Oduševnený, univerzálny rytier zákona a práva

Marián GEŠPER – Foto: internet

 „Slovenský advokát tej doby (počas Uhorska) musel byť rytierom zákona a práva v najušľachtilejšom zmysle pri obhajobe a uplatňovaní všetkých občianskych i národných, verejných i súkromných práv slovenského ľudu… Ako najuvedomelejší, a iste z hľadiska všeobecného vzdelania najvyššie stojaci živel svojho ľudu musel sa slovenský (národne presvedčený) advokát zúčastňovať na vedúcich miestach každej verejnej činnosti v obci, okrese, stolici, pri voľbách a vôbec pri verejnoprávnych príležitostiach, v bojoch cirkevných, pri kultúrnom podujatí každého druhu, pri zakladaní spolkov čítacích, hasičských, divadelných, pri tvorení spoločnosti a útvarov hospodárskych, finančných, ba pokiaľ mu to pripúšťali osobné schopnosti, musel byť spisovateľom, žurnalistom, vydavateľom časopisov i kníh, vôbec v pravom zmysle slova univerzálnym pracovníkom, často i nádenníkom všemožných potrieb svojho ľudu.“

Aj keď Vladimír Fajnor týmito slovami charakterizoval svoje veľké vzory – významných slovenských národovcov a advokátov svojej doby, ako boli Pavol a Michal Mudroňovci, Andrej Halaša, Miloš Štefanovič, Pavol Országh-Hviezdoslav, Matúš Dula, jeho otec Štefan Fajnor či Ján Vanovič, Svetozár Hurban-Vajanský – nevdojak charakterizovali  najmä jeho samotného. Profesor práv Vladimír Fajnor totiž patril k popredným slovenským „rytierom zákona a práva“, ktorého v dnešnej, tzv. postmodernej dobe pravdepodobne neprekoná nijaká súčasná osobnosť zo slovenského právnického prostredia.    

■ PLEJÁDA ČINOV

V slovenskom národnom hnutí sa na prelome 19. a 20. storočia kumulovala do právnických profesií,  či dokonca samotnej advokácie, celá plejáda oduševnených národovcov. V uhorských pomeroch pri neustále sa stupňujúcej maďarizácii bolo pre slovenského národne orientovaného intelektuála slobodné advokátske povolanie často jedinou možnosťou dôstojne sa uplatniť.

V plnom rozsahu to platilo i pre jeho otca Štefana Fajnora, známeho slovenského národovca, a napokon aj pre mladého Vladimíra Fajnora. Jeho vnútorná zanietenosť, prioritne zameraná na právnu teóriu a prax, z neho síce urobila jednu z najvýraznejších slovenských právnických osobností svojej doby, ale čiastočne zapríčinila aj to, že ako autor najmä právnych publikácií sa plynutím času vytratil zo širšej kolektívnej pamäti.  

Pritom len stručná charakteristika jeho pôsobenia je úctyhodná: národne orientovaný advokát, obhajca prenasledovaných slovenských činovníkov, priekopník v oblasti slovenského bankovníctva, zakladateľ Zvolenských novín a kníhtlačiarne, zakladateľ Meštianskej banky, spoluzakladateľ Zvolenskej ľudovej banky, prvý slovenský poprevratový zvolenský župan, popredný funkcionár Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., spolutvorca modernej slovenskej právnej terminológie, elitný člen Matice slovenskej, popredný právny teoretik, minister spravodlivosti, opakovane minister unifikácie Československej republiky, spoluzakladateľ doteraz existujúceho časopisu Právny obzor, prvý prezident (ešte k tomu Slovák) Najvyššieho súdu Československej republiky a jeden zo štyroch povojnových česko-slovenských právnikov zapísaných do zoznamu členov Arbitrážneho dvora v Haagu – to bol Vladimír Fajnor.    

■  PRÍBUZENSKÝ PREPLETEC

Vladimír Fajnor sa narodil 23. októbra 1875 v Senici do rodiny presvedčeného národovca Štefana Fajnora (1844 – 1909) a Emílie Anny Jurenkovej (1850 – 1930). Už podľa priezviska matky badať príbuzenský vzťah s poprednými národoveckými rodmi. Emília Anna Jurenková bola totiž sestrou Albertíny Jurenkovej, teda mamy slovenského národného hrdinu – Milana Rastislava Štefánika. Manželia Štefan Fajnor a Emília Jurenková boli malému Štefánikovi krstnými rodičmi. Naopak, jeho rodičia Pavel a Albertína Štefánikovci boli zase krstnými rodičmi detí Štefana Fajnora.

Rodinná vetva má ešte hlbšie národné pozadie. Starý otec Ján Fajnor si zobral za manželku Juditu Jurkovičovú, sestru Samuela Jurkoviča, známeho zakladateľa slovenského úverového družstevníctva. A dcérou Samuela Jurkoviča bola Anička Jurkovičová – národná dejateľka a zakladateľka ochotníckeho divadla, manželka štúrovca a predsedu prvej Slovenskej národnej rady Jozefa Miloslava Hurbana.   

Vladimír Fajnor mal osem súrodencov ‒ bratov Ivana, Dušana, Konštantína a Štefana; sestry Emíliu, neskôr Krnovú, Elenu, potom Benkovú, Boženu, po sobáši Bazovskú, a Želmíru Fajnorovú, ktorá sa nevydala. Z dejín sú najzaujímavejšie informácie najmä o bratoch Dušanovi a Štefanovi. Dušan Fajnor bol dokonca biskupom západného dištriktu a neskôr generálnym biskupom Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. Ďalší brat, rovnako právnik a posledným povolaním advokátsky koncipient, Štefan Fajnor ml. bol jedným z prvých slovenských dobrovoľníkov v česko-slovenských légiách a padol hrdinskou smrťou ako dôstojník v poslednej bitke o Buzuluk.

Meno Štefana Fajnora mladšieho je na tabuli Slovákov v česko-slovenských légiách na budove Eximbanky v Bratislave, odhalenej Maticou slovenskou v roku 2020 pri storočnici ukončenia legionárskej anabázy. Rodinný fajnorovsko-jurkovičovsko-jurenkovský spletenec je ako predobraz intelektuálnej chrbtice slovenského národa. V tomto prípade Vladimír Fajnor predkov a svojich príbuzných činmi rozhodne nesklamal.  

 ■ NA ŠTUDIJNÝCH CESTÁCH

Mladý Vladimír sa vydal takmer klasickou cestou putujúceho slovenského študenta. Prechádzal tým nielen on, ale aj štúrovci i ďalšie slovenské generácie. V rokoch 1881 – 1885 chodil do ľudovej školy v rodnej Senici, neskôr pokračoval v českých gymnáziách v Hradci Králové, Uherskom Hradišti, ale aj na domácich uhorských gymnáziách v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote. V Šoprone v roku 1893 napokon úspešne zložil záverečné skúšky.

Právnické štúdiá začínal na univerzite v Berlíne, kde kedysi študoval aj Karol Štúr, pokračoval v Budapešti, kde sa aktívne, podobne ako viacerí slovenskí študenti, zapojil do slovenského národného hnutia. V Pešti v roku 1900 napokon získal titul doktor práv. Prirodzene najprijateľnejšie bolo pokračovať v rodinnej tradícii, a tak aj on začínal ako advokátsky koncipient.  

Po smrti otca neprevzal na prekvapenie celej rodiny jeho advokátsku kanceláriu v Senici, ale presťahoval sa do Zvolena, kde od roka 1901 pôsobil aj ako advokát. Za manželku si vzal Teréziu Máriu Novomeskú z obce Čáčov pri Senici. Traduje sa, že matka nebola z nevesty veľmi nadšená. Údajne sa bála, že život s ňou bude ťažký pre chorobu mladej Terézie, ktorá však napokon manžela prežila o takmer dve desaťročia. Možno aj to bol dôvod, prečo Vladimír odišiel do Zvolena, s ktorým ho dovtedy nič nespájalo. Po príchode sa usadil v prenajatom byte s dvoma izbami, pričom jedna slúžila na bývanie a druhá bola sídlom advokátskej kancelárie.

■ NA NOVOM PÔSOBISKU

Prvým Vladimírovým dieťaťom bola dcéra Anna Emília, ktorá sa stala spisovateľkou, prekladateľkou a redaktorkou. Mal aj dvoch synov Jána a Ľudovíta Samuela. Syn Ján zomrel iba niekoľko mesiacov po narodení. Ľudovít Samuel zostal verný rodinnej tradícii a pracoval ako advokát v Bratislave…  

Vladimír Fajnor sa v novom pôsobisku s erudíciou pustil do advokátskej praxe. Svoj život však neobmedzil iba na právnické povolanie, ale intenzívne pokračoval v dovtedajšej národnej práci. Spolu s ďalšími vzdelanými národovcami chceli pôvodne presadiť otvorenie pobočky známej slovenskej Tatrabanky priamo vo Zvolene. Keďže tento plán nevyšiel, pomerne odvážne a s prispením vlastného kapitálu sa podieľal v roku 1901 na založení Zvolenskej ľudovej banky, účastinárskej spoločnosti, a v nasledujúcom roku boli spolu s Jánom Veselým zvolení do jej vedenia. Na svoju dobu to bola skutočne veľká vec nielen v národnej, ale i v sociálnej oblasti vtedajšej spoločnosti. Miestni vplyvní maďaróni sa s tým jednoznačne nezmierili a spustili voči slovenskej banke štvavú kampaň. Nezastavili sa ani pred obvinením zakladateľov z panslavizmu

 ■ PANSLAVISTICKÝ ADVOKÁT

V tých rokoch sa Vladimír Fajnor začal zaoberať srdcovou záležitosťou – prispievaním odbornými článkami z právnej teórie do magazínu Slovenský peňažník. Zo Zvolenskej ľudovej banky po čase odišiel. Jeho zásadné postoje a pevné presvedčenie o prioritnom pôsobení banky na prospech slovenského ľudu sa dostali do rozporu s neskoršími praktikami bankových funkcionárov. Nepoľavil v aktivite a spolu s Ľudovítom Bazovským, neskorším popredným predstaviteľom matičného života, sa v roku 1909 zúčastnili na založení Všeobecnej banky v Lučenci a napokon v roku 1912 aj Roľníckej banky v Dobrej Nive. V roku 1912 založil vo Zvolene Meštiansku banku, ktorej bol aj riaditeľom.

Ťažko povedať, odkiaľ mladý „panslávsky advokát“ bral energiu. Popri práci a angažovaní v bankových ústavoch sa pustil do ďalšieho, pre maďarónov drzého projektu, keď v roku 1904 inicioval a založil prvé slovenské mestské Zvolenské noviny. Nielenže do nich pravidelne prispieval článkami, ale bol aj ich šéfredaktorom a vydavateľom, čo isto maďarských šovinistov vo Zvolene nepotešilo. Zvolenské noviny boli nielen slovenským spoločenským, ale i politickým  mesačníkom a Vladimír Fajnor ich vydával do roka 1910.

 ■ ATAKY MAĎARÓNOV

Naturelom priateľský človek využíval svoje široké kontakty z práce i zo spoločenského života a zúčastnil sa vo voľbách i v slovenskom politickom živote. Organizoval voľby národných kandidátov do uhorského snemu vo zvolenskom i v sliačskom volebnom okrese. Tesne pred prvou svetovou vojnou v máji 1914 bol účastníkom porady slovenských politikov v Budapešti pod vedením predsedu martinskej Slovenskej národnej strany Matúša Dulu, na ktorej sa pripravovalo založenie Slovenskej národnej rady.

Aj tento akt svedčí o situácii v národom hnutí pred prvou svetovou vojnou a neutíchajúcich slovenských národných aktivitách v ťažkých uhorských pomeroch. V archívnych dokladoch sa zachovalo rozhodnutie nitrianskeho prokurátora o zastavení trestného stíhania voči Fajnorovi. Maďaróni totiž využili okolnosť, že Samuel Jurenka, riaditeľ banky, bol v blízkom príbuzenskom vzťahu s Vladimírom Fajnorom. Podľa nich nebola údajne za dostatočné zabezpečenie považovaná zmenka vystavená Bazovským i Fajnorom. Obidvoch dokonca obvinili z úplatkárstva, ale našťastie pravda sa preukázala a konanie bolo zastavené…

 ■ V NOVOM ŠTÁTE

Vznik Československej republiky znamenal vo Fajnorovom  živote novú etapu. S plnou vervou sa pustil do práce na prospech nového štátu a vybudovania štátnej správy i súdnictva, najmä prestavby a poslovenčenia vtedajšieho celkového súdneho systému, pričom treba zdôrazniť, že do služieb štátu nevstúpil ako stranícky politik, ale ako poctivý a oduševnený úradník.   

V nových politických pomeroch nezaháľal a už 20. decembra 1918 sa aktívne zúčastnil v Žiline na I. zjazde slovenských právnikov, pred ktorými stáli ťažké úlohy, ako transformovať doterajší uhorský právny poriadok na nový česko-slovenský. Ukončil advokátsku prax a vo februári 1919 ho vymenovali za prvého slovenského župana vtedajšej Zvolenskej stolice, ktorej sídlo bolo v Banskej Bystrici. Ako župan pôsobil vo funkcii iba niekoľko mesiacov, ale boli to kľúčové dni pre obrodu slovenského politického života a vznik republikánskej štátnej správy.  Od februára 1919 sa stal sudcom v tzv. Súdnej tabuli. V júli toho istého roka dokonca nastúpil do funkcie prezidenta Súdnej tabule v Bratislave, ktorá sa neskôr premenovala na Vrchný súd v Bratislave.

V roku 1930 sa jeho pričinením začal stavať na Záhradníckej ulici v hlavnom meste Slovenska Justičný palác. Svedomitou prácou, vysokou profesionalitou a osobnými zásluhami na česko-slovenskom súdnictve postupoval v štruktúre vyššie a od januára 1931 bol vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho súdu ČSR so sídlom v Brne.

Telom a dušou právnik Vladimír Fajnor bol od roka 1920 jedným zo zakladateľov  Právnickej Jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, jej starostom a hlavným redaktorom odborného časopisu Právny obzor, ktorý sa vydáva dodnes. Bol aj členom Učenej spoločnosti Šafárikovej, ktorá v prvej Československej republike spolu s Maticou slovenskou predznamenala rozvoj slovenskej vedy.  

■ KĽÚČOVÁ ANGAŽOVANOSŤ

Popri právnej oblasti nemôžeme nespomenúť Fajnorove aktivity v živote slovenských evanjelikov augsburského vyznania v období bezprostredne po prvej svetovej vojne. Vladimír Fajnor nielenže aktívne participoval na práci prvej synody slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., ale patril medzi kľúčových činovníkov, ktorí v máji 1921 stáli pri vytvorení a schválení novej cirkevnej ústavy. Synoda si súčasne zvolila za duchovného predsedu Jura Janošku, predsedu Matice slovenskej (v rokoch 1920 až 1930), a za svetského predsedu ďalšieho člena Matice slovenskej Vladimíra Fajnora. V oživotvorenej ustanovizni vznikol vyslovene z praktických potrieb Právnický terminologický odbor Matice slovenskej, keďže aktuálnou matičnou úlohou bolo ustaľovať technickú, inú vedeckú a zvlášť právnu terminológiu v slovenskom jazyku.

Fajnor sa prirodzeným vývojom zapojil aj do činnosti Právnickej fakulty UK v Bratislave a v roku 1922 sa stal súkromným  docentom. Prednášal občianske právo. S právnickou fakultou bol spojený aj potom, keď odišiel z bratislavského Vrchného súdu na Najvyšší súd do Brna. V auguste 1936 ho prezident vymenoval za bezplatného riadneho profesora občianskeho práva.

Veľkým zlomom v jeho právnej kariére bolo vymenovanie za ministra pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy v česko-slovenskej vláde, na čo prispel odbornou publikáciou pod názvom Ministerstvo pre zjednotenie zákonodarstva a organizáciu správy. Spolu s viacerými ďalšími vynikajúcimi právnikmi plánoval vytvoriť čo najrýchlejšie jednotné a kodifikované občianske právo, čo sa počas prvej republiky pre absenciu politickej vôle nepodarilo ani priebojnému Fajnorovi  

■ ZNECHUTENÝ V PENZII

V krízovom roku pre republiku prijal funkciu ministra spravodlivosti vo vláde generála Jana Syrového od 22. septembra do 4. októbra 1938. Po jej páde sa nakrátko vrátil na súd, ale v predvečer druhej svetovej vojny odišiel definitívne do dôchodku. Môžeme sa len zamýšľať nad jeho pocitmi, keď videl likvidáciu republiky nacistickým Nemeckom. Tej republiky, ktorej výstavbe obetoval väčšinu svojho profesionálneho života.

Po vzniku Slovenského štátu zostal v Čechách, s najväčšou pravdepodobnosťou asi preto, že na Slovensku sa obával osobných atakov i obvinení z čechoslovakizmu. Fajnor bol hrdým slovenským národovcom, ale z politického hľadiska presadzoval čechoslovakizmus a udržanie jednotného česko-slovenského štátu. Nikdy však nespochybňoval svojbytnosť slovenského národa a vyspelosť slovenského jazyka.      

Druhá svetová vojna mu znemožnila príchod na Slovensko a do Bratislavy sa vrátil až po oslobodení. Štát na Fajnora nezabudol a ministerstvo zahraničných vecí ho v novembri 1945 vymenovalo za zástupcu Československej republiky pri Stálom medzinárodnom rozhodcovskom súde v Haagu. Bola to posledná funkcia, ktorú Vladimír Fajnor prijal. V nasledujúcich rokoch života chorľavel a v päťdesiatych rokoch bol svedkom perzekúcií, rozpútaných gottwaldovským komunistickým režimom. Fajnor napokon zomrel po dlhej a ťažkej chorobe 5. novembra 1952 v Bratislave.

Jeden z jeho životopiscov napísal: „Slovensko je malá krajina, ktorá nemá až tak veľa osobností (ani docenených).“ Napriek prínosnej biografickej knihe, z ktorej pochádza citát, sa s touto vetou (najmä s jej druhou polovicou) nedá súhlasiť. Práve naopak. Slovensko ako geograficky neveľká krajina zrodila množstvo významných osobností, bohužiaľ, všetci skončili určitým spôsobom nedocenení. A nie je to iba vina Slovákov…