(5. 1. 1970 – 2. 6. 2025)
„Málokto si uvedomuje, že každým svojím činom a skutkom ovplyvňuje svojich najbližších na mnoho rokov dopredu. Že jeho deti nezdedia len jeho majetok, ale aj to, ako sa k tomu majetku dostal.“ Citované slová napísala v jednom zo svojich posledných uverejnených textov filmová režisérka a scenáristka, prozaička, dramatička, publicistka, televízna dramaturgička a vysokoškolská pedagogička Eva Borušovičová. Začiatkom júna tohto roku nás navždy opustila vo veku 55 rokov v dôsledku rakoviny kože.
Rada zvykla vyzdvihovať obyčajné ľudské bytosti z prachu všednosti a robiť z nich ústredných hrdinov svojich príbehov, prinášajúcich človečenskú nádej a pravdy. Nezjemňovala historické krivdy, zlyhania, omyly a klamstvá, keď bolo treba pomenovať zlo, hanbu, bezprávie, farizejstvo či chamtivosť.
Eva Borušovičová pochádzala z Levíc, od jesene 1988 študovala na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (VŠMU) – sprvu na Katedre filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky, následne, po absolvovaní magisterského stupňa, pokračovala na Katedre filmovej a televíznej réžie, ktorú ukončila v roku 1998. Doktorandské štúdium v odbore filmová a televízna réžia absolvovala na VŠMU v rokoch 2004 až 2008. Už počas študentských liet pracovala v Slovenskej televízii ako scenáristka a dramaturgička detských programov (Od Kuka do Kuka a iné), neskôr prednášala na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Ateliéri filmovej a televíznej réžie.
Slovensko spoznalo charizmatickú Evu Borušovičovú najprv cez internetový časopis inZine. Vďaka autorkiným poviedkam okamžite stúpla jeho čítanosť. Tam pod pseudonymom Maxim E. Matkin začali vychádzať i Evine románové texty na pokračovanie. Fakt, že je za uvedeným menom ona, však nikdy oficiálne nepotvrdila. Kultúrna verejnosť bola veľmi zvedavá, o koho ide, ale musela sa naučiť žiť s vedomím, že nie všetky tajomstvá možno odhaliť… Pripomenieme, že Matkinove úspešné diela pôvodne vydával Slovart, keď však prišlo ku kardinálnym zmenám na knižnom trhu a už nebola potrebná bežná distribúcia smerom k čitateľom, stala sa Borušovičová aj vydavateľkou (tituly Polnočný denník, 2002; Láska je chyba v programe, 2004; Mexická vlna, 2005; Miluj ma ironicky: návod na život, 2007; Mužské interiéry, 2007; Aj ja teba, 2010; Nie na ústa, 2011; Žiadne prudké pohyby, 2012; Úplne najviac, 2013; Hviezda jasná, 2014 a iné). Písala tiež pre magazín Eva, dlhodobo kooperovala s denníkom SME i ďalšími periodikami.
Ako režisérka debutovala poeticky ladenou celovečernou hranou tragikomédiou Modré z neba, ktorá mala premiéru v lete 1997 na renomovanom Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary. Neskôr nakrútila televízny rodinný film Amálka, ja sa zbláznim (2000), uvádzaný aj s podtitulom „detský krvák“, a akčnú komédiu Vadí nevadí (2001), ktorej dej sa odohráva počas jedného víkendu v Bratislave a jej okolí. Kľúčové boli pre Evine filmy tematické línie rodinných vzťahov, ľudskej intimity, generačných konfliktov či minulosti, ktorá sa rozplýva v prítomnosti. Žiaľ, nenakrútila „toho toľko, koľko by chcela. Do veľkej miery ju odradil ťažkopádny systém pri podpore scenárov.“
Scenár k historickej filmovej dráme Jánošík – Pravdivá história (2009), ktorú natočila medzinárodne uznávaná poľská režisérka Agnieszka Hollandová s dcérou Kasiou Adamikovou, písala Borušovičová ako diplomový scenár už v rámci štúdia na VŠMU. Viac rokov intenzívne študovala archívne pramene a dobové záznamy, pričom súčasťou tohto veľkého projektu bol i autorkin knižne vydaný literárny scenár, ktorý má identický názov ako samotný film.
Literárne dielo Evy Borušovičovej charakterizuje najmä pútavé zobrazovanie sveta ženských hrdiniek a ich spletitých osudov. Kniha Urobíme všetko, čo sa dá (2009) je súborom krátkych prozaických fragmentov, ktoré boli najskôr osobitne uverejňované v rôznych internetových magazínoch. Iný knižný titul Do plaviek (2018) sama autorka označila za „metaforu toho, že sa netreba báť odhaliť, byť takými, akými sme, bez ohľadu na to, či sme dokonalí a spĺňame kritériá úplnej krásy“. Deťom i dospelým čitateľom adresovala empatická spisovateľka príbeh o tom, že dokonalé je nepriateľom dobrého. Kým to ale nevyskúšame, nechceme tomu uveriť (kniha Dokonalé dieťa, 2023). Vlani, bezprostredne po vydaní zbierky 115 príbehov a zamyslení s názvom Nádej je pri nás a šuchoce krídlami (2024), napísala Eva jednej zo svojich priateliek, že by veľmi chcela, aby jej príbehy „priniesli aspoň troška protiváhy správam o katastrofách, korupcii, o hlúposti v politike a nadovšetko o nenávisti“. Uvedený knižný opus je akýmsi návodom, čo môžeme spraviť, aby bol svet lepším miestom a my sme vedeli, kde hľadať skutočný zmysel života.
Z Borušovičovej dramatickej tvorby pripomenieme hru 69 lepších vecí než sex, ktorá mala premiéru v bratislavskom Štúdiu L+S v roku 2013. Divadlo Andreja Bagara v Nitre zas uviedlo inú jej hru Štefánik – slnko v zatmení (premiéra inscenácie bola v roku 2017).
Blízki priatelia vedia, že si Eva dávala veľmi záležať na tom, aby nebolo jasné, o kom vo svojich textoch píše. Nechcela, aby sa niekto do jej príbehov projektoval alebo sa na ňu nahneval. „Túto vetu si beriem“, zvykla hovorievať, keď sedela so spriaznenými dušami a koncentrovane počúvala ich názory na dianie vo svete, respektíve rozprávanie o peripetiách ich osobného života. Ani náhodou nepotrebovala moralizovať alebo formulovať jednu múdru vetu za druhou. Všetko, čo chcela povedať, dokázala jasne, presvedčivo i autenticky vyrozprávať vo svojich pútavých príbehoch. Taká bola Eva Borušovičová…
Text a foto: Peter CABADAJ
