Rozhovor s autorom Dávidom Hamranom
Text a foto: EVA ČULENOVÁ
Dávid Hamran napísal svoju prvú poviedku vo svojich jedenástich rokoch. Ešte predtým sa však u neho prejavila vášeň pre knihy. Vo svojom literárnom svete nachádza inšpiráciu v rozprávkach, fantastike, histórii a magickom realizme. Jeho cieľom pri písaní je ponúknuť čitateľovi priestor na oddych. Verí, že život a svet sú plné krásy a tajomstiev, ktoré stojí zato objavovať. Témy, o ktorých píše, sa zväčša dotýkajú lásky, šťastia a smútku života, no vždy zdôrazňuje ľudskú odvahu a odhodlanie nevzdávať sa. Koncom roku 2023 mu vyšiel debut, súbor navzájom prepojených fantazijných rozprávok Nerozprávky pre deti (vyd. Signis) a v roku 2024 Nerozprávky pre detičky (vyd. Signis, obe ilustrovala Ivana Vargončíková). Obe knihy zaznamenávajú na čitateľskom poli úspech; Nerozprávky pre deti získali ocenenie Naj kniha Nitrianskeho samosprávneho kraja.
Takmer presne po roku vám vyšli ďalšie Nerozprávky, tentokrát Nerozprávky pre detičky. Z názvu vyplýva, že sa orientuje na mladších čitateľov než predchádzajúca kniha. Pre aký vekový okruh sú teda tieto dve knihy určené a prečo prišli najprv „deti“ a až potom „detičky“?
Kniha Nerozprávky pre detičky vznikla úplnou náhodou. Objavil som staré ilustrácie, ktoré mi kamarátka kreslila k príbehom, a tie na prvý pohľad pôsobili ako určené pre mladšie deti. Navyše, po vydaní prvých Nerozprávok sa na mňa obracali ľudia s otázkou, či je kniha vhodná aj pre ich menšie deti. A tak, ako som sa pozeral na tie detské ilustrácie, som sa rozhodol napísať knižku pre prvý stupeň základných škôl. Písala sa mi skvele a mal som z nej veľkú radosť. Pekne doplnila môj zámer napísať Nerozprávky pre každú vekovú kategóriu.
Nerozprávky pre detičky sú na trhu už sedem mesiacov. Ako hodnotíte ich prijatie čitateľmi?
Krst sme mali v Mestskej knižnici v Bratislave. Bola to veľká akcia s množstvom detí – myslím, že ich bolo viac ako päťdesiat. Dve z nich, dievča a chlapec, sa stali krstnými rodičmi. Bola dokonca aj torta. Navyše nám besedu spestrila aj pani ilustrátorka, na ktorú mali deti nesmierne veľa otázok. Odvtedy som s Nerozprávkami absolvoval niekoľko úspešných besied. Kniha deti veľmi zaujíma. Sú bezprostredné, veselé a zvedavé na príbehy. Veľmi príjemný zážitok sa stal v knižnici v Nových Zámkoch, kde sa deti naučili naspamäť báseň z Nerozprávok a nielenže mi ju odrecitovali, ale si k nej vytvorili aj vlastnú choreografiu. Bolo to krásne a dokonalé.
Vieme, že sa často zúčastňujete besied s detskými čitateľmi. Ako pristupujú k vašim knihám? Čo o nich hovoria a čo ich najviac zaujíma?
Môj názor na besedy je taký, že keď už deti na ne prídu, chcú byť vytrhnuté z edukačného procesu. Chcú bádať, hrať sa, zabaviť sa, zažiť dobrodružstvo a nájsť v spisovateľovi priateľa. Nemôžu mať pocit, že prišli zo školy opäť do školy, aby počúvali suchopárne prezentácie o knihe. Preto svoje besedy vediem interaktívne – niečo k príbehom, nejaké otázky a hra. Tá je zásadná a vždy súvisí s témou príbehu.
Deti sú rôzne. Niektoré sú budúci prezidenti, iné rebeli, ďalšie sa nahlas zabávajú a mnohé nechcú byť až tak na očiach. Ale ku každému sa dá nájsť prístup. Nikdy by som si nepomyslel, že zažijem také úžasné chvíle, akými ma dokážu čitatelia zahrnúť. Dávajú mi darčeky, ktoré sami vyrobili, niektoré deti ma chcú objať, iné mi prídu pri odchode potriasť rukou. Zaujíma ich všetko.
S vašimi súčasnými skúsenosťami a s ohľadom na prijímanie vašich kníh čitateľmi: je na vašich knihách niečo, čo by ste v súčasnosti napísali inak? Zmenil sa nejako váš prístup k spracúvaným témam a autorským postupom?
Určite áno. Je toho toľko, čo by som spravil inak. Vždy sa to dá urobiť lepšie – no s takýmto prístupom by som nikdy žiadnu knihu nevydal. Jednoducho som Nerozprávky v tej konkrétnej dobe napísal najlepšie, ako som vedel. Knihu, ktorú píšem dnes, napíšem tak dobre, ako sa dá – no o pár rokov sa ten istý scenár zopakuje. Je to proces neustáleho zlepšovania.
Obe Nerozprávky sa odohrávajú v našom reálnom svete, preto názov Nerozprávky, no postavy oscilujú medzi realitou a svetom rozprávok. Ako hodnotíte vy vo vlastnom vnútri reálny svet, v ktorom žijeme, a svet rozprávok, v ktorom žijú vaše postavy, prípadne v ktorom by sme chceli žiť my?
Svet rozprávok a realita sú pre mňa to isté. Je to len uhol pohľadu – moja filozofia. Žijeme v neustálom zázraku. Skúsme sa pozrieť do stredoveku a pomyselne povedzme vtedajšiemu človeku, že jazdíme na kočoch, ktoré sa pohybujú samy, a že si nemusíme zapaľovať sviečku, aby sme si rozsvietili. Namiesto toho máme akúsi záhadnú energiu; vieme vidieť malé tvory, ktoré spôsobujú choroby, a mnohé z nich dokážeme liečiť. Pre človeka minulosti by to bolo kúzlo. Sme kúzelníci – a svet je kúzelný. Všetko je to v našej hlave. Postavy v mojich príbehoch žijú v tom istom svete ako my, len sú citlivejšie na kúzelné momenty.
Žiada sa doplniť, že váš nerozprávkový svet sa pomerne výrazne viaže na slovenskú (hornouhorskú) históriu, pričom vidno vašu erudíciu v nej. Prečo a ako vo svojich textoch zapájate aj historické témy, resp. skutočné historické postavy?
Každý z nás má nejakú vášeň. Mojou je história. Neviem prečo, no láka ma všetko, čo zaváňa rytiermi, mečmi, hradmi… Históriu aj študujem na vysokej škole, hoci ju k svojej profesii nepotrebujem.
Ako sú podľa vás prepojené rozprávky a história? Akú hodnotu pre spoločnosť zohráva história a jej poznanie?
Vo všeobecnosti mám pocit, že história na ľudí pôsobí ako rozprávka. A naša doba bude na ľudí budúcnosti pôsobiť rovnako – ako rozprávka. Keď budú o pár stoviek rokov rozprávkari písať čarovné príbehy, mnohí z nich si povedia: ‚Prvé desaťročia druhého milénia?! Áno, to je presne tá doba, keď sa mohli diať zázraky!‘ A čo jej poznanie? Neviem, čo k tomu napísať. V mojom svete je neznalosť aspoň základných dejín prečinom, no viem si predstaviť, že ľudia s inými vášňami sa o túto tému zaujímať nemusia. Tak ako sa ja nezaujímam o počítače a najnovšie modely mobilov. Tiež by to niekto mohol považovať za barbarstvo.
Keďže pomerne výrazne prepájate tri svety (reálny, rozprávkový a históriu), ako postupujete pri písaní svojich textov, ako ich koncepčne budujete? Kedy vlastne píšete, ak berieme do úvahy, že máte zamestnanie ako inšpektor železníc a máte aj veľa ďalších aktivít spojených s prezentáciou vašich kníh, ale aj so športom?
V prvom rade viem, o čom chcem písať. Vyberiem si tému a hlavný odkaz – niečo, čo považujem za dôležité. Pokúsim sa vymyslieť pútavý dej. Väčšinou ho skladám z čriepkov predstáv, ktoré si nosím v hlave už nejaký čas. Napríklad víziu veternej lúky s mrakmi a dievčatkom, ktoré si púšťa šarkana, som si nosil v hlave veľmi veľa rokov, kým som napísal rozprávku Veterný domček. Zabaliť príbeh do historického šatu alebo použiť postavy, ktoré skutočne existovali, je pre mňa už len maličkosť – v tejto téme sa celkom dobre orientujem. A kedy vlastne píšem? Priznám sa, že si často vyčítam, že nie som ten typ autora, ktorý si ráno sadne a poobede skončí. Mám totiž civilné zamestnanie. Mnohé príbehy mi kvôli tomu stoja, hoci by mohli byť napísané celkom rýchlo. Robím, čo môžem – to je jediné, čo k tomu viem povedať.
Vieme, že ste pracovali aj ako rušňovodič. Zrejme môže byť zaujímavé, ako sa mení krajina okolo vás, ako ste raz v meste, no vidíte aj také divočiny, kam sa človek obyčajne nedostane. Často ste publikovali pekné fotografie z pohľadu rušňa. Ovplyvnili tieto pohľady, resp. práca aj vašu tvorbu?
Práca rušňovodiča mi dala veľmi veľa po všetkých stránkach. Nielenže som bol vystavený mnohým náročným situáciám, ktoré si vyžadovali väčšiu dávku zodpovednosti, ale zároveň mi dlhé hodiny na mašine poskytovali dostatok času na premýšľanie (samozrejme s dôrazom na sledovanie a dodržiavanie dopravných predpisov). To je veľký benefit, ktorý si mnohí ľudia nemôžu dovoliť, pretože sú zahltení pracovným hlukom. Ja som bol neraz nútený zostať v rušni dve-tri hodiny sám a v relatívnom tichu. A práve to ticho človeku poskytne veľa inšpirácie.
Vráťme sa k obom Nerozprávkam a objasnime našim čitateľom, aký je medzi nimi rozdiel?
Nerozprávky pre deti sú určené pre druhý stupeň základných škôl. Obsahujú náročnejší text, čiernobiele ilustrácie a príbehy sa nevyhýbajú ani strašidelným scénam. Nerozprávky pre detičky sú určené pre prvý stupeň základných škôl. Sú kratšie, obsahujú menej náročný text rozdelený na kratšie podkapitoly a úplne v nich absentuje strašidelno. Zameral som sa v nich najmä na poetickosť príbehov.
Obe knihy ilustrovala Ivana Vargončíková. Ako vnímate prepojenie literárneho a výtvarného umenia? Ako sa dopĺňajú, prípadne vylučujú a ako hodnotíte symbiózu vašich textov s ilustráciami? Vyjadrili sa k nim aj vaši čitatelia?
Čitatelia chvália obálky kníh aj samotné ilustrácie. Pani ilustrátorka zobrazovala môj príbeh, a preto si vždy povieme, ako si to približne predstavujem, no zároveň si uvedomujem jej autonómiu. Svoje ilustrácie tvorí s rovnakou láskou, s akou som ja písal príbehy. Je to jej dielo, jej pocity, jej odkaz.
Bol som na vernisáži, kde som videl kresby z mojej knihy, no obdivoval som ich, akoby som ich videl prvýkrát. Všetky zásluhy patria jej.
Keď zatvoríte oči a prenesiete sa do svojej veľmi ďalekej budúcnosti, keď budete mať násobne -siat rokov. Ako sa vidíte a ako vidíte svoju tvorbu?
Môj cieľ je dosiahnuť niečo naozaj hodnotné. Niečo, čo po sebe zanechá stopu aspoň v zopár srdciach.
Pracujete momentálne na nejakom diele? Aké máte plány pre svojich čitateľov? Patrí medzi ne aj literatúra pre dospelých? Ak áno, plánujete aj odklon od fantazijného žánru?
Pracujem na Nerozprávkach pre deti 2. Pôjde o veľké dobrodružstvo a nadviažem na prvú knihu. Chystám aj niečo pre dospelých, ale nepôjde o odklon od fantazijného žánru. Romantickú literatúru pre ženy ani kriminálky odo mňa nečakajte. To prenechám skúsenejším v tomto odbore.
Doteraz sa vo vašom diele objavovali témy empatie, lásky, vzájomnej pomoci. Akú hodnotu majú pre vás tieto entity?
Čo píšem, to žijem. Alebo sa o to aspoň snažím. Hľadám slabé miesta vo svojej duši a pokúšam sa ich opraviť. Niekedy sa cez svoje príbehy snažím nájsť odpoveď na vlastné prežívanie, a preto sú Nerozprávky oveľa osobnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Ale myslím si, že tak je to správne. Takéto veci nemusia byť okaté – dôležité je, čo si z toho odnesie samotný čitateľ.
Čo ste by ste chceli vašou tvorbou čitateľom odkázať?
Svojimi príbehmi chcem do sveta priniesť aspoň maličké dobro. Niečo, k čomu sa čitateľova duša uchýli, keď sa bude cítiť ohrozená svetom – a nájde odpoveď, že nič nie je stratené.
Ukážka z tvorby:
Prešli sme po moste cez Dunaj. Pred nami bola rovina plochá ako obrovitánske zrkadlo. Vľavo stálo mesto. Malo kamenné múry a spoza nich trčali len špičky kostolných vežičiek a trepotajúce sa vlajky. „To je Kamenné mesto, ale my musíme ísť ďalej.“
„Ďalej? Ale tam ľudia hovoria po slovensky. Nebudem im rozumieť.“
„Naučím ťa,“ povedal biely mních.
Výučba sa začala hneď. Slovenské vety ma Cyprián nútil vysloviť tisíckrát. Keď sme sa utáborili, sama som si opakovala všetky zaujímavé slová. Páčilo sa mi ako sa povie „Ľúbim ťa“ a „Kurník šopa!“
Pokukovala som po Leventem, ale iba vtedy, keď sa nepozeral. Skúmala som aj mnícha. „Otec Cyprián, prečo nie ste v kláštore?“
„Lebo som pustovník. Mojou úlohou je vykonať ťažkú misiu. Preto som ťa vzal. Myslím, že si tá, ktorá chráni. Už ti to môžem povedať, lebo sme takmer v cieli našej cesty. Si ochrankyňa.“
Zamračila som sa: „A čo mám chrániť? Nejaký dom? Alebo truhlicu zlata? A nemám sa u vás učiť?“
„Práve si sa krásne naučila mnoho viet v slovenskom jazyku.“
„Dúfala som, že budem múdra ako…“ Nechala som sa nachytať. Nikdy nebudem múdra ako princovia z bohatých rodín. Cítila som sa oklamaná a podvedená.
Nastal večer. Krajina zosivela, akoby z nej ktosi vysŕkal farby ako polievku z misky. Prišli sme na miesto plné hájov a polí. Ľudia zaháňali čriedy z úbočí. Z krajiny trčal vrch menom Zobor. „Odtiaľto pochádzam,“ oznámil nám Cyprián. Jeho dom stál osamotený, ďalej od zvyšku mesta. Zaviedol ma dnu. „Nech sa páči, Barborka. Vojdi a vrav, čo vidíš…“ povedal.
„Je tu tma, otec Cyprián. A pavučiny. Vidím posteľ a zaprataný stôl. Na stene je krížik a pod ním truhlica na šaty.“
„Nie je na šaty.“ Sňal si z krku povrázok s kľúčikom. Čupol si k truhlici a skôr ako ju odomkol, prikázal mi zapáliť sviečku, aby som videla. Posvietila som na hŕbu dokumentov. Boli tam kresby ľudí s krídlami na rukách, matematické výpočty a stroje, ktoré by mohli vzlietnuť ako obrovské vtáky.
„Snažíte sa vynájsť stroj na lietanie?“ Niektoré kresby zobrazovali aj čosi celkom iné. Malého draka. Na ďalších bola nakreslená ženská tvár. „Kto to je?“
„To sa radšej nepýtaj.“
„Mám vám tieto kresby chrániť?“
„Nie. Môžu zhorieť do tla. Ty si tu kvôli niečomu inému. Tá striga, o ktorej sa ti sníva, je skutočná.“ Srdce mi zovrelo, akoby ho chytil zlomyseľný kováč do klieští.
„Ale mne sa sníva už len o…“ pozrela som sa k dverám, kde stál Levente.
„Oči, ktoré na teba striga upiera, som tiež videl. Keď som mal zrak. Vonku sa stmieva, Barborka. Musíme ísť do lesa.“
„Otec Cyprián, ale ja sa hrozne bojím.“
„Ja som starý a slepý, premohla by si ma aj konárom zo stromu a Levente je živá šľachetnosť, má ťa veľmi rád. Iba tvoje vlastné srdce môže narobiť neplechu.“
Vyšli sme na večerný vzduch. Levente držal meč a tváril sa prísne. „Čas sa kráti,“ zavelil biely mních. „Poďme!“
