So Štefánikovou vlajkou sa nemá vystatovať len Praha
Radovan MASÁR – Foto: internet
Český prezident Petr Pavel s manželkou Evou boli 19. januára tohto roku na návšteve Vatikánu. Hlava susedného štátu dopravila odtiaľ do Česka jeden z najstarších návrhov československej štátnej vlajky, ktorá sa stala súčasťou zbierky pražského Vojenského historického ústavu. Ide o vlajku, ktorú v roku 1918 navrhol Milan Rastislav Štefánik – Slovák, spoluzakladateľ štátu a muž, bez ktorého by Československo pravdepodobne vôbec nevzniklo. A práve preto je namieste otázka, ktorá nie je ani útokom, ani provokáciou, ale úplne prirodzenou úvahou: Prečo má byť tento symbol vystavený iba v Česku, keď jeho autorom bol Slovák a vznikal pre spoločný štát dvoch národov?
Dejiny sa často zjednodušujú. Hovorí sa: „Masaryk založil republiku.“ Lenže pravda je obsažnejšia. Pri zrode republiky stáli minimálne dvaja kľúčoví muži: Tomáš Garrigue Masaryk ‒ vízia, politika a filozofia štátu, a Milan Rastislav Štefánik – armáda, diplomacia, medzinárodné kontakty. Masaryk presviedčal. Štefánik vybavoval. Masaryk písal memorandá. Štefánik rokoval s generálmi a ministrami. Bez légií by veľmoci nový štát neuznali. A légie vznikli práve vďaka Štefánikovi. Mimochodom, aj Masaryk mal slovenské korene po matke zo Záhoria. Už samotný pôvod zakladateľov tak symbolicky prepájal oba národy. Československo teda nikdy nebolo len český projekt.
■ MODRÝ KLIN
Počas prvých mesiacov po roku 1918 používal nový štát obyčajnú bielo-červenú vlajku Čiech. Lenže splývala s Poľskom, ignorovala Slovensko a pôsobila ako „rozšírené Česko“, nie spoločný štát. Preto sa začalo hľadať nové riešenie. Zachovali sa slovanské farby – biela, červená, modrá. A vznikol modrý klin. Oficiálne vysvetlenie hovorí, že modrá reprezentovala Slovensko. Symbolicky to dáva dokonalý zmysel: klin vstupujúci do vlajky akoby vizuálne spájal dva národy. Nebola to česká vlajka. Bola to československá vlajka. A práve v tomto období vznikol aj Štefánikov návrh pre légie, ktorú objavil Tomáš Parma z Cyrilo-metodskej teologickej fakulty Univerzity Palackého v archíve pápežského kolégia Nepomucenum v Ríme. Vlajka s písmenami „ČS“ ‒ nesená vojakmi, ktorí za štát bojovali skôr, než vôbec existoval na mape. Nie teoretický symbol, ale symbol vybojovaný.
■ SPORNÉ DELENIE
Keď sa federácia v roku 1992 rozdelila, logika by velila jednoduché riešenie – keďže vznikli dva nové štáty, mali by vzniknúť aj dva nové symboly. Lenže stalo sa niečo iné. Česká republika si ponechala československú vlajku. Slovensko sa vrátilo k vlastnému historickému znaku – dvojkrížu, trojvršiu a cyrilo-metodskej tradícii. Česi si ponechali federálny symbol. My sme sa vrátili ku koreňom. Právne bolo prisvojenie pôvodnej vlajky sporné, pre Čechov politicky pragmatické. Ale historicky vznikol paradox: vlajka, ktorá mala reprezentovať dva národy, dnes reprezentuje už len jeden.
■ SPOLOČNÝ ARTEFAKT
Vlajka, ktorú teraz predstavitelia Česka previezli z Vatikánu do Prahy, nie je „česká pamiatka“. Je to artefakt spoločného štátu a jej autor bol Slovák. Preto je úplne legitímne pýtať sa: Nemala by byť vystavená ako spoločné dedičstvo? Nemala by byť aspoň zapožičaná či rotovať medzi Prahou a Bratislavou? Nemala by mať miesto aj tam, odkiaľ pochádzal jej tvorca? Nejde o vlastníctvo. Nejde o to, kto si má niečo „privlastniť“.
Dejiny nie sú dedičské konanie. Ide o elementárnu spravodlivosť a úctu k historickej pamäti. Pretože ak má mať história zmysel, nemá deliť. Má spájať. A máloktorý symbol spája Čechov a Slovákov tak silne ako práve vlajka, ktorú kedysi navrhol Štefánik. Slováci si po roku 1993 vzali to, čo bolo jednoznačne naše – dvojkríž, tradíciu Veľkej Moravy, vlastný erb. Česi si nechali to, čo vzniklo ako kompromis oboch. Dnes sa tak história zvláštne uzatvára. Vlajka Československa s kozmetickou úpravou visí nad Českom a Slovensko si nesie svoj kríž… Možno by stálo za to, aby sa aspoň tento konkrétny symbol – Štefánikova vlajka – stal nie predmetom vlastníctva, ale mostom. Pretože ak niečo vystihuje vznik Československa, tak to nebolo „my alebo vy“, ale my spolu.
