Prvý slovenský generál v prvorepublikovej armáde

Text a foto: Jozef SLIACKY

Pred stotridsiatimi piatimi rokmi 24. septembra 1890 sa narodil v Revúcej Rudolf Michal Viest. Mal pätnásť rokov, keď sa rodina po otcovej smrti presťahovala do Budapešti, kde zostal aj po štúdiu na Vyššej priemyselnej škole a kde sa zapájal do slovenského kultúrneho života. Ako dvadsaťjedenročný sa rozhodol pre vojenskú kariéru.

Povolali ho do armády nasadenej na začiatku prvej svetovej vojny na haličskom fronte. Pri Krakove sa dostal do ruského zajatia. Už vtedy prejavil národné i slovanské povedomie, prihlásil sa do srbskej armády a v boji v Dobrudži bol zranený. Vrátil sa do Ruska, kde sa podieľal na organizovaní česko-slovenských légií. Velil jednotke v Irkutsku, odkiaľ sa dostal do Vladivostoku a loďou cez Japonsko a Kanadu do USA.

• ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT

V roku 1920 po návrate do vlasti, ktorou sa medzitým stala Československá republika, študoval na Vysokej škole vojenskej v Prahe a prešiel ďalšími kurzami. V kariére to dotiahol na veliteľa 6. a 7. armádneho zboru ako prvý slovenský generál v česko-slovenskej armáde. Bol členom delegácie, ktorá v októbri 1938 riešila otázky maďarskej menšiny. Viestov podpis nájdeme v protestnom vyhlásení proti rozdeleniu republiky. Vyhlásenie však nemalo šancu zabrániť kolesu dejín, ktoré vtedy už držal v rukách Hitler. Koncom augusta 1939 poslali Viesta na služobnú cestu do Maďarska, odkiaľ sa už nevrátil. Odišiel do Francúzska, kde velil 1. česko-slovenskej divízii, zatiaľ čo doma ho Vojenský súd odsúdil na hrdelný trest. Po nemeckej okupácii sa preplavil do Anglicka, kde pôsobil v Benešovej exilovej vláde.

V auguste 1944 bol členom vládnej delegácie v Moskve, kde sa dozvedel o vypuknutí Slovenského národného povstania. Napriek zlému zdravotnému stavu priletel 6. októbra 1944 na Slovensko a po Jánovi Golianovi prevzal velenie povstaleckej armády. Bolo to v situácii, keď silnel tlak nemeckých vojsk. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal na Donovaloch posledný rozkaz, v ktorom podčiarkol, že „boj za slobodu Česko-Slovenska sa nekončí, bude pokračovať v horách“. V zložitých podmienkach sa však rozkaz nedostal do všetkých jednotiek.

• VÝSLUCHY V BERLÍNE

Po ťažkom pochode Nízkymi Tatrami spolu s Golianom a vysokoškolským strážnym oddielom zostúpil Rudolf Viest do Pohronského Bukovca, kde boli 3. novembra 1944 prinútení vzdať sa Nemcom. Predpokladá sa, že za ich zajatím bola zrada. Na vypočúvaní oboch generálov v Bratislave sa zúčastnil aj Karl H. Frank, nemecký minister pre správu Protektorátu Čechy a Morava. Obával sa, aby sa partizánske aktivity nepreniesli na ním spravované územie. „Pokladám eventuálne za vhodné, aby jeden z nich bol obesený v Prahe a druhý v Bratislave, avšak tie veci je potrebné čo najstriktnejšie uvážiť,“ napísal Frank Himmlerovi.

Po ďalšom výsluchu, spojenom s týraním v Berlíne, sa stopy generálov Viesta, Goliana, ale i Augustína Malára a Štefana Jurecha, strácajú. Pravdepodobne ich previezli do koncentračného tábora Flossenbürg, kde sa ich životná púť skončila. Popravili ich koncom februára alebo v marci 1945. Jediné svedectvo o ich poprave podal francúzsky plukovník Armand Mottet, ktorého väznili v susednej cele a z nej vraj mal výhľad na popravisko. 

• NA SIBÍRI?

Po novembri 1989 sa objavili špekulácie, že oboch povstaleckých generálov dostala z Flossenbürgu sovietska NKVD a skončili v sibírskom gulagu. Tejto legendy sa chytili i niektorí historici. Zjavne neguje fakt, že Flossenbürg neobsadili sovietske, ale americké vojská. Rudolf Viest, povýšený v roku 1945 in memoriam do hodnosti armádneho generála, bol držiteľom viacerých vyznamenaní. Tým posledným bol Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý mu v roku 1995 in memoriam prepožičal vtedajší slovenský prezident Michal Kováč