Maršal, ktorý velil divadelným múzam
Text a foto: Jozef SLIACKY
Herec a režisér Andrej BAGAR využil svoje politické postavenie na budovanie siete slovenských profesionálnych divadiel. Narodil sa pred stodvadsiatimi piatimi rokmi 29. októbra 1900 v Trenčianskych Tepliciach. Do tohto známeho kúpeľného mesta prichádzali divadelné súbory, ktoré vzbudili jeho detskú zvedavosť. Aj ho pozvali na scénu, aby si zahral detskú postavu. Musel však prejsť rôznymi profesiami, kým sa v auguste 1921 stal členom družstva, ktoré kočovaním po Slovensku kládlo základy divadelného umenia u nás. Zastavilo sa aj v jeho rodných Trenčianskych Tepliciach, kde sa v úlohe Krakonoša tak zamaskoval, že ho rodáci nespoznali, a v ďalšom vystúpení si zahral dokonca hlavnú úlohu. Po roku, keď sa súbor rozpadol, išiel študovať herectvo a réžiu na štátne konzervatórium do Prahy.
Ako herec a režisér pôsobil v divadlách v Košiciach a Pardubiciach a v roku 1927 sa stal členom SND. Po vzniku prvej Slovenskej republiky sa pre komunistické názory dostal do väzenia. Po návrate spoza mreží dostal pod pseudonymom Ján Minárik (podľa rodného mena matky) miesto v bratislavskom rozhlase a v roku 1944 bol pri zrode Slovenského komorného divadla v Martine. Po uvedení inscenácie Filip II., diela belgického dramatika Émila Verhaerena, ktorú režíroval a v ktorej stvárnil aj titulnú rolu, musel opustiť mesto. To sa už rozhorelo SNP a Bagar spolu s ďalšími hercami povzbudzoval vojakov putovným Frontovým divadlom.
■ FORMOVAL DIVADLÁ
Po vojne sa vrátil na Bratislavy, nastúpil na miesto umeleckého riaditeľa SND. Od roka 1950 viedol novú generáciu hercov na Vysokej škole múzických umení, ktorej bol rektorom. Zapojil sa aj do politiky ako predseda Zväzu slovenských dramatických umelcov, člen ÚV KSČ a poslanec SNR. Toto postavenie využíval najmä na budovanie siete slovenských profesionálnych divadiel a celkového rozvoja slovenského divadelníctva. Nečudo, že si vyslúžil prímeno „maršal slovenského divadla“.
Už v roku 1935 sa Andrej Bagar postavil pred filmovú kameru v životopisnej snímke o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Predstavil sa v prvej slovenskej filmovej snímke Varúj! a v niektorých ďalších filmoch vrátane dvojdielneho Jánošíka začiatkom šesťdesiatych rokov. Okrem titulu Národný umelec si prevzal aj ďalšie vyznamenania vrátane Radu republiky a Radu práce. Zomrel 31. júla 1966. Jeho meno nesie divadlo v Nitre.
■ NITRIANSKA SCÉNA
Toto pomenovanie navrhlo vedenie nitrianskeho divadla už za jeho života. Odpovedal s jemu vlastným pokojom: „Ktohovie, čo ja ešte na staré kolená vyparatím alebo čo so mnou vyparatia a potom rückzug bol by nepríjemný. V dobe veľkého nadšenia ešte revolučný národný výbor v mojej rodnej obci Trenčianske Teplice pomenoval jednu zapadnutú uličku mojím menom. Bola to vlastne len taká medzierka, kde sa aj cez deň dalo cikať bez toho, že by človeka niekto pozoroval. A potom po straníckom zjazde mali chudáci strachom stiahnuté zadky, aby ich neobvinili z kultu osobnosti.“
Bagarovo meno nesie nitrianske divadlo od roka 1979. Po novembri ’89 sa ozvali hlasy, že vzhľadom na Bagarovu politickú angažovanosť toto pomenovanie nie je vhodné, a preto na novej budove chýba jeho meno. V roku 1997 odstránili jeho sochu z Hviezdoslavovho námestia v Bratislave. Našťastie sa jej ujala mestská časť Dúbravka.
■ NADŠENÝ CESTOVATEĽ
Menej je známe, že Andrej Bagar bol nadšený cestovateľ. Z dobrodružných ciest po južnej Európe, severnej Afrike, Číne a Indii priniesol svieže reportáže. Manželstvo s Tamarou Pokornou, známou pod umeleckým menom Tamar Corpona, nepatrilo medzi šťastné, keďže uprednostnila kariéru primabaleríny SND pred rodinou a materstvom.
„Desiatky rokov sme boli v jednej šatnici. Bol to roztomilý kolega, chvíľami krásne roztržitý, ale inak tolerantný, kolegiálny. Bol to báječný chlap. Vedel som, že mal problémy s nohami. Sem-tam sme si na Vianoce zatelefonovali, popriali všetko najlepšie a vtedy sme sa požalovali, posťažovali ako starí herci,“ spomínal na staršieho kolegu Štefan Kvietik.
S úctou o ňom hovorila aj Mária Kráľovičová: „Spomínam si naňho ako na svojho prvého kolegu v Martine. Hrali sme spolu stovky postáv. Bol to úžasný človek, úžasný kamarát, seriózny chlapec a dobrý herec. Za divadlom mu bolo veľmi smutno, no mal problémy s nohami, bol na vozíku. Každý to máme určené, aj on s tým bol zrejme vyrovnaný. No aj pri tých veľkých bolestiach bol duchom v poriadku.“
