Spomínam si na noc, keď padol Berlínsky múr: bol som nesmierne šťastný. Tiekli mi slzy. Rovnako ako keď som sa ako študent prvý raz ďalekohľadom pozeral zo západoberlínskej rozhľadne na východoberlínsky Pankow. Opäť mi tiekli slzy a moje malé deti nechápali, prečo ich otec plače. Dožil som sa onej magickej chvíle, keď som bol presvedčený, že pre svet konečne nastáva éra mieru alebo aspoň väčšieho pokoja. Bol som nesmierne spokojný, „lebo sme mali pravdu“, história bola na našej strane: boľševický moloch sa ocitol v prepadlisku dejín, konečne padol diktátorský komunistický režim, čo desaťročia držal v zajatí veľkú časť sveta. Nikomu z nás sa vtedy ani len neprisnilo, nikto z nás vtedy nemohol tušiť, že nasledujúcich tridsať rokov prinesie postupné narastanie vojen a teroru.
Prišlo Srbsko, Kosovo, Irak a 11. september, Libanon, Nikaragua, Kongo, Čečensko, Afganistan, Sudán, Ukrajina, Gaza, Irán a stovky ďalších konfliktov, o ktorých médiá hlavného prúdu ani nereferujú, mlčí rozhlas, slepá je televízia: nebol už ani jeden deň mieru. V súhrne tohto tragického denníka ľudstva je najťaživejšie zistenie, že OSN postupne stratila akúkoľvek morálnu i materiálnu autoritu. Je zjavné, že v súčasnom svete absentuje arbiter elegantiarum, tretí rozhodca, ktorý by bol schopný ex auctoritate, autoritatívne zastaviť konflikty na globálnej úrovni.
Takto sa akýkoľvek diktátor, autokrat, despota alebo jednoducho povedané gauner, ničomník, „silný muž“ slobodne dostáva do mocenskej pozície, v ktorej môže vydávať zo seba to najhoršie, čo v ňom je, a to celkom beztrestne, uplatňujúc zákon silnejšieho, zákon džungle, ktorý ruší všetky práva ľudí – koncept, ktorý sa v týchto mesiacoch, žiaľ, až príliš často objavuje za veľkou mlákou, kde sa každé rozhodnutie stalo často nepochopiteľným, protirečivým, možno náladovým a, obávam sa, osamelým. Ani spojenci, ani poradcovia už nehrajú žiadnu rolu. Sú držaní v nevedomosti, ale pokrytecky predstierajú, že nimi ešte stále sú…
Každopádne im nezostáva nič iné, ako prispôsobiť sa bez toho, aby mali čo povedať, akiste aj preto, že by ich pravdepodobne aj tak pokojne ignorovali (spojencov) a vymenili (poradcov). Je nad slnko jasnejšie, že z eurocentristického hľadiska chápania a vnímania slobody, ľudských a občianskych práv a hodnôt, vzájomného spolunažívania iránska mocenská konštelácia bola (a zostáva) najhoršia možná, ale fortieľ použitý na pokus o jej likvidáciu je neprijateľný, najmä vzhľadom na to, že ešte prebiehali riadne diplomatické rokovania. Nad týmto absurdným rozporom sa potom týči Izrael, štát, ktorý za posledné tri roky stratil čaro malej, ale mocnej a hrdej demokracie obklopenej násilím. Prečo? Pretože postupne sám zaujal násilnícke postoje, ktoré sú z hľadiska ľudského spolunažívania neúnosné.
Pretože prejavil zjavnú neschopnosť a neochotu k dialógu a utláča a vytláča susedné národy, čo už nemožno ospravedlniť potrebou obrany. Nehovoriac o nenávisti, čo sa šíri, o humanitárnej kríze, čo narastá, o kolektívnych drámach, čo sa potom premietajú do zúfalstva jednotlivých zlomených životov tých, ktorí sa ocitli uprostred toho všetkého bez akejkoľvek viny či zodpovednosti.
Text: Jozef M. RYDLO – Foto: Internet
