Dobrotivý kráľ s dedičnými neduhmi
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora
Napriek zlému zdravotnému stavu Ferdinand prevzal od otca Františka kráľovské i cisárske žezlo. Jemu boli adresované Žiadosti slovenského národa v máji 1848. Pod tlakom revolúcie v meruôsmom roku abdikoval…
Väčšina sobášov v rozvetvenej habsburskej rodine nebola výsledkom ľúbostného vzťahu, ale vypočítavej politiky, čo sa odrazilo na tele i na duši viacerých príslušníkov rodu a pomerne vysokou detskou úmrtnosťou. Aj rodičia Ferdinanda, ktorý sa narodil vo Viedni 19. apríla 1793, boli blízkymi príbuznými ‒ František II. a jeho manželka Mária Terézia Neapolsko-Sicílska boli bratranec a sesternica. Navyše starý otec z otcovej strany Leopold II. a stará mama zo strany matky Mária Karolína Habsbursko-Lotrinská boli súrodenci…
Nečudo, že sa tieto dedičné predispozície prejavili na následníkovi trónu. Ferdinand už od detstva trpel epilepsiou, ktorá bola výsledkom pôrodnej traumy a rachitídy, čo sa prejavilo aj na fyzickom vzhľade následníka trónu neúmerne veľkou hlavou v porovnaní s telom. Ale bol celkom nadané dieťa. Zaujímal sa o hudbu, naučil sa hrať na klavíri a trúbku, bol nadšený pozorovateľ rastlinného sveta aj vývoja techniky. Ovládal päť rečí. Jeho duševné obmedzenie bolo možné vidieť v istej prostoduchosti a flegmatizme. Keď mal štrnásť rokov, zomrela mu matka. Nasledujúci rok sa otec oženil druhý raz. Macocha Mária Ludovika Modenská k nemu pristupovala s láskou a mala vplyv na jeho ďalší vývoj.
V roku 1815 ho otec vzal do vojny s Napoleonom. V mene cisárskeho dvora prvý raz vystupoval na verejnosti v roku 1818 pri odhaľovaní pamätníka v Brne. V roku 1825 viedol cisársku delegáciu na korunováciu ruského cára Mikuláša I., aj keď rok predtým lekári vydali osvedčenie, že Ferdinand nebude schopný vládnuť. V roku 1830 však toto osvedčenie zrušili.
Napriek tomu cisár František I. pre obavy preferoval mladšieho syna Františka Karola. Ferdinand sa však odmietol vzdať nárokov na trón, v čom ho podporil kancelár Metternich. V bratislavskom Dóme sv. Martina mu vložili 28. septembra 1830 na hlavu svätoštefanskú korunu. Vo februári 1831 sa oženil so sardínskou princeznou Máriou Annou, ktorá však bola skôr opatrovateľkou ako manželkou o desať rokov staršieho panovníka. V lete 1832 prežil pokus o atentát a v roku 1838 sa stal i lombardsko-benátskym kráľom.
Zatiaľ čo v Uhorsku a Čechách (korunovali ho ako posledného českého kráľa v Katedrále sv. Víta 7. septembra 1836) vládol Ferdinand s číslom V., v marci 1935 prevzal po otcovi cisárske žezlo ako Ferdinand I. „Dôveruj kniežaťu Metternichovi, môjmu vernému služobníkovi a priateľovi… Neposunuj nič v základoch štátnej budovy, vládni, ale nič nemeň,“ bola posledná otcova rada.
Vzhľadom na zdravotný stav ani nič meniť nemohol. Od konca roka 1836 v skutočnosti vládla tzv. štátna konferencia, ktorú viedol jeho strýko arcivojvoda Ľudovít. Členmi boli kancelár Metternich, minister František Antonín, gróf Kolowrat a mladší cisárov brat arcivojvoda František Karol.
Do vlády Ferdinanda I. zasiahlo revolučné vrenie v meruôsmom roku. Práve jemu adresovali slovenskí národovci 11. marca 1848 Žiadosti slovenského národa. Chorý cisár nemal šancu čeliť šíriacej sa revolúcii. V tejto situácii sa 2. decembra 1848 zriekol trónu v prospech synovca Františka Jozefa I.
Ďalšie desaťročia, až do úmrtia pred stopäťdesiatimi rokmi 29. júna 1875, prežil na Pražskom hrade, kde mal k dispozícii jedno krídlo na druhom nádvorí. Tu sa mohol naplno venovať záujmom, ktoré si pestoval z detstva, až do staroby. Nezostával však zamknutý za múrmi hradu. Veľa času trávil na zámkoch Ploskovice a Zákupy, ktoré dal prestavať. Rád si vyšiel do pražských ulíc, kde sa zdravil s obyčajnými ľuďmi. Pre láskavé správanie si vyslúžil prímeno Dobrotivý.
