Ako talentovaný a mimoriadne rozhľadený mladý človek sa venoval básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe i literárno-kritickej činnosti. Manželka Zuzana mu porodila štyroch synov a jednu dcéru. Takmer celý život musel čeliť ťažkým existenčným problémom. Zomrel tragicky vo veku 39 rokov v Rimavskom Brezovom – prebodol ho spoluhráč pri kartách… Šestnásteho októbra 2025 uplynulo 195 rokov od narodenia všestranného literárneho tvorcu Ľudovíta Kubániho.
Svetlo tohto sveta uzrel prvý raz v Horných Zahoranoch (okres Rimavská Sobota) a pochádzal z učiteľskej famílie. Študoval na gymnáziách v Miškovci, Ožďanoch a na evanjelickom lýceu v Levoči. Orientoval sa na administratívno-právne povolanie. Ako úradník pôsobil v rokoch 1850 – 1867 v rôznych pozíciách na viacerých miestach, od roku 1867 bol adjunktom v súkromných advokátskych kanceláriách v Rimavskej Bani.
Národné ideály si osvojil a literárne sa formoval počas štúdia v Levoči, najmä v styku s Pavlom Dobšinským, Jánom Bottom a Petrom Zábojom Kellnerom-Hostinským. Radíme ho k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre. Kubániho dielo charakterizuje oscilovanie medzi romantickými ideálmi spojenými so štúrovským národným programom na jednej strane, nutnosťou konfrontovať sa s realitou porevolučného diania a príklonom k liberálne orientovanej skupine na druhej starne.
Vo svojej básnickej tvorbe vychádzal zo štúrovskej poézie (Andrej Sládkovič, Janko Kráľ), ktorej ideovú a obsahovú líniu čoskoro prekonal a stal sa reprezentantom tzv. druhej vlny slovenského romantizmu. Pre jeho verše sú typické pocity vnútorného nepokoja a dezilúzie, odrážajúce sa v spomienkach na rodný kraj, rodičov, kamarátov, mladé letá. Často využíval štylizovaný obraz básnika ako žobráka, respektíve človeka z okraja spoločnosti. Zaujal však najmä ako pohotový improvizátor a tvorca príležitostnej poézie venovanej priateľom, ale i politicky adresných veršov. Pokiaľ ide o Kubániho epické básne, dominujú v nich národné a historické témy s politickou tendenciou. Oduševnená nádej na dosiahnutie národných práv vyžaruje z rozsiahlej oslavnej alegorickej skladby Deň 6. a 7. júna roku 1861 v Turčianskom Sv. Martine (Lipa, 1862), viažucej sa k pamätnému memorandovému zhromaždeniu, ktoré okrem iného viedlo aj k založeniu Matice slovenskej. Pohnuté udalosti revolúcie 1848, konkrétne činnosť a osudy Štefana Marka Daxnera, Jána Francisciho-Rimavského a Mikuláša Bakulinyho od ich zatknutia, odsúdenia štatariálnym súdom až po vyslobodenie, stvárnil v známej veršovanej dráme Traja sokoli (1868).
Dominantné postavenie v súradniciach Kubániho literárneho diela má bezpochyby próza. Patril medzi erudovaných tvorcov v otázkach vývinu umeleckej spisby, písal poviedky a črty reflektujúce dobový slovenský život. Autenticky v nich zobrazil osudy ľudí žijúcich v úbohých sociálnych pomeroch, pričom neraz zužitkoval vlastné skúsenosti – s ironickým úsmevom nad svojou biedou… Prvé prozaické texty (v nemčine písaný román Sklári a poviedka Blíženci) zostali v rukopise. V poviedke Mendík (Sokol, 1860) stvárnil tragikomický príbeh učiteľskej siroty, v Suplikantovi (Orol, 1873) zážitky a skúsenosti z prázdninovej študentskej cesty ohľadom získania peňazí na činnosť školy. Tragikomické, humorné i kriminálne historky pútavo spracoval v časopisecky uverejnených prózach Pseudo-Zamojski (Sokol, 1861), Hlad a láska (Lipa, 1860), Čierne a biele šaty (Černokňažník, 1861), Emigranti (Tábor, 1870)…
Špecifické miesto v kontexte celej Kubániho literárnej tvorby zaujíma nedokončený historický román Valgatha (Orol, 1872), v ktorom načrel do búrlivých uhorských dejín 15. storočia. Na pozadí krvavých bojov medzi Jánom Huňadym a Janom Jiskrom zobrazil odveké národnostné konflikty. Okolo sobáša adoptívnej dcéry Jiskrovho rytiera Valgathu Milice s Huňadyho synom Ladislavom vytvoril plastický obraz ľúbostných vzťahov, bojových scén i politických intríg, úkladov a konšpiratívnych schôdzok, zasadených do dôverne známeho gemerského prostredia. Aktualizovaním historických faktov sa spisovateľ snažil vzbudiť v slovenskom národe vedomie spoluúčasti na uhorských dejinách.
Počas účinkovania v Rimavskej Sobote sa prejavil ako iniciátor a neúnavný spiritus movens literárneho života. Zostavil a vydal 23 čísel rukopisného časopisu Hodiny zábavy (1855), ktorý obsahovo zväčša zapĺňal sám. Činorodý Ľudovít Kubáni na seba upozornil tiež ako erudovaný kritik. Vlastné názory na poslanie románu a otázky prózy formuloval v siedmich listoch Pavlovi Dobšinskému (1852), kritické úvahy o Hostinského tragédii Svätoslavičovci vyšli posmrtne (1873).
Text a foto: Peter CABADAJ
