O Oldovi HLAVÁČKOVI trochu inak
Peter VALO ‒ Foto: Internet
Vo veku deväťdesiatjeden rokov nás opustil posledný zo zlatej generácie činohry SND Oldo HLAVÁČEK. Sedávali sme na Miletičke alebo v pivnici U zlatého jeleňa, chodili na víno k Branišovcom do Dolných Orešian. Napísal som pre neho rozhlasový fíčer Herec za mrežami, v ktorom si sám zahral, a pripísal mu postavu do populárneho seriálu Králikovci. Písal som o operácii jeho srdca. Býval častým hosťom v mojej chatrči na Psiaroch, kde v recesistickej Cisárskej akadémii Marca Aurélia dostal ako prvý titul DoktorHororuSkaza. Pre jeho dobrosrdečnosť ho prijal miestni, ako keby tu žil roky. Jedným slovom skvelý kamarát. O to ťažšie sa mi písali tieto riadky.
Keď v júli 1957 zavítali do Bratislavy vodcovia Moskvy Chruščov a Bulganin, Oldo býval v internáte na Štúrovej ulici. Študent tretieho ročníka herectva napísal list mame. Pýtal sa: „Prečo náš malý národ má byť vlezený do zadku obrovskej hyene, ktorá nás chodí vyžierať. Napriek tomu tlieskame a kričíme: Nech žijú Bulganin a Chruščov!“ Oldo sa pýtal, prečo nekričia: „Nech žijú naše matky a naše deti!“
List hodil 12. júla 1957 do poštovej schránky.
■ MYŠ, KTORÁ REVALA…
Na druhý deň navštívil manželku. S tehotnou Božkou sa chystali stanovať na Oravu. Kým vešala bielizeň na pôjde, ktosi zazvonil. Keď otvoril dvere, za nimi stál muž v koženom kabáte. Vyzeral ako úlisná myš. Spýtal sa, či tu býva. „Som na návšteve u manželky,“ odvetil Oldo. „Kde bývate?“ Vyzvedal sa muž Myš. Keď počul „Na Štúrovej sedem“, zavelil: „Ideme tam!“
Oldo nastúpil do auta a priviedol ho do izby. Muž Myš schmatol hárok s rukopisom. Vyštekol: „Toto ste písali vy?“ Odvetil, že si len odpisoval Štúrovu reč na uhorskom sneme, ktorú sa učí na javiskovú reč. Muž zavrčal: „Tak preto sme tu!“ Zapol rádio a zaznela zvučka Londýna. Skríkol: „Ahá, Londýn, štvavá vysielačka. Ideme!“ Zbalil Štúrovu reč, naložil ho do auta a odviezol do Justičného paláca.
Noc preležal na chrbte s rukami na deke. Keď sa pohol, reval na neho dozorca. Ráno muž Myš vzal Olda na Februárku. Posadil ho na lavicu a zavelil: „Neopovážte sa pohnúť!“ Prišiel okolo obeda a zhodil zo skrine písací stroj. Potešil sa, že zadržaného rachot vydesil. Potom sa opýtal: „Čo ste chceli na Orave?“ Odpoveď „táboriť pod stanom“ mu nestačila. Keď sa dopočul, že stan je celtový, vyhŕkol: „Vojenské celty a klerikálna Orava. Tam sa vám pracovalo.“ Tak to pokračovalo do večera. Ráno za ním prišiel neznámy: „Som prokurátor. Hlaváček, pre podozrenie z protištátnej činnosti ste vzatý do väzby.“
A brali ho do Justičáku. Bachar päsťou vrazil Olda do cely. Ráno bol znovu na Februárke. Zas čakal päť hodín, kým muž Myš opäť nezhodil písací stroj a nesypal otázky. Trápil ho slovami o protištátnej činnosti. Bál sa, že vedia o jeho cestách s Milošom Pietrom do Prahy. Miloš mal problémy kvôli otcovi, ktorý bol ministrom v Gottwaldovej vláde. Po februári 1948 upadol do nemilosti. Synovi nedovolili maturovať, vyučil sa za elektrikára. Na VŠMU prišiel ako rozhľadený intelektuál. Oldovi hovorieval: „Ty si budúci Kohout. Budeš u mňa hrať veľké postavy.“
■ ROZVOD, KTORÝ NEBOL
Bitka patrila k presvedčovacím metódam. Po troch týždňoch sa ho muž Myš opýtal: „Komu ste písali ten list?“ Odvetil: „Mame.“ ‒ „Prečo ste ich nenapísali viac?!“ Odpoveď: „Pretože mám len jednu mamu,“ ho rozzúrila. Na druhý deň mu zaviazali oči a posadili do auta. Odviazali mu ich po dvadsiatich štyroch hodinách vo väznici na Pankráci. Priviedli nejakého chlapa. Muž Myš sa pýtal, či ho pozná. Nepoznali sa. Keď ho odviedli, muž spustil: „Kde ste sa stretli? Aké ste mali plány?“ Oldo opakoval, že ho nikdy nevidel…
Inokedy mu muž Myš ukázal papier. „Vaša žena odmieta žiť s nepriateľom ľudovodemokratického zriadenia. Podpíšte to!“ Zavelil a podstrčil mu žiadosť o rozvod. Oldo sa zaťal: „Nie!“
Po dvoch mesiacoch ho mohla Božka navštíviť. Už vedel, že nepožiadala o rozvod. Po mesiaci prišiel advokát Telek. Povedal, že ho obviňujú z poburovania. Bola to hlúposť. List poslal len mame, a tá ho nedostala. Potom sa ocitol pred sudkyňou Tratnerovou. Obhajca ho bránil, že to boli len mladícke myšlienky, nerozvážnosť. Prokurátor reval: „Že myšlienky?! My čochvíľa budeme vedieť aj to, čo si kto myslí. A budeme trestať ľudí aj za ich myslenie.“ Rozsudok znel: „Obžalovaný Oldrich Hlaváček je vinný. Odsudzuje sa na rok väzenia nepodmienečne.“
Odvolanie zamietli…
■ Z BASY DO BASY
Odviezli ho do pracovného tábora v Banskej Bystrici. V base miešal maltu. Veliteľa tábora volali Divá Bára. Keď sa žeriavnik zranil pri pokuse o útek, veliteľ pred nastúpenými muklami reval: „Bez žeriavnika nemôžeme plniť plán. Kto je tu žeriavnik?“ Oldo zdvihol ruku. Na každom oku mal dve dioptrie. Kým mu Božka neposlala okuliare, zo žeriava nevidel nič, ale podával panely na stavbe banskobystrickej cementárne…
„Pán Hlaváček, vy ste herec?“ oslovil ho doktor: Keď prikývol, dodal: „Tak by ste nám tu mali niečo zahrať.“ Na Oldove obavy, že to Divá Bára nedovolí, reagoval úsmeškom, že péenky vypisuje aj jemu. Po večeroch skúšali estrádu a doktor im tajne nosil špiritus.
V base sa dozvedel, že sa im narodil syn. Keď prezident Novotný vyhlásil amnestiu, Oldo si odsedel už pol roka. Kým ju zúradovali, chýbalo mu do konca trestu šesť dní. Za mrežami nezarobil ani na ubytovanie. Božka za neho ešte doplácala.
Nevedel si nájsť robotu. V Slovnafte chceli vodiča na parný valec, na ktorom ho uvidela študijná referentka Marienka Ruttkayová. Po čase Božke zavolala, nech príde k rektorovi. Poslanec, povstalec a člen ÚV Andrej Bagar, povedal: „Poď, veď si herec! Doštuduj! Nebudeš robiť na valci!“ A prijal ho do štvrtého ročníka..
■ STRETNUTIE S POTKANOM
Muž Myš na neho nezabudol. Prišiel, keď mali ísť na festival študentských divadiel do Talianska. Chcel ho nahovoriť, aby udával účastníkov zájazdu. Oldo odmietol. Odvtedy ho nevidel.
Po skončení štúdia si nevedel nájsť miesto. Prijal ho režisér Vlado Petruška z prešovského divadla spolu s Milošom Pietrom, ktorý tu skvele zrežíroval Goldoniho Sluhu dvoch pánov. Oldo zažiaril v hlavnej postave. Kritici spievali ódy. Len prorežimistický škrabák Tibor Ferko označil predstavenie za vrchol kapitalistickej dekadencie, ktoré robotníckej triede nemá čo povedať.
■ TRAGIKOMIKA KOMIKA
Pri návšteve Bratislavy stretol Števa Kvietika. Ten zašiel za Mikulášom Hubom a on ho prijal do činohry SND. Do divadla vstúpil s pokorou. Za prirodzené považoval, keď mu Fero Dibarbora tykal, kým on mu vykal. Pri zájazde v Ostrave sa ho Dibarbora opýtal: „Máš slávnostné oblečenie?“ Odvetil: „Mám.“ Zaviedol ho k stolu so šampanským v ľade. Keď vypili, Fero povedal: „Oldo, pozývam ťa na večeru, si mojím hosťom. Keď nemáš nič proti tomu, môžeš mi tykať. Ja som Fero, ty si Oldo…“
Na ten moment spomínal veľmi rád. Po krutých zážitkoch sa tešil z maličkostí, intrigy a klebety mu boli cudzie. Postupne si vytvoril miestečko v galérii neopakovateľných osobností, ako boli Machata, Valach, Huba, Záborský, Filčík, Gregor, Kroner, Pántik, Rajniak, Mistrík či Kvietik. Bol pre nich slniečkom prinášajúcim dobrú náladu.
V divadle ho zaškatuľkovali ako komika. Keď prišiel na scénu ako strážca v tragédii Herodes a Herodias, ľudia sa rozrehotali. Laco Chudík zašepkal: „Otoč sa, aby ťa ľudia nevideli.“ Nabudúce si nasadil prilbu, čo mu zakrývala celú hlavu. Keď prišiel na scénu, rozosmial sa Chudík.
Kamarát Pietor mu dal väčšiu postavu Trileckého v Čechovovej hre Platonov. Oldo zažiaril pri Zacharovi ako čertík v Maľovanom na skle, Elegán v Krčme pod zeleným stromom, Porotca č. 12 v Dvanástich nahnevaných mužoch, Šustek v Kým kohút nezaspieva či Samsonov v Bratoch Karamazovovcoch. V televíznych filmoch zahviezdil vo Volponem, Mandragore, Bankinghouse Khuwich and comp., Geľovi Sebechlebskom či Tangu pre medveďa…
Bol smutný z úrovne novej hereckej generácie. Pri poslednej návšteve divadla mal pocit, že je na predstavení ochotníkov. Zo seriálov, kde stále hrajú tí istí, si preniesli zlozvyky na javisko. Zle artikulujú, často s biednou slovenčinou, nie je im rozumieť a bez mikrofónu sú stratení. Sláva a politika im stúpli do hlavy. Hnevalo ho, keď z divadla vyštvali Machatu, Kronera, Kvietika a ďalších. Aj hercov z jeho generácie otravovali pezlárovskí inkvizítori, ale oni žili pre svojho diváka a divadlo.
■ NEODÍDENÝ EMIGRANT
S Ivanom Krajíčkom (Krajcom) vytvorili pár v populárnej relácii Hostinec Pod gaštanom. Boli priekopníkmi televíznej reklamy. Dodnes si pamätám na kovbojský skeč, čo propagoval hodinky Prim. Tých scenárov napísal Oldo šesť. Keď odvysielali prvý, oslovil ho predseda strany: „Ak budeš pokračovať v takejto práci, dostaneš výpoveď!“ Na prehliadke svetovej reklamy v Madride, dostala za ne bratislavská televízia dve hlavné ceny.
Začiatkom osemdesiatych rokov zažiaril v relácii Vtipnejší vyhráva. Herci rozprávali divácke vtipy. V januári 1980 oslávil s „Vtipákom“ deviaty rok, keď ho oslovil Krajíček: „Oldo, ak budeš robiť ďalej vo ‚Vtipáku‘, tak s tebou rozväzujem spoluprácu! Ja s takým tajtrlíkom a šašom robiť nebudem!“ V televízii prekvapenému dramaturgovi oznámil, že končí. O dvadsať dní mali vysielať nový „Vtipák“. Olda šokovalo, keď sa v ňom ako šašo usalašil Krajíček…
Rozchýrilo sa, že s „Vtipákom“ prestal, lebo emigroval. V tom čase dostal víza na dovolenku na Cypre. Koncom júla 1980 cestovali Hlaváčkovci s rodinou Ďura Slezáčka do Prahy. Na letisku pracovník pasovej kontroly zavrčal: „Nikam nepôjdete, vy ste emigrovali!“ Ukázal mu hlásenie: „Oldo Hlaváček nelegálne opustil republiku.“ Našťastie zasiahol šéf pasovej kontroly, ktorý rozhodol, že keď má víza a pas, môže letieť. S vydesenou rodinou nastúpil do lietadla.
Na ÚV KSS vyčítali riaditeľovi SND Jánovi Kákošovi: „Ako si mohol dopustiť, že je v denníku Pravda na titulnej strane fotografia emigranta!“ ‒ „Ako to?“ zbledol Kákoš. „Začíname sezónu a on hrá v Pokuse o lietanie.“ Po návrate zavolal Oldo Kákošovi. Ten sa ho opýtal. „Odkiaľ voláš?“ ‒ „Z domu,“ odvetil. „Už si na Cypre kúpil dom?“‒ „Ja volám z Bratislavy,“ potešil ho Oldo. K „Vtipáku“ sa už nevrátil. Krajíčkova popularita vďaka nemu stúpala. Kto spustil emigrantskú fámu, sa Oldo nedozvedel. S Ivanom za divákmi cestoval po Slovensku ešte dlhé roky.
■ SLEPÁ SPRAVODLIVOSŤ
V čase dubčekovského odmäku žiadal o obnovenie procesu. Na súde mu povedali: „Vtedy sa tak súdilo, na tom sa nič meniť nebude.“ Šiel na prokuratúru. Sedel tam chlap, ktorý reval, že budú zatvárať aj za myšlienky. Oldo sa otočil na päte a odišiel.
Akej-takej spravodlivosti sa dočkal až po roku 1989, keď tieto procesy vyhlásili za nezákonné. Keďže ho pustili o šesť dní skôr, dostal len čiastočné odškodné. Politická kliatba trvala. Navrhli ho na televízneho Krokodíla za Silvestrovský program, ktorý moderoval s Josefom Kobrom. Už mal ušitý oblek, keď zavolali z „ÚVÉ“: Hlaváček nie!
Za zásluhy o rozvoj divadelnej, rozhlasovej a filmovej tvorby mu prezident Rudolf Schuster v roku 2004 udelil vyznamenanie Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa. S vďačnosťou spomínal na anjelov, ktorí mu pomohli v ťažkých chvíľach: Vlada Petrušku, doktora v base, Marienku Ruttkayovú, Andreja Bagara, Števa Kvietika a Mikuláša Hubu. Nikdy sa nedozvedel, či ho eštebáci vytypovali náhodou, alebo ho udal niekto zo spolužiakov. Najviac ho mrzelo, že mu nevrátili list, ktorý písal mame.
