Clementis ako „paragraf“, nie ako človek

Ján SEMAN, IUMS  – Foto: SNN

Pokusy o premenovanie Clementisovej ulice v obci Bernolákovo a súvisiace vyjadrenia Ústavu pamäti národa (ÚPN) opäť otvorili citlivú otázku, ako má demokratická spoločnosť narábať s historickou pamäťou a so zákonmi, ktoré majú posudzovať. ÚPN uviedol, že Vladimír Clementis spĺňa definíciu predstaviteľa komunistického režimu, keďže bol členom Ústredného výboru KSČ, a že sa nezapojil do odporu proti komunistickému režimu v zmysle zákonnej definície. Obec sa totiž obrátila na ÚPN, aby podal vysvetlenie, či sa môže podľa neho ponechať názov jednej ich ulice.

V tejto súvislosti treba poukázať na pomerne zaujímavú skutočnosť, že ustanovenia § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení používajú formuláciu „o posúdení možného odporu“. Čo je teda „možný odpor“ či samotný odpor proti komunistickému režimu, má definovať zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, a to konkrétne v ustanoveniach § 2 ods. 2. Rozumie sa ním aktívny odpor občanov proti komunistickému režimu prejavený či prejavovaný organizovane, alebo individuálne v období od 6. októbra 1944 do 17. novembra 1989 verejnými občianskymi postojmi alebo činmi odporu, a to tak na území Československej republiky alebo Československej socialistickej republiky, ako aj v zahraničí.

• MONSTERPROCES

Ako je známe, Vladimír Clementis bol v roku 1952 zavraždený po široko medializovanom gottwaldovskom monsterprocese, preto sa natíska otázka, z čoho bol vlastne obžalovaný a napokon i odsúdený a aké verejné občianske postoje sa mu vyčítali, aký vlastne bol vlastne odsudzujúci rozsudok? Rozsudok Štátneho súdu v Prahe z roka 1952 hovorí jasne. Vladimír Clementis bol uznaný vinným a odsúdený na trest smrti za protisocialistickú činnosť v rámci KSČ. Nie za krádež, nie za vraždu, nie za hospodársky delikt, ale za politický a ideový odpor proti nastupujúcej totalitnej moci.

Čo presne mala táto „protisocialistická činnosť“ znamenať? Podľa obžaloby a rozsudku to bolo presadzovanie „buržoáznych“ a „liberálnych“ názorov, uprednostňovanie národných záujmov pred triednym bojom, dôraz na slovenskú osobitnosť a politickú subjektivitu, odmietanie bezvýhradnej poslušnosti centru v Prahe a Moskve, presadzovanie mierovej diplomacie namiesto ideologickej konfrontácie. Inými slovami: samostatné myslenie, názorová sloboda a odpor proti totalitnej podobe komunizmu. Presne to, čo režim v päťdesiatych rokoch považoval za smrteľnú hrozbu. Nemožno ich chápať ako verejné občianske postoje Vladimíra Clementisa? Zrejme áno…

• PARADOX

Ústav pamäti národa dnes tvrdí, že toto nie je odpor proti komunistickému režimu, pretože Clementis vraj „nesplnil zákonnú definíciu“. Takže si to zhrňme: Komunistický režim ho popravil za protisocialistickú činnosť, ale o sedemdesiat rokov neskôr vedecký ústav tvrdí, že žiadny odpor nekládol.  Ak má odpor proti režimu znamenať iba to, že niekto stihne založiť ilegálnu organizáciu, rozdať letáky, a pritom „zostať ešte aj nezavraždený“, potom sa pýtajme, koľko obetí totality by podľa tejto logiky „vlastne nekládlo odpor“ len preto, že ich režim zlomil, izoloval alebo popravil včas.

Matica slovenská zákon rešpektuje. Ale práve tento prípad ukazuje, že zákon aplikovaný bez rozumu, historickej znalosti a morálneho úsudku sa mení na nástroj novej krivdy. A ak rezignuje na myslenie a obmedzí sa na mechanické odškrtávanie paragrafov, potom neplní poslanie pamäti – ale reprodukuje logiku totalitného kádrovania, s ktorým zápasil aj samostatný Clementis.