Jazýček na geopolitických váhach. Po nedávnom, v poradí druhom stretnutí Vladimíra Putina s Tayypom Erdoganom Západ očividne znervóznel. Komisárka Federica Mogheriniová, formálne zastupujúca zahraničnú politiku EÚ, poslušne čaká na pokyn z Washingtonu a samotní predstavitelia USA váhajú s reakciou v obavách, že nevyspytateľné vedenie Ankary sa otočí chrbtom k NATO a Rusko bude využívať Erdogana ako páku na presadenie svojich cieľov v konfrontácií so Západom. V trojuholníku záujmov Ruska, Turecka a USA má tromfy v rukách ruský prezident Vladimír Putin, a to je pre mnohých nepríjemné zistenie, pretože established Bruselu a Washingtonu nevie, čo sa ešte skrýva v tieni Erdoganovej ríše po neúspešne zinscenovanom prevrate.
■ NOVÉ KONTÚRY
Stretnutia oboch prezidentov v Petrohrade, ale najmä v Istanbule na Svetovom energetickom kongrese načrtli nové kontúry politických vzťahov, ktoré sa majú pretaviť do konkrétnej ekonomickej spolupráce. Obaja spečatili podpisom plán pokračovať v začatej výstavbe plynovodu Turecký prúd, vedúceho popod Čierne more do Turecka a do Európskej únie.
„Turkish Stream“ je ďalšou porážkou USA na medzinárodnej scéne,“ píše Deutsche Wirtschafts Nachrichten, pretože podiel Ruska ako dodávateľa energie na európsky trh sa zvýši a Washington príde o kontrolu nezanedbateľnej časti hospodárskeho priestoru v Európe. Okrem toho americký bridlicový plyn stratí konkurencieschopnosť.
Erdogan vyslal Bielemu domu signál, že vie, kto za hranicami napísal scenár tureckého puču a dal nepriamo najavo aj to, že vie, aké tajné služby ho včas upozornili na chystaný prevrat. K zblíženiu Moskvy s Ankarou neprišlo krátko pred hektickými júlovými udalosťami náhodne. Kremeľ najprv prijal Erdoganovo ospravedlnenie za zostrelenie stíhačky Su-24 a potom obaja predstavitelia začali rokovať o pochovaní nepriateľstva a zrušení vzájomných ekonomických sankcií.
■ PARTNERSTVO Z ROZUMU
Erdogan vzápätí po prevrate privítal bezvýhradnú Putinovu podporu a nešetril kritikou na adresu Spojených štátov za ich vlažnú reakciu na puč a za to, že odmietli vydať moslimského učenca súfistu Fethullaha Güllena, ktorého v Ankare podozrievajú z prípravy prevratu. Novodobý sultán Turecka je však dosť prezieravý, aby vedel, že spáliť mosty s Washingtonom a NATO by nebolo užitočné, a tak mu vyhovuje stav jazýčka na geopolitických váhach medzi Bielym domom a Kremľom.
Vladimír Putin vie, s kým si podáva ruky, uvedomuje si politické kalkulácie prešibaného Osmana sediaceho na dvoch stoličkách, preto si ho zaväzuje dohodami o „Tureckom potoku“ a obnovuje s ním prerušené obchodné vzťahy, ktoré sa nedajú nazvať inak iba ako partnerstvo z rozumu.
V Moskve i Bruseli je známe, že Turek sídliaci vo svojom Bielom paláci v Ankare, väčšom ako Versailles, sa ničím nelíši od diktátorov juhoamerického razenia. Jeho Turecko patrí medzi krajiny s najväčším počtom uväznených novinárov a podľa organizácie Freedom House je v tejto krajine sloboda prejavu neznámy pojem. Od roku 2008 bolo v Turecku zablokovaných viac ako sedemdesiatsedemtisíc webových stránok a pravidelne je blokovaný prístup k sociálnym sieťam. Po potlačení prevratu, zbabraného CIA a domácimi odporcami režimu, bolo dodnes zadržaných sedemdesiattisíc ľudí, z ktorých tridsaťdvatisíc je stále vo vyšetrovacej väzbe. Počet prepustených vojakov z armády, policajtov a profesorov sa počíta na státisíce.
Prenasledovanie politických odporcov nie je v Turecku ničím novým. Pred poldruha rokom boli Tureckou štátnou rozviedkou (MIT) unesené, znásilnené a zavraždené dve reportérky – Američanka Serena Shimová z Iran’s Press TV a Jacky Suttonová, bývalá producentka BBC, pretože odhalili a podrobne zverejnili, ako turecká vláda podporuje ISIS a otvára hranice pre teroristov. V celej tejto zločinnej akcii MIT, o ktorej vtedy mlčali Američania aj Briti, mal podľa ruských tajných služieb prsty Erdoganov syn Bilal, hlavný pašerák lacnej ropy z ISIS.
■ ANI TIEŇ PODOZRENIA…
Čudné vzťahy Turecka s tzv. Islamským štátom sa prezentovali pred publikom západného sveta ako záhada; na Turecko ako spojenca USA a dôležitého člena NATO nemal padnúť tieň podozrenia. Lenže v dnešnom svete sa nedá prakticky nič utajiť: aféry vrážd, dodávanie zbraní teroristom Islamského štátu a pašovanie krvavej ropy boli známe mnohým žurnalistom západných médií. Pravdaže, u nás sa o tom vtedy nepísalo a nehovorilo, lebo veď ten, kto porušuje ľudské práva nemôže byť nikto iný iba Putin.
Erdoganova administratíva sa zahráva s ohňom, koketovanie s tzv. Islamským štátom sa Ankare vracia v podobe teroristických útokov džihádistov a falošná hra s Kurdmi a so Sýriou je príčinou nestability v regióne. Prezident Erdogan berie rozohranú partiu ako príležitosť zvýšiť váhu Turecka ako regionálnej mocnosti, ako významného strategického partnera Západu. Zatiaľ si to môže dovoliť. Predstavitelia Európskej únie mu sľubujú bezvízový styk a všetkému, čo prichádza z Anatolského polostrova, potichu pritakávajú v nádeji, že s pomocou Turecka sa im podarí zvládnuť migračnú krízu.
Akoby všetci zabudli, že s Turkami boli vždy problémy. Akoby zabudli, že s neuveriteľnou brutalitou napádali Európu v 16. a 17. storočí, že vyvraždili 1,5 milióna Arménov počas genocídy pred sto rokmi, že decimujú kurdský národ v súčasnosti, akoby nevideli, že Erdogan vydiera Európsku úniu za slepej súčinnosti Mutti Merkelovej. Ak dôjde k očakávanému bezvízovému styku medzi Tureckom a EÚ, bude islamizácia starého kontinentu aj bez migrantov aktuálna o niekoľko desaťročí.
Ľudovít ŠTEVKO – Kresba: A. MIŠANEK
