu Slovákov a Čechov. Jedinečnosť spočívala v nenásilnom politickom povalení totality. Nezazneli žiadne výstrely. Tribúni, revolucionári a vodcovia nežnej revolúcie boli dokonca takí mierumilovní, že komunistickým potentátom odpustili ich prečiny. Tí obrátili kabát a zo dňa na deň sa stali demokratmi alebo podnikateľmi.
Aj tento rok som si chcel pripomenúť odkaz nežnej revolúcie. Považujem ho za jeden z najdôležitejších historických míľnikov novodobých dejín Slovákov. Sklamalo ma rozhodnutie vlády, že zrušili pri ňom deň pokoja. Avšak tá hystéria, ktorá sa rozpútala pred blížiacim sa dátumom spomienky, mi otvorila oči. Opozícia, ktorá si ukradla tento sviatok pre seba, sa spojila s mimovládnym občianskym sektorom vedeným združením Mier na Ukrajine (čo inak má toto združenie spoločné so 17. novembrom 1989, nevedno) a vytvorili nový symbol „hrdinského odporu“ – študenta Mura z Popradu a jeho kriedovú revolúciu. Zaujal ich vulgárnosťou. Evidentne im to imponovalo, a preto ho zavolali ako vyvrcholenie ich mítingu pred úradom vlády. Muro vrieskal ako zmyslov zbavený, že sa ich budú všetci s iným názorom báť a že sa ich už aj boja. Nezvládol pritom odohrať ani trojakordovú pesničku na gitare. A vraj hrdina a symbol odporu! Muro nekričal na eštebákov so psami, že sú gestapákmi. Muro nevie, čo je to skutočná nesloboda a totalita. Nezažil ju.
Organizátori protestov sa v ňom prerátali. Reakcie na oslavy 17. novembra aj v ich podporovateľoch zanechali stopu rozčarovania. Kriedu na chodníkoch zmyl dážď a po Murovi už ani pes neštekne. Ale účel svätí prostriedky…
